Kráľ Dávid a hudba

AK ČLOVEKU v súvislosti s hudbou v biblických časoch príde na um nejaké meno, tak je to určite meno Dávida, výnimočného muža, ktorý žil asi pred 3 000 rokmi. V skutočnosti veľa informácií, ktoré máme o hudbe tých čias, máme práve vďaka biblickému záznamu o Dávidovom živote — od času, keď bol mladým pastierom, až po čas, keď sa stal kráľom a schopným organizátorom.

Čo sa z tohto záznamu môžeme dozvedieť o tom, na akých nástrojoch sa hralo v biblických časoch a aké piesne sa vtedy spievali? A akú úlohu zohrávala hudba v Dávidovom živote a v živote izraelského národa?

Miesto hudby v starovekom Izraeli

Keď nám napadnú slová nejakej piesne, často sa nám vybaví aj jej melódia. Biblia obsahuje texty mnohých piesní, ktorých melódiu, žiaľ, nepoznáme. Ale museli znieť nádherne až úchvatne. Povznášajúca poetickosť knihy Žalmy naznačuje, že hudba, ktorá ich sprevádzala, bola rovnako nádherná.

Ak sa Biblia zmieňuje o hudobných nástrojoch, tak len stručne. (Pozri rámček „Hudobné nástroje v biblických časoch“.) Dokonca s určitosťou nevieme ani to, aký druh harfy používal Dávid. Stojí však za zmienku, že Izraeliti vynašli niekoľko nových nástrojov, napríklad na ten čas zriedkavé a vzácne drevené harfy. (2. Paralipomenon 9:11; Ámos 6:5)

Jedno je však isté. Hudba mala v živote Hebrejov dôležité miesto, najmä v uctievaní Boha. Sprevádzala korunovačné a náboženské obrady a zohrávala svoju úlohu aj v čase vojny. Okúzľovala tiež kráľovský dvor, oživovala svadby a rodinné stretnutia a vytvárala jedinečnú atmosféru na sviatkoch zberu hrozna a obilia. Žiaľ, hudba sa spájala aj s miestami s pochybnou povesťou. A keď niekto zomrel, hudba utešovala pozostalých v ich zármutku.

V Izraeli zohrávala hudba aj ďalšie úlohy. Bolo známe, že upokojuje myseľ a umožňuje prorokom byť duchovne vnímavejšími. Práve pri zvuku strunového nástroja dostal Elizeus pokyny od Jehovu. (2. Kráľov 3:15) Hudba tiež sprevádzala výnimočné príležitosti v roku. Dve strieborné trúbky ohlasovali novmesiace a sviatky. Zvukom rohu bol ohlasovaný jubilejný rok, ktorý znamenal oslobodenie otrokov a navrátenie pôdy a domov ich pôvodným majiteľom. Chudobní ľudia museli byť veľmi šťastní, keď začuli zvuk rohu, ktorý im oznamoval slobodu či návrat ich vlastníctva. (3. Mojžišova 25:9; 4. Mojžišova 10:10)

Niektorí Izraeliti mali výnimočné hudobné alebo spevácke nadanie. Na jednom asýrskom basreliéfe je zobrazený kráľ Senacherib, ako od kráľa Ezechiáša žiada, aby mu ako tribút dal hudobníkov a hudobníčky. Zdá sa, že išlo o prvotriednych umelcov. Zo všetkých virtuózov však nepochybne vyniká Dávid.

Vynikajúci hudobník

Dávid bol výnimočný tým, že bol hudobníkom a básnikom zároveň. Pripisuje sa mu vyše polovice žalmov. Ako chlapec bol pastierom a jeho citlivá a vnímavá myseľ bola živená pastierskymi výjavmi z okolia Betlehema. Vedel sa tešiť z takých jednoduchých vecí, ako bolo zurčanie potôčika či bľakotanie jahniatok, ktoré reagovali na jeho hlas. Uchvátený nádherou tejto „hudby“ vo svete okolo neho, vzal do ruky harfu a v piesni začal chváliť Boha. Počuť hudbu, ktorú Dávid zložil k 23. žalmu, musel byť veľmi dojímavý zážitok!

Už ako mladík hral Dávid na harfe tak nádherne, že ho odporučili kráľovi Saulovi, a ten ho potom prijal ako svojho dvorného hudobníka. Keď sa Saula zmocňoval nepokoj a tieseň, zavolal si Dávida a ten na svojej harfe vylúdil melodické a upokojujúce tóny, ktoré na kráľovo srdce pôsobili ako balzam. Pochmúrne myšlienky, ktoré kráľa prenasledovali, sa rozplynuli a on znovu nadobudol pokoj. (1. Samuelova 16:16)

Hudba, ktorú Dávid tak miloval a ktorá ho napĺňala šťastím, však niekedy spôsobovala problémy. Jedného dňa, keď sa Dávid a Saul vracali z víťazného boja proti Filištíncom, ku kráľovi doľahol zvuk radostnej hudby a spevu na oslavu víťazstva. Ženy spievali: „Saul zrazil svoje tisíce, a Dávid svoje desaťtisíce.“ V tej chvíli sa Saulovo srdce naplnilo takým hnevom a žiarlivosťou, že „od toho dňa pozeral... na Dávida stále podozrievavo“. (1. Samuelova 18:7–9)

Hudba v Dávidovom živote

Dávidove božsky inšpirované skladby boli výnimočné v mnohých ohľadoch. Medzi jeho piesňami boli rozjímavé žalmy i žalmy s pastierskymi motívmi. Obsahovali vyjadrenia chvály i opis dejinných udalostí, zachytávali radosť zo zberu hrozna i pompéznosť zasvätenia paláca, spomienky i nádeje, prosby i úpenlivé volania. (Pozri Žalmy 32, 23, 145, 8, 30, 38, 72, 51, 86 a ich nadpisy.) Po smrti Saula a jeho syna Jonatána zložil Dávid žalospev nazvaný „Luk“. Začínal sa slovami: „Krása, ó, Izrael, je zabitá na tvojich výšinách.“ Tón tohto žalospevu bol pochmúrny. Áno, Dávid slovom i hudbou dokázal vyjadriť širokú škálu pocitov. (2. Samuelova 1:17–19)

Dávid mal temperamentnú povahu a vedel sa tešiť zo života. Preto miloval radostnú, rytmickú hudbu, plnú energie a života. Keď dal vyniesť truhlu zmluvy na vrch Sion, oslavoval túto udalosť oduševneným poskakovaním a tancom. Biblická správa naznačuje, že tá hudba musela byť mimoriadne strhujúca. Počujete ten rytmus? Ale jeho manželka Míchal sa z toho netešila, dokonca Dávida zasypala výčitkami. No on na to nedbal. Miloval Jehovu, a keď počul hudbu, ktorá ho naplnila toľkou radosťou, jednoducho musel poskakovať pred svojím Bohom. (2. Samuelova 6:14, 16, 21)

Dávid sa vyznamenal aj tým, že vymyslel nové hudobné nástroje. (2. Paralipomenon 7:6) Keď to zhrnieme, Dávid bol očividne výnimočne nadaný umelec — výrobca hudobných nástrojov, básnik, skladateľ a interpret. Ale urobil ešte niečo oveľa významnejšie.

Spev a hudba v chráme

Dávid sa zaslúžil o zorganizovanie spevu a hudby v Jehovovom dome. Nad štyritisíc spevákmi a hudobníkmi dosadil Asafa, Hémana a Jedutúna (zjavne nazývaného aj Etán). Z nich všetkých vyčlenil 288 znalcov, ktorí školili ostatných a dohliadali na nich. Počas troch veľkých výročných sviatkov bolo v chráme prítomných všetkých štyritisíc spevákov a hudobníkov. Skúste si predstaviť veľkoleposť tohto nádherného chóru! (1. Paralipomenon 23:5; 25:1, 6, 7)

V chráme spievali len muži. Vyjadrenie „na Dievčatá“ v nadpise 46. žalmu naznačuje, že ide o skladbu určenú pre vysoký hlas alebo pre hudobné nástroje naladené na vysoké tóny. Speváci spievali jednohlasne, ako to naznačuje 2. Paralipomenon 5:13, kde sa píše: „Speváci vydali jednohlasný zvuk.“ Piesne sa často spievali s hudobným sprievodom. Príkladom toho je 3. žalm a mnohé ďalšie žalmy, ktoré zložil Dávid. Niekedy mali aj refrén, ako je to v prípade Žalmu 42:5, 11 a 43:5. Obľúbené boli aj piesne spievané antifonálne — teda keď si zbory a/alebo sóloví speváci navzájom odpovedali. Ukážkou toho je 24. žalm, ktorý bol nepochybne zložený nato, aby sa spieval pri príležitosti vynesenia truhly zmluvy na Sion. (2. Samuelova 6:11–17)

Spev však nebol len výsadou tých, ktorí slúžili v chráme. Cestou do Jeruzalema na každoročné sviatky spieval všetok ľud. Možno práve to sa myslelo pod názvom „Pieseň výstupov“. (Žalmy 120 až 134) Napríklad v 133. žalme Dávid ospevuje bratstvo, z ktorého sa v týchto chvíľach mohli Izraeliti tešiť. Dávid ho začal slovami: „Hľa, aké je to dobré a aké príjemné, keď bratia bývajú spolu v jednote!“ Skúste si predstaviť hudbu, ktorá sprevádzala tento žalm!

Miesto hudby v uctievaní Jehovu

Takéto piesne tvoria až desatinu Biblie a kniha Žalmy povzbudzuje všetkých ľudí, aby prekypovali chválou. (Žalm 150) Hudba môže človeku pomôcť zabudnúť na každodenné starosti a spev môže pôsobiť ako balzam na utrápené srdce. Biblia však povzbudzuje, aby aj tí, ktorí majú dobrú náladu, spievali žalmy. (Jakub 5:13)

Spevom môže človek vyjadriť svoju vieru a lásku k Bohu. Ježiš večer pred svojou popravou ukončil večeru so svojimi apoštolmi spoločným spevom. (Matúš 26:30) Aký úžasný hlas musel mať Syn Dávidov — on, ktorý vedel, ako nádherne znie spev Božieho nebeského dvora! Je veľmi pravdepodobné, že spievali Hallel, Žalmy 113 až 118. Ak je to tak, potom so svojimi apoštolmi, ktorí nevedeli o udalostiach, ktoré sa mali zakrátko odohrať, určite nahlas spieval: „Milujem, pretože Jehova počuje môj hlas, moje úpenlivé prosby... Obkľúčili ma povrazy smrti a našli ma tiesne šeolu... ‚Ach, Jehova, zaobstaraj mojej duši únik!‘“ ​(Žalm 116:1–4)

Hudba nie je vynálezom človeka. Biblia sa zmieňuje o hudbe a speve v samotných nebesiach, kde duchovní tvorovia hrajú na obrazných harfách a spievajú chvály okolo Jehovovho trónu. (Zjavenie 5:9; 14:3; 15:2, 3) Jehova Boh dal ľuďom hudbu ako dar a vložil im do srdca hudobné cítenie i neutíchajúcu túžbu vyjadrovať svoje pocity spevom alebo hrou na nejakom hudobnom nástroji. Áno, z pohľadu veriaceho človeka je hudba jedným z úžasných darov od Boha. (Jakub 1:17)

[Zvýraznený text na strane 27]

„V deň svojho radovania a v svojich obdobiach sviatkov... budete trúbiť na trúbky.“ ​(4. MOJŽIŠOVA 10:10)

[Zvýraznený text na strane 28]

„Jehova je môj Pastier. V ničom nebudem mať nedostatok. Dáva mi líhať na trávnatých pastvinách; sprevádza ma pri dobre zavlažovaných miestach odpočinku.“ ​(ŽALM 23:1, 2)

[Zvýraznený text na strane 29]

„Z nich bolo... štyritisíc tých, čo vzdávali chválu Jehovovi na nástrojoch, ktoré, ako povedal Dávid: ‚Som urobil pre vzdávanie chvály.‘“ ​(1. PARALIPOMENON 23:4, 5)

[Zvýraznený text na strane 29]

Dávid slovom i hudbou dokázal vyjadriť širokú škálu pocitov

[Zvýraznený text na strane 30]

„Chváľte Jah! Chváľte ho tamburínou a kolovým tancom. Všetko, čo dýcha — nech chváli Jah.“ ​(ŽALM 150:1, 4, 6)

[Rámček/obrázky na strane 28]

Hudobné nástroje v biblických časoch

K strunovým nástrojom patrili lutny, harfy a desaťstrunové nástroje. (Žalm 92:3) Boli naladené na alamot a šeminit, čo sú výrazy, ktoré pravdepodobne označovali vyššiu a nižšiu oktávu. (1. Paralipomenon 15:20, 21) Z dychových nástrojov bola známa píšťala, flauta, roh a tiež trúbky, na ktorých hudobníci „hlasno trúbili“. (2. Paralipomenon 7:6; 1. Samuelova 10:5; Žalm 150:3, 4) Pri zasvätení chrámu trubači a speváci „vydali jednohlasný zvuk“. (2. Paralipomenon 5:12, 13) Zdá sa, že toto spojenie znamená, že boli zladení a nebola tam žiadna disharmónia. Z bicích nástrojov Izraeliti používali tamburíny a sistrumy (druh hrkálky) a tiež nástroje „každého druhu z borievkového dreva“. Poznali aj činely rôzneho druhu. (2. Samuelova 6:5; Žalm 150:5)

[Obrázky]

Hore: Detail Titovho oblúka (Rím, Taliansko), zobrazujúci trúbky odnesené z chrámu v Jeruzaleme v roku 70 n. l. Mince sa datujú približne do roku 130 n. l. a sú na nich vyobrazené židovské hudobné nástroje

[Prameň ilustrácie]

Mince: © 2007 by David Hendin. Všetky práva vyhradené.