Túžime slúžiť Jehovovi, kdekoľvek nás pošle

TO BOLO v roku 1949, pred viac ako 60 rokmi. Môj príbeh sa však začal oveľa skôr. Otec bol obuvníkom a záhradníkom v mestečku Donderen v provincii Drente na severe Holandska. Narodil som sa v roku 1927 ako štvrté zo siedmich detí. Bývali sme na vidieku a náš dom stál pri poľnej ceste. Naši susedia boli väčšinou farmári a mne sa život na farme páčil. V roku 1947, keď som mal 19 rokov, som sa vďaka jednému nášmu susedovi, Theunisovi Beenovi, dostal do kontaktu s pravdou. Spomínam si, že pri prvom stretnutí som z Theunisa nemal najlepší dojem, ale keď sa krátko po druhej svetovej vojne stal Jehovovým svedkom, všimol som si, že je oveľa priateľskejší ako predtým. Táto zmena v jeho osobnosti ma veľmi zaujala, a keď mi rozprával o Božom sľube urobiť zo zeme raj, rád som ho počúval. Hneď som prijal pravdu a stali sme sa priateľmi na celý život.a

Zvestovať som začal v máji 1948 a už o mesiac, 20. júna, som bol na oblastnom zjazde v Utrechte pokrstený. S priekopníckou službou som začal 1. januára 1949 a bol som poslaný do dediny Borculo vo východnej časti Holandska, kde bol vtedy malý zbor. Do tejto dediny to bolo 130 kilometrov, a tak som sa rozhodol, že pôjdem na bicykli. Myslel som si, že cestu zvládnem za 6 hodín, ale lialo a fúkal silný protivietor, takže mi to trvalo 12 hodín. A to som 90 kilometrov prešiel vlakom! Neskoro večer som sa konečne dostal do cieľa a ubytoval som sa v rodine svedkov, kde som zostal po celý čas, kým som v tej oblasti slúžil ako priekopník.

Bolo po vojne a ľudia toho nemali veľa. Všetko, čo som mal, bol jeden oblek a jedny nohavice — oblek mi bol priveľký a nohavice prikrátke! Ako som spomenul v úvode, prvý mesiac v Borcule bol pre mňa náročný, ale Jehova ma požehnal niekoľkými biblickými štúdiami. Po deviatich mesiacoch som bol poslaný do Amsterdamu.

Z VIDIEKA DO MESTA

Tak sa chlapec, ktorý vyrastal na vidieku, zrazu ocitol v najväčšom holandskom meste. Služba tam bola veľmi plodná. Počas prvého mesiaca som rozšíril viac literatúry než za predchádzajúcich deväť mesiacov. Čoskoro som bežne viedol osem biblických štúdií. Krátko po vymenovaní za služobníka zboru (ako sa predtým nazýval koordinátor rady starších) som mal mať svoju prvú verejnú prednášku. Mal som z toho veľké obavy, a tak mi padol kameň zo srdca, keď som bol tesne predtým, ako som ju mal predniesť, pridelený do iného zboru. Vtedy som ani netušil, že v budúcnosti prednesiem viac ako 5 000 prejavov!

V máji 1950 som bol poslaný do Haarlemu. Potom mi prišlo pozvanie do krajskej služby. Tri noci som skoro oka nezažmúril. Bratovi Robertovi Winklerovi, ktorý slúžil v kancelárii odbočky, som povedal, že sa na túto službu necítim. No on na to: „Len vyplň prihlášku. Neskôr sa všetko naučíš.“ Onedlho som absolvoval mesačné školenie a začal som slúžiť ako krajský služobník (dozorca). Pri návšteve jedného zboru som sa stretol s Janny Taatgenovou, srdečnou mladou priekopníčkou, ktorá z hĺbky srdca milovala Jehovu a prejavovala obetavého ducha. Vzali sme sa v roku 1955. Ale skôr než budem pokračovať, Janny porozpráva, ako sa stala priekopníčkou a ako sme slúžili po svadbe.

SLUŽBA VO DVOJICI

Janny: Moja mama sa stala Jehovovou svedkyňou v roku 1945, keď som mala 11 rokov. Ihneď si uvedomila, aké dôležité je, aby so svojimi tromi deťmi študovala Bibliu. Keďže otec pravde odporoval, viedla s nami štúdium, keď nebol doma.

Prvé zhromaždenie, na ktoré som prišla, bol oblastný zjazd v Haagu v roku 1950. O týždeň som išla prvýkrát na zborové zhromaždenie do sály Kráľovstva v Assene v provincii Drente. Otca to veľmi nahnevalo a vyhodil ma z domu. Mama mi povedala: „Vieš, kde môžeš bývať.“ Bolo mi jasné, že má na mysli našich duchovných bratov a sestry. Najprv som sa presťahovala k rodine, ktorá bývala blízko nás, ale otec mi stále strpčoval život, a preto som odišla do zboru Deventer v provincii Overijssel. Bolo to od nás asi 95 kilometrov. Keďže som nebola plnoletá, otec mal poťahovačky s úradmi za to, že ma poslal preč z domu. Viedlo to k tomu, že mi odkázal, aby som sa vrátila domov. Hoci pravdu nikdy neprijal, časom mi už nebránil chodiť na zhromaždenia ani do služby.

Krátko po mojom návrate domov mama vážne ochorela a celá domácnosť zostala na mojich pleciach. Napriek tomu som stále duchovne napredovala a v roku 1951 som bola vo veku 17 rokov pokrstená. V roku 1952 sa mama uzdravila, čo mi umožnilo, aby som dva mesiace slúžila spolu s tromi pravidelnými priekopníčkami ako prázdninová (pomocná) priekopníčka. Bývali sme na obytnom člne a prepracovávali sme dve mestá v provincii Drente. V roku 1953 som sa stala pravidelnou priekopníčkou. O rok navštívil náš zbor mladý krajský dozorca. Bol to Markus. V máji 1955 sme sa vzali, lebo sme cítili, že ako manželia môžeme slúžiť Jehovovi lepšie. (Kaz. 4:9–12)

Markus: Po svadbe sme najprv slúžili ako priekopníci vo Veendame v provincii Groningen. Bývali sme v malej izbičke s rozmermi len dva krát tri metre. No Janny dokázala izbičku zariadiť tak, že sme sa tam cítili príjemne. Každý večer sme museli prekladať stolík a dve malé stoličky, aby sme mohli spustiť sklápaciu posteľ.

Po šiestich mesiacoch sme boli pozvaní do krajskej služby v Belgicku. V roku 1955 bolo v tejto krajine len asi 4 000 zvestovateľov. Dnes ich je tam šesťkrát viac! Vo Flámsku, ktoré leží na severe Belgicka, hovoria ľudia rovnakým jazykom ako v Holandsku. Rozprávajú však s úplne odlišným prízvukom, a tak sme spočiatku museli prekonávať jazykovú bariéru.

Janny: Služba v kraji si vyžaduje skutočnú obetavosť. Do zborov sme cestovali na bicykloch a prespávali sme v domácnostiach našich bratov a sestier. Nemali sme byt, do ktorého by sme sa medzi návštevami zborov mohli vrátiť, preto sme zostávali v zbore až do utorka. Potom sme cestovali do ďalšieho. Vždy sme sa však na našu službu pozerali ako na požehnanie od Jehovu.

Markus: Spočiatku sme bratov a sestry v zboroch nepoznali, ale boli k nám veľmi láskaví a pohostinní. (Hebr. 13:2) Za tie roky sme všetky holandsky hovoriace zbory v Belgicku navštívili viackrát. Zažili sme pri tom mnoho požehnaní. Napríklad spoznali sme takmer všetkých bratov a sestry v holandsky hovoriacej oblasti a veľmi sme si ich zamilovali. Boli sme svedkami toho, ako sa zo stoviek mladých ľudí stávajú telesne i duchovne zrelí ľudia, oddávajú sa Jehovovi a kladú záujmy Kráľovstva na prvé miesto v živote. Máme nesmiernu radosť z toho, že mnohí z nich verne slúžia Jehovovi celým časom. (3. Jána 4) Takéto ‚vzájomné povzbudenie‘ nám pomáha vytrvávať v horlivej službe tam, kde nás Jehova poslal. (Rim. 1:12)

PO NÁROČNEJ SKÚŠKE PRICHÁDZA VEĽKÉ POŽEHNANIE

Markus: Od chvíle, keď sme sa zobrali, bolo našou túžbou absolvovať školu Gileád. Každý deň sme sa aspoň hodinu venovali angličtine. No naučiť sa po anglicky len z kníh nebolo ľahké, a preto sme sa rozhodli ísť cez dovolenku slúžiť do Anglicka, aby sme sa zlepšili v jazyku. Konečne sme v roku 1963 dostali obálku zo svetového ústredia v Brooklyne. Boli v nej dva listy, jeden pre mňa a druhý pre Janny. List určený pre mňa obsahoval pozvanie do školy Gileád, v ktorej som mal absolvovať desaťmesačné školenie. Bolo určené hlavne bratom a zamerané na organizačné záležitosti. Pozvaných bolo 100 študentov a 82 z nich boli bratia.

Janny: V liste, ktorý bol adresovaný mne, ma bratia prosili, aby som dobre zvážila, či budem ochotná zostať v Belgicku, kým bude Markus v Gileáde. Musím sa priznať, že spočiatku som bola sklamaná. Mala som pocit, že moje úsilie slúžiť viac Jehova nepožehnal. No pripomenula som si, aký je účel školy Gileád — aby tým, ktorí ju absolvujú, pomohla dovŕšiť dielo zvestovania dobrého posolstva na celom svete. Súhlasila som teda s tým, že zostanem v Belgicku. Bola som vymenovaná za zvláštnu priekopníčku a slúžila som v meste Gent spolu s Annou a Mariou Colpaertovými, dvoma skúsenými zvláštnymi priekopníčkami.

Markus: Musel som sa ešte zlepšiť v angličtine, a tak som bol pred začiatkom školy pozvaný na päť mesiacov do Brooklynu. Pracoval som v expedičnom a služobnom oddelení. Tým, že som slúžil vo svetovom ústredí, kde som pomáhal pripravovať zásielky literatúry do Ázie, Európy a Južnej Ameriky, som si ešte viac uvedomil rozsah nášho medzinárodného bratstva. Spomínam si zvlášť na brata A. H. Macmillana, ktorý bol pútnikom (cestujúcim dozorcom) ešte v časoch brata Russella. Bol už vtedy v pokročilom veku a veľmi slabo počul, napriek tomu verne navštevoval všetky zborové zhromaždenia. Hlboko to na mňa zapôsobilo a pripomenulo mi to, aby sme nikdy nepovažovali naše kresťanské spoločenstvo za niečo samozrejmé. (Hebr. 10:24, 25)

Janny: S Markusom sme si písali niekoľkokrát do týždňa. Veľmi sme jeden druhému chýbali! No nedali sme sa obrať o radosť. Markus sa tešil zo školenia v Gileáde a ja zasa zo služby. Keď prišiel zo Spojených štátov domov, viedla som 17 biblických štúdií! Pätnásťmesačné odlúčenie bolo pre nás skúškou, ale uvedomila som si, že Jehova nás za obete, ktoré sme priniesli, požehnal. V ten deň, keď sa mal Markus vrátiť domov, jeho lietadlo meškalo niekoľko hodín, a keď sa konečne objavil, padli sme si do náručia a plakali. Odvtedy sme už boli stále spolu.

CENÍME SI KAŽDÚ VÝSADU SLUŽBY

Markus: Keď som sa v decembri 1964 vrátil z Gileádu, boli sme pridelení slúžiť v Bételi. V tom čase sme to ešte nevedeli, ale v Bételi sme nemali zostať nastálo. Už po troch mesiacoch sme dostali za úlohu slúžiť v oblastnej službe vo Flámsku. No keď boli do Belgicka poslaní misionári Aalzen a Els Wiegersmovci a boli pridelení do oblastnej služby, my sme sa vrátili späť do Bételu. Tam som pracoval v služobnom oddelení. Od roku 1968 do roku 1980 som striedavo slúžil v Bételi a ako krajský dozorca. A v rokoch 1980 až 2005 som opäť slúžil ako oblastný dozorca.

Hoci sa odvetvia našej služby často menili, nikdy sme nestratili zo zreteľa skutočnosť, že sme oddali svoj život Jehovovi a že mu chceme slúžiť celou dušou. Úprimne sme sa tešili z každej práce, ktorá nám bola zverená, a boli sme presvedčení, že za každou zmenou v našej službe bola snaha podporiť záujmy Kráľovstva.

Janny: Mimoriadne som sa tešila zo vzrušujúcej výsady ísť s Markusom v roku 1977 do Brooklynu a v roku 1997 do Pattersonu. Markus sa tam zúčastnil na ďalšom školení pre členov výborov odbočiek.

JEHOVA VIE, ČO POTREBUJEME

Markus: V roku 1982 Janny podstúpila operáciu a zotavila sa z nej. O tri roky nám bratia a sestry zo zboru v Leuvene prejavili veľkú láskavosť a ponúkli nám byt nad svojou sálou Kráľovstva. Prvýkrát po 30 rokoch sme mali trošku súkromia. V utorok, keď sme sa balili pred odchodom do ďalšieho zboru, som musel niekoľkokrát prejsť hore a dolu po 54 schodoch, kým som zniesol všetku našu batožinu. Boli sme vďační, že v roku 2002 sa podarilo zariadiť, aby sme mohli bývať na prízemí. Keď som dovŕšil vek 78 rokov, boli sme pridelení ako zvláštni priekopníci do mesta Lokeren. Sme veľmi šťastní, že môžeme slúžiť týmto spôsobom a že stále môžeme chodiť do služby každý deň!

Janny: V službe celým časom sme spolu strávili viac ako 120 rokov! Osobne sme zažili pravdivosť Jehovovho sľubu, že ‚nás určite neopustí‘ a že ‚nám nič nebude chýbať‘, ak mu budeme verne slúžiť. (Hebr. 13:5; 5. Mojž. 2:7)

Markus: Keď sme boli mladí, oddali sme sa Jehovovi. Nikdy sme pre seba nehľadali veľké veci. Boli sme ochotní prijať každú formu služby, ktorá nám bola ponúknutá, lebo pevne veríme, že nie je dôležité, kde slúžime ani v akom postavení slúžime, ale komu slúžime.