Do čoho som sa to len dostala?

BOLO typické západoafrické ráno. Vzduchom sa niesla vôňa pripravovaných omáčok a ryže. Okolo prechádzali ženy s neuveriteľne veľkými nákladmi na hlavách. Srdečný smiech sa miešal s hlasným dohadovaním sa o cene. Slnko rýchlo stúpalo nad obzor a menilo sa na žeravú guľu.

Keď skupinka detí spozorovala yovo, čiže belošku, spustila tradičnú pesničku sprevádzanú tancom. Začínala sa slovami: „Yovo, Yovo, bon soir“, a končila sa prosbou: „A čo odmena za naše vystúpenie?“ Jeden chlapec však nespieval. Pokračovala som v ceste, no on šiel za mnou a začal mi rukami niečo ukazovať. Vyzeralo to ako posunková reč. V Spojených štátoch som sa naučila americkú prstovú abecedu, no v Benine sa hovorí po francúzsky.

Pokúsila som sa mu prstovou abecedou ukázať osem písmen svojho mena. Na jeho tvári zažiaril úsmev. Chytil ma za ruku a viedol úzkymi uličkami k sebe domov, do typického dvojizbového príbytku zo škvarobetónu. Jeho rodina sa zhŕkla okolo mňa. Všetci posunkovali. Čo teraz? Opäť som posunkami ukázala svoje meno a na papierik som napísala, že som misionárka, ktorá vyučuje z Biblie, a že sa ešte vrátim. Ku skupinke sa pridali niektorí počujúci susedia a všetci súhlasne prikyvovali. Pomyslela som si: ‚Do čoho som sa to len dostala?‘

Doma som potom uvažovala: ‚Musí byť predsa niekto, kto by týmto ľuďom pomohol dozvedieť sa o Božom sľube: „Uši hluchých sa otvoria.“‘ (Izaiáš 35:5) Urobila som si malý prieskum. Nedávne sčítanie ľudu ukázalo, že v Benine je najmenej 12 000 nepočujúcich a nedoslýchavých ľudí. Srdce mi poskočilo, keď som zistila, že v školách pre nepočujúcich sa nevyučuje francúzsky, ale americký posunkový jazyk (ASL). Bola som však sklamaná, keď som zistila, že tu nie je žiaden Jehovov svedok, ktorý by týmto jazykom hovoril. S povzdychom som jednej miestnej sestre povedala: „Keby nám tak prišiel pomôcť niekto, kto ovláda ASL.“ Odpovedala mi: „Veď si tu ty, či nie?“ Mala pravdu! Objednala som si viacero DVD v ASL, ktoré vydali Jehovovi svedkovia, a knihu pre samoukov. Moje modlitby o pomoc boli vypočuté, keď sa k nám z Kamerunu presťahovala jedna svedkyňa, ktorá dobre ovládala ASL.

Správa o tom, že sa snažím naučiť posunkovú reč, sa rýchlo rozkríkla. Raz ma poslali navštíviť Bricea, ktorý bol maliar. Jeho ateliér zo zošitých palmových listov poskytoval v tom horúcom a vlhkom prostredí osviežujúci chládok. O steny si Brice zvykol otierať štetce od farby, a tak po rokoch hrali všetkými farbami dúhy. Oprášil pre nás dva stolčeky a uprene na mňa hľadel, kedy začnem. Vložila som DVD do prenosného prehrávača. Brice sa prisunul bližšie, aby videl na malú obrazovku. „Rozumiem, rozumiem!“ odpovedal posunkami. Deti zo susedstva sa zbehli okolo a naťahovali krk, aby videli, čo pozeráme. Jedno z nich vyhŕklo: „Prečo pozerajú film bez zvuku?“

Pri každej ďalšej návšteve sa húf okolo DVD prehrávača zväčšoval. Čoskoro začal Brice i niektorí ďalší chodiť na naše kresťanské zhromaždenia. To, že som sa im na zhromaždeniach snažila tlmočiť, mi pomohlo robiť pokrok. Postupne sa skupinka rozrastala a niektorí dokonca za mnou prichádzali sami. Raz som vbehla s mojím starým autom do jamy na ceste, keď som sa snažila vyhnúť zatúlaným kozám a prasatám. Auto protestne zavrčalo a zaškrípalo. Zrazu som zozadu začula búchanie. Ach nie, zase sa niečo pokazilo! No s úľavou som zistila, že to bol jeden nepočujúci, ktorý bežal za autom a snažil sa upútať moju pozornosť, ako len vedel — búchaním na moje auto.

Skupiny posunkového jazyka boli vytvorené aj v ďalších mestách. Keď sa začalo nepočujúcim tlmočiť aj na oblastných zjazdoch, bola som medzi tými, ktorí boli požiadaní tlmočiť. Ako som stála na pódiu a čakala, kým rečník začne prejav, v myšlienkach som sa na chvíľu vrátila do času, keď som začala slúžiť v Benine. Vtedy som uvažovala: ‚Čo by mohlo prinášať viac uspokojenia, ako byť misionárkou v Afrike?‘ Teraz pri pohľade na obecenstvo som si uvedomila, že som našla odpoveď — byť misionárkou, ktorá pomáha nepočujúcim. Už si nekladiem otázku: ‚Do čoho som sa to len dostala?‘