Hlásatelia Kráľovstva rozprávajú

„U Boha je všetko možné“

UVEDENÉ slová z Matúša 19:26 sa v prípade jednej mladej ženy z Venezuely ukázali ako pravdivé. Keď sa naučila vložiť úplnú dôveru v Jehovu, bola schopná prekonať vážny problém. Rozpráva:

„Moja stará mama bola veľmi priateľská a veľmi oplývala láskou. Žiaľ, keď som mala ešte len 16 rokov, stará mama zomrela. Jej smrť bola pre mňa strašným úderom. Stratila som duševnú rovnováhu a dokonca som nechcela ani vyjsť z domu na dvor. Skončila som takmer ako úplný samotár.

Nechodila som do školy a nebola som ani zamestnaná. Bola som iba vo svojej izbe. Osamelá a bez priateľov som trpela ťažkými depresiami. Cítila som sa úplne zbytočná, chcela som zomrieť, so všetkým skoncovať. Stále som si kládla otázku: ‚Načo žijem?‘

Moja matka prijímala časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! od mladej svedkyne Gisely. Raz matka zbadala Giselu, keď prechádzala okolo nášho domu, a spýtala sa jej, či by mi mohla pomôcť. Gisela povedala, že to skúsi, ale ja som odmietla stretnúť sa s ňou. Giselu to však neodradilo. Napísala mi list a navrhla mi v ňom, že chce byť mojou priateľkou a že ešte niekto oveľa dôležitejší ako ona chce byť tiež mojím priateľom. Tou osobou, povedala, je Jehova Boh.

To na mňa zapôsobilo, a tak som na jej list odpovedala. Dopisovali sme si tri mesiace. Až po Giselinom vytrvalom povzbudzovaní som nakoniec našla odvahu, aby som sa s ňou stretla. Na našom prvom stretnutí Gisela so mnou študovala Bibliu pomocou knihy Môžeš žiť navždy v pozemskom raji. Po štúdiu ma pozvala na zhromaždenie do miestnej sály Kráľovstva. Bola som tým zaskočená. Nevyšla som z domu už štyri roky a myšlienka na to, že mám vyjsť na ulicu, bola pre mňa strašná.

Gisela mala so mnou veľkú trpezlivosť. Uisťovala ma, že sa ničoho nemusím báť a že na zhromaždenie pôjde so mnou. Nakoniec som súhlasila. Keď sme prišli do sály Kráľovstva, začala som sa chvieť a potiť. Nedokázala som nikoho pozdraviť. Napriek tomu som súhlasila, že budem ďalej navštevovať zhromaždenia, a Gisela po mňa každý týždeň verne chodievala.

Aby mi Gisela pomohla prekonať nervozitu, brávala ma na zhromaždenia veľmi zavčasu. Stáli sme pri dverách a zdravili sme každého, hneď ako prišiel. Takto som prišla do styku naraz iba s jedným alebo dvoma ľuďmi, a nie s celou skupinou. Keď som cítila, že to už nezvládnem, Gisela mi citovala slová z Matúša 19:26: ‚U ľudí je to nemožné, ale u Boha je všetko možné.‘

Aj keď to nebolo ľahké, nakoniec som bola schopná navštíviť aj také veľké zhromaždenie ľudí, ako je krajský zjazd. Aký to bol pre mňa obrovský pokrok! V septembri 1995 som nabrala odvahu a porozprávala som sa so staršími, aby som mohla zvestovať od dverí k dverám. Po šiestich mesiacoch, v apríli 1996, som symbolizovala svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode.

Keď sa ma niekto nedávno spýtal, ako som na to našla odvahu, odpovedala som: ‚Moja túžba páčiť sa Jehovovi je väčšia ako môj strach.‘ Aj keď ešte občas bojujem s depresiou, moju radosť zväčšuje to, že slúžim celým časom ako pravidelná priekopníčka. Keď sa obzriem späť, musím súhlasiť s Giselou. Teraz mám Priateľa, ktorý sa o mňa zaujíma a ‚prepožičiava mi silu‘.“ — Filipanom 4:13.

[Obrázky na strane 8]

„Moja túžba páčiť sa Jehovovi je väčšia ako môj strach“