„Nič pod slnkom by vás nemalo zastaviť!“

JE JAR roku 1931. Pred vchodom do koncertnej siene Pleyel v Paríži sa to hemží delegátmi z 23 krajín. Veľké taxíky privážajú vyobliekaných cestujúcich a hlavnú sálu čoskoro zaplní takmer 3 000 ľudí. Neprišli si vypočuť žiadny koncert, ale Josepha F. Rutherforda, ktorý v tom čase stál na čele zvestovateľského diela. Jeho pôsobivé prejavy sú tlmočené do francúzštiny, nemčiny a poľštiny. Zvučný hlas brata Rutherforda sa nesie celou sálou.

Tento zjazd v Paríži bol dôležitým míľnikom vo zvestovaní posolstva o Kráľovstve vo Francúzsku. Brat Rutherford vyzval medzinárodné publikum, no najmä mladých kresťanov, aby slúžili vo Francúzsku ako kolportéri. John Cooke, mladý anglický delegát, nikdy nezabudol na tú strhujúcu výzvu: „Mladí, nič pod slnkom by vás nemalo zastaviť pred tým, aby ste začali s kolportérskou službou!“a

Nielen John Cooke, ktorý sa neskôr stal misionárom, ale aj mnoho ďalších zareagovalo na túto macedónsku výzvu. (Sk. 16:9, 10) Výsledkom bolo, že počet kolportérov vo Francúzsku vzrástol z 27 v roku 1930 na 104 v roku 1931. To bol výnimočný nárast! Ale ako prekonajú jazykovú bariéru, keď väčšina týchto raných priekopníkov nehovorila po francúzsky? A ako zvládnu život v skromných podmienkach a odlúčenosť?

PREKONÁVALI JAZYKOVÚ BARIÉRU

Keď zahraniční kolportéri išli do služby, spoliehali sa na to, že o nádeji na Kráľovstvo budú za nich hovoriť svedecké karty. Jeden nemecky hovoriaci brat, ktorý smelo vydával svedectvo v Paríži, rozpráva: „Vedeli sme, že náš Boh je mocný. Preto keď nám počas služby srdce bilo až v hrdle, nebolo to zo strachu z človeka, ale z obavy, aby sme nezabudli tú krátku otázku: ‚Voulez-vous lire cette carte, s’il vous plaît?‘ [Chceli by ste si prečítať túto kartu?] Boli sme presvedčení, že je to naozaj dôležitá činnosť.“

Keď kolportéri slúžili v bytovkách, často ich odtiaľ vyháňali domovníci. Jedného dňa sa dve anglické sestry, ktoré vedeli po francúzsky len veľmi málo, ocitli zoči-voči rozhnevanému domovníkovi. Pýtal sa ich, za kým prišli. Sestra sa ho snažila upokojiť a vtom si všimla malú tabuľku na dverách. Bolo na nej napísané: „Tournez le bouton“ [Zazvoňte na zvonček]. Mysliac si, že je to meno domácej panej, s úsmevom odpovedala: „Prišli sme za madam ‚Tournez le bouton‘.“ Zmysel pre humor bol pre týchto horlivých kolportérov veľkou pomocou!

NEZASTAVILO ICH ANI MÁLO PROSTRIEDKOV A ODLÚČENOSŤ

V 30. rokoch 20. storočia väčšina Francúzov žila vo veľmi skromných podmienkach. Zahraniční kolportéri neboli výnimkou. Mona Brzoska, anglicky hovoriaca sestra, opísala, ako bývali so svojou priekopníckou partnerkou: „Naše ubytovanie bolo obyčajne veľmi jednoduché. Jedným z najväčších problémov bolo kúrenie v zime. Často sme mali v izbe takú zimu, že voda na umývanie v krčahu zamrzla. Keď sme sa ráno chceli umyť, museli sme najskôr rozbiť ľad.“ Odradil týchto prvých priekopníkov nedostatok pohodlia? V žiadnom prípade! Jeden z nich pekne vystihol ich pocity: „Nič sme nemali, ale nič nám nechýbalo.“ ​(Mat. 6:33)

Títo odvážni kolportéri museli prekonávať aj odlúčenosť. Začiatkom 30. rokov nebolo vo Francúzsku ani 700 zvestovateľov Kráľovstva a väčšinou boli roztrúsení po celej krajine. Čo pomáhalo odlúčeným kolportérom udržať si radosť? Mona, ktorá so svojou partnerkou slúžila v takých podmienkach, povedala: „Museli sme bojovať proti odlúčenosti tým, že sme si spolu pravidelne študovali publikácie Spoločnosti. Pretože v tých prvých dňoch sme nemali žiadne opätovné návštevy ani domáce biblické štúdiá, po večeroch sme mali čas písať našim rodinám a najmä iným priekopníkom, aby sme sa podelili o zážitky zo služby a povzbudili jeden druhého.“ ​(1. Tes. 5:11)

Napriek prekážkam si obetaví kolportéri udržali pozitívny postoj. Vidno to z listov, ktoré posielali do pobočky, niekedy aj desiatky rokov po tom, ako boli priekopníkmi vo Francúzsku. Annie Cregeenová, ktorá patrila k pomazaným a v rokoch 1931 až 1935 precestovala s manželom Francúzsko krížom-krážom, o tom období napísala: „Mali sme veľmi šťastný a rušný život! My priekopníci sme boli veľmi zomknutí a úzko sme spolupracovali. Tak ako povedal apoštol Pavol, ‚ja som sadil, Apollo polieval, ale Boh dával vzrast‘. Je to vzrušujúce, že sme mali možnosť pomáhať ľuďom pred toľkými rokmi.“ ​(1. Kor. 3:6)

Títo raní priekopníci dali krásny príklad vytrvalosti a horlivosti všetkým, ktorí chcú rozšíriť svoju službu. Dnes slúži vo Francúzsku asi 14 000 pravidelných priekopníkov, mnohí v cudzojazyčných skupinách a zboroch.b Tak ako ich predchodcovia, ani oni nedovolili, aby ich niečo pod slnkom zastavilo! (Z nášho archívu vo Francúzsku.)