Čas a večnosť — čo o nich v skutočnosti vieme?

„ZDÁ sa, že čas je jedným z najzáhadnejších prvkov ľudskej skúsenosti,“ konštatuje jedna encyklopédia. Áno, definovať čas v nejakých jednoduchých pojmoch je takmer nemožné. Hovoríme, že čas „plynie“, „ide“, „letí“, a dokonca že sa pohybujeme „v prúde času“. Ale v skutočnosti nevieme, o čom hovoríme.

Čas býva definovaný ako „rozpätie medzi dvoma udalosťami“. Avšak zo skúseností sa nám javí, že čas nezávisí od udalostí; je tu, či sa niečo stane, alebo nie. Istý filozof tvrdí, že čas v skutočnosti neexistuje, že je to iba niečo imaginárne. Môže byť niečo, na čom je postavených tak veľa našich skúseností, iba výplodom našej fantázie?

Biblický názor na čas

Biblia neposkytuje žiadnu definíciu času, čo naznačuje, že človek možno ani nie je schopný túto veličinu úplne pochopiť. Čas je ako nekonečný priestor vesmíru, čo tiež veľmi ťažko chápeme. Je očividne jednou z tých vecí, ktorým môže úplne porozumieť iba Boh, lebo on sám je „od neurčitého času až na neurčitý čas“. — Žalm 90:2.

Hoci v Biblii nie je čas definovaný, hovorí sa o ňom ako o skutočnosti. Hneď na začiatku nám Biblia hovorí, že Boh stvoril „svetelné telesá“ — slnko, mesiac a hviezdy — na meranie času, aby ‚slúžili ako znamenia a na určovanie období a dní a rokov‘. Mnoho udalostí zaznamenaných v Biblii je presne zaradených do prúdu času. (1. Mojžišova 1:14; 5:3–32; 7:11, 12; 11:10–32; 2. Mojžišova 12:40, 41) Biblia tiež hovorí o čase ako o niečom, čo máme využívať múdro, aby sme mohli získať Božie požehnanie v súvislosti s večnosťou — vyhliadku na večný život. — Efezanom 5:15, 16.

Večný život — je to niečo logické?

Keďže snaha pochopiť, čo je v skutočnosti čas, je bezvýsledná, mnoho ľudí pokladá predstavu večného života za niečo veľmi záhadné. Dôvodom môže byť, že naše skúsenosti s časom sa vždy spájali s cyklom narodenia, dospievania, starnutia a smrti. A tak sme začali stotožňovať prúd času so samotným procesom starnutia. Mnohým sa zdá, že uvažovať iným spôsobom by znamenalo nerešpektovať samotnú podstatu času. Môžu sa pýtať: ‚Prečo by ľudia mali byť výnimkou v tom, čomu podliehajú všetky ostatné živé tvory?‘

Pri takomto uvažovaní je často prehliadaná skutočnosť, že ľudia už sú v mnohých oblastiach výnimkou z ostatného tvorstva. Napríklad zvieratá nemajú také intelektuálne schopnosti ako ľudia. Napriek rôznym tvrdeniam zvieratá nemôžu prejavovať väčšiu tvorivosť, než akú im dovoľuje prejavovať ich inštinkt. Nemajú ani také umelecké vlohy, ani takú schopnosť prejaviť lásku a ocenenie, aké majú ľudia. Ak majú ľudia o toľko viac takýchto vlastností a schopností, ktoré robia život zmysluplným, prečo by nemohli mať viac, aj pokiaľ ide o samotný život?

Naproti tomu, nie je zvláštne, že určité druhy stromov, ktoré nemôžu myslieť, žijú tisíce rokov, zatiaľ čo inteligentní ľudia žijú priemerne iba 70 či 80 rokov? Nie je paradoxné, že korytnačky, ktoré nemajú žiadne tvorivé ani umelecké vlohy, môžu žiť viac ako 200 rokov, kým ľudia, bohato vybavení týmito schopnosťami, sa nedožívajú ani polovice ich veku?

Aj keď čas a večnosť človek nemôže úplne pochopiť, sľub večného života zostáva nádejou pevne založenou na Biblii. Slovné spojenie „večný život“ sa v nej nachádza približne 40-krát. Ale ak bolo Božím predsavzatím, aby ľudia žili večne, prečo sa toto predsavzatie doteraz neuskutočnilo? Touto otázkou sa bude zaoberať nasledujúci článok.