Otázky čitateľov

Nakoľko vážne by kresťania mali brať zasnúbenie?

Zasnúbenie je dôvodom na radosť, no zároveň je to aj vážna vec. Žiaden zrelý kresťan by nemal brať zasnúbenie na ľahkú váhu a myslieť si, že ho môže kedykoľvek z nejakého banálneho dôvodu zrušiť. Čas medzi zásnubami a svadbou je aj obdobím, keď sa snúbenci pred vstupom do manželstva lepšie spoznávajú.

Pri rozbore tohto námetu si musíme uvedomiť, že spoločenské zvyky týkajúce sa svadby a krokov, ktoré k nej vedú, sa v závislosti od miesta a času veľmi líšia. Biblia uvádza niekoľko príkladov.

Dve Lótove dcéry, „ktoré nikdy nemali styk s mužom“, boli nejako zasnúbené s dvoma miestnymi mužmi. Lótovi ‚zaťovia si mali vziať jeho dcéry‘, no Biblia nám nehovorí, prečo alebo ako zásnuby prebiehali. Boli už dcéry dospelé? Rozhodovali sa samy pri výbere človeka, za ktorého sa vydajú? Zasnúbili sa tak, že urobili nejaký krok pred verejnosťou? Nevieme. (1. Mojžišova 19:8–14) O Jakobovi vieme, že sa s Rácheliným otcom sám dohodol, že sa ožení s Ráchel po tom, čo bude preňho sedem rokov pracovať. Hoci Jakob o Ráchel hovoril ako o ‚svojej manželke‘, nemali počas tých rokov pohlavné styky. (1. Mojžišova 29:18–21) Uveďme si ďalší príklad. Prv než sa Dávid mohol oženiť so Saulovou dcérou, musel zvíťaziť nad Filištíncami. Keď Dávid splnil Saulovu požiadavku, mohol sa oženiť s jeho dcérou Míchal. (1. Samuelova 18:20–28) Tieto „zasnúbenia“ sa navzájom odlišovali a líšia sa i od toho, čo je v mnohých krajinách bežné dnes.

Mojžišovský Zákon obsahoval pravidlá týkajúce sa manželstva a zasnúbenia. Napríklad muž mohol mať viac manželiek; mohol sa rozviesť z rôznych dôvodov, hoci žena zrejme nie. (2. Mojžišova 22:16, 17; 5. Mojžišova 24:1–4) Muž, ktorý zviedol nezasnúbenú pannu, sa s ňou musel oženiť, ak s tým jej otec súhlasil, a nesmel sa s ňou nikdy rozviesť. (5. Mojžišova 22:28, 29) V manželstve platili aj ďalšie zákony, ako napríklad o tom, kedy sa bolo treba vyhýbať pohlavnému styku. (3. Mojžišova 12:2, 5; 15:24; 18:19) A ktoré pravidlá hovorili o zasnúbení?

Zasnúbená Izraelitka mala iné právne postavenie ako nezasnúbená žena; v niektorých ohľadoch bola považovaná za vydatú. (5. Mojžišova 22:23–29; Matúš 1:18, 19) Izraeliti sa nemohli zasnúbiť alebo zosobášiť s určitými príbuznými. Išlo zvyčajne o pokrvných príbuzných, ale niektoré zasnúbenia a manželstvá boli zakázané kvôli dedičským právam. (3. Mojžišova 18:6–20; pozri Strážnu vežu č. 20 z roku 1978, strany 377–379.) Je jasné, že Boží služobníci nemali brať zasnúbenie na ľahkú váhu.

Pre Izraelitov boli všetky takéto pravidlá Zákona záväzné, ale kresťania nie sú pod týmto Zákonom ani nie sú viazaní jeho pravidlami týkajúcimi sa zasnúbenia či manželstva. (Rimanom 7:4, 6; Efezanom 2:15; Hebrejom 8:6, 13) Skutočne, Ježiš učil, že kresťanské normy vzťahujúce sa na manželstvo sa líšia od noriem Zákona. (Matúš 19:3–9) Jednako však neznížil vážnosť manželstva ani zasnúbenia. Teda nakoľko vážnou vecou je zasnúbenie medzi kresťanmi?

V mnohých krajinách si človek svojho budúceho manželského partnera vyberá sám. Keď si muž a žena sľúbia, že uzavrú manželstvo, sú považovaní za zasnúbených. Žiadne ďalšie formálne kroky na potvrdenie zasnúbenia zvyčajne nie sú potrebné. Niekde je však bežné, že muž dá svojej nastávajúcej na znak ich zasnúbenia prsteň. Alebo je napríklad zvykom oznámiť zasnúbenie príbuzným a priateľom pri rodinnom jedle či pri inom malom stretnutí. To je vecou osobnej voľby, nie sú to biblické požiadavky. To, čo robí zasnúbenie zasnúbením, je dohoda tých dvoch.a

Kresťan by sa nemal ponáhľať so známosťou, so zasnúbením ani s manželstvom. Uverejňujeme biblicky podložený materiál, ktorý môže slobodným kresťanom pomôcť rozhodnúť sa, či je múdre začať so známosťou, alebo podniknúť kroky smerujúce k zasnúbeniu či k manželstvu.b Hlavnou myšlienkou tejto rady je skutočnosť, že kresťanské manželstvo je trvalý zväzok. — 1. Mojžišova 2:24; Marek 10:6–9.

Kresťania by sa mali dostatočne poznať predtým, ako začnú uvažovať o zasnúbení. Obaja si môžu položiť otázky: ‚Naozaj som si u toho človeka istý/-á jeho duchovnosťou a oddanosťou Bohu? Dokážem si predstaviť, že budem s týmto človekom slúžiť Bohu po celý život? Mali sme dostatočné množstvo príležitostí odhaliť povahové črty toho druhého? Som si istý/-á, že budeme trvale zlučiteľní? Vieme každý dosť o minulosti toho druhého i o jeho súčasných pomeroch?‘

Keď sa už dvaja kresťania zasnúbia, majú právo oni i ostatní očakávať, že bude nasledovať uzavretie manželstva. Ježiš nabádal: „Nech vaše slovo áno znamená áno, vaše nie, nie.“ (Matúš 5:37) Kresťania, ktorí sa zasnúbia, by svoje zasnúbenie mali myslieť vážne. No zriedkavo sa azda môže stať, že sa zasnúbený kresťan dozvie o niečom závažnom, o čom sa pred zásnubami nehovorilo alebo čo sa zatajilo. Môže to byť nejaká dôležitá skutočnosť o minulosti toho druhého, možno dokonca o trestných alebo nemravných skutkoch. Kresťan, ktorý sa to dozvie, musí sa rozhodnúť, čo urobí. Možno tú záležitosť spoločne dôkladne rozoberú a zhodnú sa na tom, že ich zasnúbenie ďalej platí. Alebo sa azda dohodnú, že zasnúbenie zrušia. Hoci takéto konanie môže byť súkromnou záležitosťou, do ktorej by druhí nemali zasahovať, snažiť sa o nej špekulovať alebo ju posudzovať, je to veľmi závažné rozhodnutie. Na druhej strane ten, kto sa dozvie o nejakej závažnej veci, možno osobne cíti nutnosť zrušiť zasnúbenie, i keď ten druhý si to neželá. — Pozri „Otázky čitateľov“ v Strážnej veži č. 5 z roku 1976.

Jestvuje opodstatnený dôvod na to, aby sa také sporné otázky vyriešili ešte pred vstupom do manželstva. Ježiš povedal, že jediným biblickým dôvodom na rozvod, ktorý umožňuje opätovné uzavretie manželstva, je porneia, čiže hrubá sexuálna nemravnosť zo strany manželského partnera. (Matúš 5:32; 19:9) Nepovedal, že nejaké právoplatné manželstvo možno ukončiť rozvodom, ak sa jeden z manželov dozvie o nejakom závažnom probléme alebo o nesprávnom konaní, ku ktorému došlo pred svadbou.

Napríklad v Ježišových dňoch bolo dosť pravdepodobné, že sa človek mohol nakaziť malomocenstvom. Mal nejaký židovský manžel dôvod na rozvod, ak sa dozvedel, že jeho manželka bola v čase vydaja (či už o tom vedela, alebo nie) malomocná? Žid pod Zákonom sa za takých okolností mohol rozviesť, ale Ježiš nepovedal, že by to bolo vhodné v prípade jeho nasledovníkov. Pouvažujme o niekoľkých situáciách z dnešnej doby. Nejaký muž nakazený syfilisom, genitálnym oparom, vírusom HIV alebo inou vážnou nákazlivou chorobou možno uzavrie manželstvo bez toho, aby o tejto skutočnosti povedal. Možno sa touto infekciou nakazil, keď sa dopúšťal sexuálnej nemravnosti pred zasnúbením alebo počas neho. To, že sa manželka o jeho chorobe alebo o minulej nemravnosti (či dokonca o jeho neplodnosti, alebo impotencii) neskôr dozvie, nič nemení na skutočnosti, že teraz sú manželmi. Nemravný život pred svadbou nie je biblickým podkladom na ukončenie manželstva, tak ako by ním nebolo ani to, ak by pri vstupe do manželstva bola žena nakazená nejakou chorobou alebo by dokonca zatajila, že je tehotná s iným mužom. Teraz sú manželmi a zaviazali sa, že budú spolu žiť.

Pravda, k takým smutným situáciám dochádza zriedkavo, ale tieto príklady majú ešte viac zdôrazniť základnú myšlienku: Zasnúbenie nemožno brať na ľahkú váhu. Pred zasnúbením i počas neho by sa kresťania mali usilovať vzájomne sa dobre spoznať. Mali by byť čestní vo veciach, ktoré by ten druhý chcel vedieť alebo ktoré má právo vedieť. (Zákon v niektorých krajinách od dvojíc vyžaduje, aby pred uzavretím manželstva absolvovali lekársku prehliadku. Iní sa azda budú chcieť podrobiť takej prehliadke pre vlastnú informáciu.) Tak bude radostný i vážny čas zasnúbenia slúžiť ctihodnému účelu, zatiaľ čo dvojica speje do ešte radostnejšieho a vážnejšieho stavu — do manželstva. — Príslovia 5:18, 19; Efezanom 5:33.

[Poznámky pod čiarou]