„Dráma Heuréka“ pomohla mnohým ľuďom nájsť biblickú pravdu

„HEURÉKA!“ Toto zvolanie sa často ozývalo z úst zlatokopov počas zlatej horúčky, ktorá vypukla v 19. storočí v Kalifornii. Toto slovo totiž znamená „našiel som to!“ Charles Taze Russell a ďalší Bádatelia Biblie však našli niečo oveľa cennejšie ako zlato — biblickú pravdu. A nadšene sa o ňu delili s inými.

Do leta 1914 videli milióny ľudí vo veľkých mestách „Fotodrámu Stvorenie“. Toto osemhodinové dielo vytvorené Medzinárodným združením Bádateľov Biblie bolo kombináciou strhujúceho filmu, diapozitívov žiarivých farieb, pútavého rozprávania a pôsobivej klasickej hudby. Previedlo divákov udalosťami od stvorenia cez dejiny ľudstva až po koniec Kristovho tisícročného panstva. (Zjav. 20:4)a

Ale čo tí, ktorí žili v malých mestách alebo na vidieku? Ani na týchto ľudí hladných po pravde sa nezabudlo. V auguste 1914 vyrobilo Medzinárodné združenie Bádateľov Biblie „Drámu Heuréka“. Bola to skrátená verzia „Fotodrámy“ bez filmových scén. Na výber boli tri verzie dostupné v mnohých jazykoch. „Dráma Heuréka X“ obsahovala iba rozprávanie a hudbu. „Dráma Heuréka Y“ obsahovala okrem nahrávok aj nádherné, jemne tónované diapozitívy. A „Dráma Heuréka pre rodiny“, určená na prehrávanie v domácnostiach, obsahovala vybrané časti nahrávky s rozprávaním a piesne. K dispozícii boli aj lacné gramofóny a premietacie zariadenia.

Keďže Bádatelia Biblie nepotrebovali filmový projektor ani plátno, mohli sa vydať na vidiek a zadarmo prinášať posolstvo o Kráľovstve na nové územia. Zvuková „Dráma Heuréka X“ sa mohla prehrávať vo dne v noci. „Dráma Heuréka Y“ sa premietala na diaprojektore, ktorý nepotreboval elektrinu, lebo svetelným zdrojom bola karbidová lampa. Vo fínskej Strážnej veži bolo uvedené: „Tieto obrázky môžeme premietať takmer všade.“ A bolo to naozaj tak!

Bádatelia Biblie si neprenajímali veľké divadlá. Boli vynachádzaví a často našli priestory, ktoré mohli používať bezplatne — školské triedy, súdne budovy, železničné stanice či dokonca obývacie izby veľkých domov. Mnohé predstavenia sa konali pod holým nebom. Ako premietacie plátno poslúžila veľká biela plachta zavesená na stenu stodoly. Anthony Hambuch napísal: „Farmári urobili vo svojich sadoch malé hľadisko. Na zem naukladali klady, na ktoré sa mohli ľudia posadiť a sledovať program.“ Jeho premietací tím mal aj nákladné auto, na ktorom prevážali zariadenie, batožinu a veci na kempovanie a varenie.

Predstavenie navštívila niekedy len hŕstka ľudí, inokedy stovky. V jednom mestečku v Spojených štátoch, ktoré malo 150 obyvateľov, prišlo na predstavenie do jednej školskej budovy 400 osôb. Inde išli niektorí peši osem kilometrov tam a osem naspäť, aby si mohli pozrieť „Drámu Heuréka“. Vo Švédsku sa v malom domčeku Charlotte Ahlbergovej zišli susedia a po vypočutí nahrávky drámy „boli hlboko dojatí“. V istom odľahlom banskom meste v Austrálii sa zhromaždilo asi 1 500 ľudí. V Strážnej veži sa písalo, že na stredných a vysokých školách „sú profesori a študenti nadšení obrázkami a našimi úžasnými gramofónovými nahrávkami“. „Dráma Heuréka“ bola obľúbená aj tam, kde ľudia radi chodievali do kina.

POLIEVANIE SEMIENOK PRAVDY

„Dráma Heuréka“ sa stala užitočným nástrojom v takzvanej „práci rozširovania tried“. Táto práca spočívala v tom, že Bádatelia Biblie vysielali rečníkov, aby zakladali nové študijné triedy. Ťažko povedať, koľko ľudí videlo „Drámu Heuréka“. Hoci niektoré verzie sa používali nepretržite, v roku 1915 pravidelne podávalo správu iba 14 z 86 premietacích tímov. Vo výročnej správe sa uvádzalo, že údaje sú, žiaľ, neúplné, ale túto drámu určite videlo vyše milióna ľudí. Asi 30 000 požiadalo o biblickú literatúru.

„Dráma Heuréka“ možno nebola míľnikom v dejinách. Isté však je, že toto výnimočné predstavenie videli milióny ľudí od Austrálie po Argentínu, od Južnej Afriky po Britské ostrovy a od Indie po Karibské ostrovy. Vďaka tomu mnohí našli biblickú pravdu, niečo oveľa cennejšie ako zlato, a mohli zvolať: „Heuréka!“