Jehova venoval pozornosť mojim modlitbám

NÁVŠTEVA, KTORÁ MI ZMENILA ŽIVOT

Narodil som sa 22. decembra 1929 v malej dedinke Noville neďaleko mesta Bastogne v belgických Ardenách. Našu dedinu tvorilo deväť fariem. Všetci sme tam boli ako jedna veľká rodina a navzájom sme si pomáhali. Na svoje detstvo, ktoré som na farme prežil, mám krásne spomienky. So svojím mladším bratom Raymondom sme každý deň dojili kravy a pomáhali sme aj pri žatve.

Moji rodičia Emile a Alice boli oddaní katolíci. Každú nedeľu chodili do kostola. No okolo roku 1939 do našej dediny prišli priekopníci z Anglicka. Otcovi ponúkli predplatné časopisu Útecha (teraz Prebuďte sa!). Otec hneď rozoznal zvuk pravdy a začal si čítať Bibliu. Keď prestal chodiť do kostola, naši susedia, ktorí k nám boli dovtedy priateľskí, sa úplne zmenili a postavili proti nemu. Tlačili naňho, aby zostal katolíkom, čo viedlo k mnohým ohnivým debatám.

Keď som videl, ako sa k otcovi správajú, veľmi ma to trápilo. Preto som sa v tú noc, ktorú som spomenul na začiatku, tak vrúcne modlil a prosil Boha, aby mu pomohol. Keď sa potom situácia so susedmi upokojila, moje srdce sa naplnilo radosťou. Presvedčil som sa, že Jehova vypočúva modlitby.

ŽIVOT POČAS VOJNY

Desiateho mája 1940 vtrhli do Belgicka nacisti a mnohí ľudia boli nútení opustiť krajinu. Naša rodina utiekla na juh Francúzska. Cestou sme niekedy museli prejsť cez nebezpečné miesta, kde prebiehali prudké boje medzi nemeckou a francúzskou armádou.

Keď sme sa neskôr vrátili domov, zistili sme, že väčšinu našich vecí ukradli. Zostal nám len psík Bobbie, ktorý nás šťastne vítal. To, čo som zažil, vo mne vyvolávalo otázky: Prečo sú vojny? Prečo toľko ľudí trpí?

V tom čase nás veľmi povzbudzovali návštevy brata Emila Schrantza.a Bol to verný brat, ktorý slúžil ako priekopník a starší. Z Biblie nám jasne vysvetlil, prečo ľudia trpia, a zodpovedal mi aj ďalšie otázky. Ešte viac ma to priblížilo k Jehovovi a presvedčil som sa, že je milujúcim Bohom.

Počas vojny sme boli viac v kontakte aj s ďalšími bratmi. V auguste 1943 mal u nás na farme prednášku brat José-Nicolas Minet. Spýtal sa: „Kto sa chce dať pokrstiť?“ Prihlásil sa môj otec a ja. Pokrstil nás v malej rieke blízko farmy.

V decembri 1944 nemecká armáda podnikla posledný veľký útok na západnom fronte, ktorý je známy ako Ardenská bitka. Boje sa odohrávali blízko nás, a tak sme sa asi mesiac skrývali v pivnici. Jedného dňa, keď som šiel nakŕmiť zvieratá, našu farmu zasiahli delostrelecké granáty a zničili strechu na stodole. Zrazu som začul, ako jeden americký vojak kričí z našej stajne: „K zemi!“ Pribehol som k nemu a hodil som sa na zem. Dal mi na hlavu svoju prilbu, aby ma ochránil.

MÔJ DUCHOVNÝ RAST

Po vojne sme boli v pravidelnom kontakte so zborom v meste Liège, ktoré ležalo asi 90 kilometrov severne od nás. Po čase vznikla v Bastogne študijná skupinka. Začal som pracovať na daňovom úrade a popri tom som študoval právo. Neskôr som pracoval ako notársky koncipient. V roku 1951 sme v Bastogne zorganizovali malý krajský zjazd. Zúčastnilo sa na ňom asi 100 ľudí vrátane jednej horlivej priekopníčky, Elly Reuterovej. Aby sa tam dostala, musela prejsť 50 kilometrov na bicykli. Zakrátko sme sa do seba zaľúbili a požiadal som ju o ruku. Elly bola pozvaná do školy Gileád. A tak napísala do svetového ústredia list, v ktorom vysvetlila, prečo to pozvanie nemôže prijať. Brat Knorr, ktorý v tom čase viedol našu činnosť, jej láskavo odpovedal, že jedného dňa sa možno zúčastní školy Gileád aj so svojím manželom. Vzali sme sa v roku 1953.

V tom istom roku sme s Elly navštívili aj zjazd Spoločnosť nového sveta, ktorý sa konal na štadióne Yankee v New Yorku. Stretol som tam jedného brata, ktorý mi ponúkol dobre platenú prácu a presviedčal ma, aby sme zostali žiť v Spojených štátoch. S Elly sme sa modlili k Jehovovi, aby nás viedol. Rozhodli sme sa, že tú ponuku odmietneme a vrátime sa do Belgicka. Chceli sme ďalej podporovať našu skupinku v Bastogne, v ktorej bolo asi desať zvestovateľov. O rok nato sa nám narodil synček, ktorému sme dali meno Serge. Žiaľ, asi o sedem mesiacov ochorel a zomrel. Prežívali sme obrovskú bolesť, no hovorili sme o tom s Jehovom v modlitbách. Pomáhala nám aj silná nádej na vzkriesenie.

SLUŽBA CELÝM ČASOM

V októbri 1961 som si našiel prácu na polovičný úväzok, vďaka ktorej som mohol slúžiť ako pravidelný priekopník. V ten istý deň mi zavolal jeden brat, ktorý bol služobníkom pobočky v Belgicku. Opýtal sa ma, či by som bol ochotný slúžiť ako krajský služobník (dnes krajský starší). Spýtal som sa ho, či by sme najprv nemohli nejaký čas slúžiť ako pravidelní priekopníci. Povedal, že v tom nevidí problém. A tak sme osem mesiacov boli v priekopníckej službe a potom v septembri 1962 sme začali s krajskou službou.

Po dvoch rokoch v krajskej službe nás pozvali do Bételu v Bruseli. Začali sme tam slúžiť v októbri 1964. Služba v Bételi nám priniesla veľa požehnaní. V roku 1965 navštívil našu pobočku brat Knorr a na moje prekvapenie som bol krátko nato vymenovaný za služobníka pobočky. O nejaký čas sme boli s Elly pozvaní do 41. triedy Gileádu. Slová brata Knorra, ktoré povedal pred 13 rokmi, sa splnili. Po ukončení školy sme sa vrátili do pobočky v Belgicku.

OBHAJOVANIE NAŠICH PRÁV

Počas tých mnohých rokov som mal úžasnú príležitosť využiť svoje znalosti v oblasti práva, aby som pomáhal brániť našu slobodu uctievania v Európe aj inde. (Fil. 1:7) Vďaka tomu som sa stretol s vládnymi úradníkmi z viac ako 55 krajín, kde bola naša činnosť obmedzená alebo zakázaná. Keď som sa s nimi rozprával, nezdôrazňoval som svoje právnické skúsenosti, ale hovoril som, že som „Boží služobník“. Často som sa modlil k Jehovovi, pretože som si uvedomoval, že „kráľovo [alebo sudcovo] srdce je ako prúd vody v Jehovovej ruke. Vedie ho, kamkoľvek si praje.“ (Prísl. 21:1)

Dodnes si pamätám jeden zaujímavý rozhovor, ktorý som mal s členom Európskeho parlamentu. Viackrát som ho žiadal o stretnutie, až nakoniec súhlasil. Povedal: „Dám vám päť minút. Ani o minútu viac.“ Sklonil som hlavu a začal som sa modliť. Prekvapilo ho to a trochu nervózne sa opýtal, čo robím. Pozrel som sa naňho a povedal som: „Ďakoval som Bohu, pretože ste jeden z jeho služobníkov.“ Spýtal sa: „Ako to myslíte?“ Ukázal som mu Rimanom 13:4. Keďže bol protestant a vážil si Bibliu, tento verš naňho zapôsobil. K čomu to viedlo? Rozprávali sme sa polhodinu a ten rozhovor mal veľký význam. Dokonca povedal, že si váži, čo Jehovovi svedkovia robia.

V priebehu rokov naša organizácia viedla v Európe veľa súdnych sporov, ktoré sa týkali kresťanskej neutrality, zverenia detí do starostlivosti, daní a podobne. Je pre mňa veľkou cťou, že som mohol byť osobne pri mnohých týchto prípadoch a vidieť, ako nám Jehova pomohol zvíťaziť. Jehovovi svedkovia vyhrali na Európskom súde pre ľudské práva viac ako 140 prípadov!

VIAC NÁBOŽENSKEJ SLOBODY NA KUBE

V 90. rokoch som spolupracoval s bratom Philipom Brumleym zo svetového ústredia a s bratom Valterom Farnetim z Talianska. Snažili sme sa pomôcť bratom a sestrám na Kube, aby mali viac náboženskej slobody, pretože naša činnosť tam bola obmedzená. Napísal som na kubánske veľvyslanectvo v Belgicku a potom som sa stretol s úradníkom, ktorý sa mal touto vecou zaoberať. No na prvých stretnutiach sa nám nepodarilo vyriešiť nedorozumenia, ktoré viedli k obmedzeniu našej činnosti.

Modlili sme sa k Jehovovi, aby nám pomohol. Potom sme požiadali o povolenie poslať na Kubu 5 000 Biblií. To povolenie sme dostali a Biblie tam boli bezpečne doručené. Presvedčilo nás to, že Jehova je s nami. A tak sme požiadali o povolenie, aby sme mohli poslať ďalších 27 500 Biblií. Aj to sme dostali. Bol som šťastný, že sme mohli pomôcť našim drahým spolukresťanom na Kube, aby mal každý z nich svoju vlastnú Bibliu.

Viackrát som Kubu navštívil a snažil som sa, aby bratia a sestry získali väčšiu náboženskú slobodu. S mnohými vládnymi úradníkmi sa mi podarilo nadviazať dobré vzťahy.

POMOC BRATOM V RWANDE

V roku 1994 bolo počas genocídy Tutsiov v Rwande zabitých viac ako milión ľudí. Žiaľ, boli medzi nimi aj naši bratia a sestry. Krátko nato bola vytvorená skupina bratov, ktorá dostala za úlohu zorganizovať humanitárnu pomoc.

Keď sme prišli do hlavného mesta Kigali, videli sme, že steny prekladateľskej kancelárie a skladu publikácií boli prevŕtané guľkami. Počuli sme veľa tragických príbehov, ako boli bratia a sestry zabití mačetami. Ale počuli sme aj veľa príbehov o tom, ako si prejavili pravú lásku. Napríklad sme stretli brata z kmeňa Tutsi, ktorého 28 dní ukrývala v jame na svojom dvore rodina svedkov z kmeňa Hutu. V Kigali sme zorganizovali zhromaždenie a zo všetkých síl sme sa snažili povzbudiť viac ako 900 bratov a sestier.

Potom sme v našej ceste pokračovali do susedného Zairu (dnes Konžská demokratická republika). Vedeli sme, že do utečeneckých táborov, ktoré boli pri meste Goma, utieklo veľa svedkov z Rwandy, ktorých sme chceli nájsť. No nebolo to vôbec jednoduché. A tak sme sa k Jehovovi modlili, aby nám pomohol. Zrazu sme si všimli, ako k nám kráča nejaký muž. Spýtali sme sa ho, či nepozná nejakých Jehovových svedkov. A on na to: „Ja som svedok. Rád vás zoberiem k bratom z humanitárneho výboru.“ Po povzbudzujúcom stretnutí s týmito bratmi sme sa stretli asi s 1 600 utečencami, ktorých sme tiež duchovne posilnili a utešili. Boli nesmierne dojatí, keď sme im prečítali list od vedúceho zboru. Okrem iného sa v ňom písalo: „Stále sa za vás modlíme. Sme si istí, že Jehova vás neopustí.“ Aké pravdivé boli tieto slová! Dnes je v Rwande viac ako 30 000 svedkov, ktorí spoločne slúžia Jehovovi.

SOM ROZHODNUTÝ ZOSTAŤ VERNÝ

V roku 2011, takmer po 58 rokoch manželstva, som prišiel o svoju drahú manželku Elly. Hovoril som s Jehovom v modlitbe, ako veľmi mi Elly chýba a ako ma to bolí, a cítil som, ako ma utešuje. Pomáhalo mi aj to, že som sa s druhými delil o dobrú správu.

Hoci mám už vyše 90, každý týždeň sa zapájam do služby. Som veľmi rád, že tu, v belgickej pobočke, môžem pomáhať právnemu oddeleniu, deliť sa o svoje skúsenosti s druhými a povzbudzovať mladých bételitov.

Už je to 84 rokov odvtedy, čo som sa k Jehovovi prvýkrát pomodlil. To bol začiatok úžasnej cesty, na ktorej som každý deň cítil, ako mi je stále bližší. Som nesmierne vďačný, že Jehova po celý ten čas venoval pozornosť mojim modlitbám. (Žalm 66:19)b