Posledný deň Ježišovho ľudského života

Je piatok 14. nisana roku 33 n. l., neskoro popoludní. Skupina mužov a žien sa chystá pochovať svojho drahého priateľa. Jeden z mužov, Nikodém, priniesol korenie na prípravu tela na pohreb. Muž menom Jozef doniesol čisté plátno, do ktorého chce zabaliť mŕtve telo pokryté ranami a modrinami.

KTO sú títo ľudia a koho pochovávajú? Má to všetko nejaký význam pre vás? Skôr ako si odpovieme na tieto otázky, vráťme sa ešte na začiatok toho významného dňa.

Štvrtok večer 14. nisana

Nad Jeruzalemom sa pomaly dvíha jasný, okrúhly mesiac. Ľudnaté mesto sa po rušnom dni začína utišovať. V tento večer je vzduch naplnený vôňou pečeného baránka. Tisícky ľudí sa pripravujú na zvláštnu udalosť — na výročnú oslavu sviatku Pesach.

Vo veľkej hosťovskej izbe nachádzame Ježiša Krista a jeho 12 apoštolov pri prestretom stole. Počúvajme! Práve hovorí Ježiš. „Veľmi som si prial jesť s vami tento pesach, skôr ako budem trpieť,“ vraví. (Lukáš 22:15) Ježiš vie, že jeho náboženskí nepriatelia sú rozhodnutí dať ho zabiť. Ale ešte predtým sa v tento večer stane niečo veľmi významné.

Po oslave Pesachu Ježiš oznamuje: „Jeden z vás ma zradí.“ (Matúš 26:21) To apoštolov znepokojí. Kto to len môže byť? Po krátkom rozhovore Ježiš hovorí Judášovi Iškariotskému: „Čo robíš, urob rýchlejšie.“ (Ján 13:27) Hoci ostatní si to neuvedomujú, Judáš je zradca. Odchádza, aby vykonal svoju podlú úlohu v sprisahaní proti Ježišovi.

Mimoriadna slávnosť

Ježiš teraz zavádza celkom novú slávnosť — slávnosť, ktorou sa bude pripomínať jeho smrť. Ježiš si berie chlieb, vyslovuje nad ním modlitbu vďaky a rozdeľuje ho. „Vezmite, jedzte,“ hovorí. „To znamená moje telo, ktoré má byť dané za vás.“ Keď každý zje kúsok chleba, Ježiš berie pohár červeného vína a vyslovuje nad ním požehnanie. „Pite z neho vy všetci,“ hovorí im Ježiš a vysvetľuje: „Tento pohár znamená novú zmluvu mocou mojej krvi, ktorá má byť vyliata za vás.“ Zvyšným 11 verným apoštolom dáva pokyn: „Stále to robte na moju pamiatku.“ — Matúš 26:26–28; Lukáš 22:19, 20; 1. Korinťanom 11:24, 25.

V ten večer Ježiš láskavo pripravuje svojich verných apoštolov na to, čo ich čaká, a uisťuje ich o svojej hlbokej láske k nim. „Nikto nemá väčšiu lásku,“ vraví, „ako keď sa vzdá svojej duše za svojich priateľov. Vy ste mojimi priateľmi, ak robíte to, čo vám prikazujem.“ (Ján 15:13–15) Áno, tých 11 apoštolov dokázalo, že sú pravými priateľmi Ježiša, keď stáli pri ňom počas jeho skúšok.

Neskoro v noci — možno už po polnoci — Ježiš vysloví pamätnú modlitbu, po ktorej zaspievajú piesne chvály Jehovovi. Potom, pri svite mesiaca v splne, vychádzajú z mesta a prechádzajú údolím Kidronu. — Ján 17:1–18:1.

V Getsemanskej záhrade

O niečo neskôr Ježiš a apoštoli prichádzajú do Getsemanskej záhrady. Ježiš necháva ôsmich apoštolov pri vchode do záhrady a s Petrom, Jakubom a Jánom ide ďalej, medzi olivovníky. „Moja duša je hlboko zarmútená, až na smrť,“ hovorí týmto trom. „Zostaňte tu a bdejte.“ — Marek 14:33, 34.

Traja apoštoli čakajú a Ježiš zatiaľ ide hlbšie do záhrady modliť sa. So silnými výkrikmi a slzami prosí: „Otče, ak si želáš, odním tento pohár odo mňa.“ Ježišovi leží na pleciach nesmierna zodpovednosť. Je veľmi zarmútený pri pomyslení na to, čo budú Jehovovi nepriatelia hovoriť, keď jeho jednosplodený Syn bude visieť na kole, akoby bol zločincom! Ešte mučivejšie je pomyslenie na pohanu, ktorú by uvalil na svojho drahého nebeského Otca, keby v tejto trýznivej skúške zlyhal. Ježiš sa modlí tak vrúcne a zmocňuje sa ho taká úzkosť, že jeho pot je ako kvapky krvi, ktoré padajú na zem. — Lukáš 22:42, 44.

Ježiš práve dokončil svoju tretiu modlitbu, keď prichádzajú muži nesúci fakle a lampy. Pred nimi nejde nikto iný ako Judáš Iškariotský, ktorý pristupuje priamo k Ježišovi. „Buď pozdravený, Rabbi!“ hovorí a veľmi nežne Ježiša pobozká. „Judáš,“ hovorí mu Ježiš, „zrádzaš Syna človeka bozkom?“ — Matúš 26:49; Lukáš 22:47, 48; Ján 18:3.

Zrazu si apoštoli uvedomia, čo sa deje. Ich Pán a blízky priateľ má byť zatknutý! A tak Peter schytí meč a odsekne ucho veľkňazovmu otrokovi. „Nechajte to,“ rýchlo zvolá Ježiš. Dotkne sa otroka, zahojí mu ranu a prikazuje Petrovi: „Daj svoj meč späť na miesto, lebo všetci, ktorí berú meč, mečom zahynú.“ (Lukáš 22:50, 51; Matúš 26:52) Úradníci a vojaci chytia Ježiša a zviažu ho. Apoštolov sa zmocňuje strach a panika, a tak opúšťajú Ježiša a rozpŕchnu sa do tmy. — Matúš 26:56; Ján 18:12.

Piatok ráno 14. nisana

Je už dosť neskoro po polnoci, piatok skoro ráno. Ježiš je najprv privedený do domu bývalého veľkňaza Annáša, ktorý má ešte stále veľký vplyv a moc. Annáš mu kladie otázky a potom ho dá odviesť do domu veľkňaza Kaifáša, kde sa zhromaždil Sanhedrin.

Náboženskí vodcovia sa teraz snažia nájsť svedkov na vykonštruovanie obžaloby proti Ježišovi. No ani falošní svedkovia sa nemôžu zhodnúť na svojej výpovedi. Ježiš zatiaľ vytrvalo mlčí. Kaifáš mení taktiku a žiada ho: „Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si Kristus, Boží Syn!“ To je fakt, ktorý nemožno poprieť, a tak Ježiš odvážne odpovedá: „Som; a vy uvidíte Syna človeka sedieť po pravici moci a prichádzať s nebeskými oblakmi.“ — Matúš 26:63; Marek 14:60–62.

„Rúhal sa!“ kričí Kaifáš. „Potrebujeme ešte svedkov?“ Niektorí teraz Ježiša fackajú a pľujú naňho. Ďalší ho bijú päsťami a nadávajú mu. (Matúš 26:65–68; Marek 14:63–65) Krátko po úsvite v piatok ráno opäť zasadá Sanhedrin, zrejme preto, aby nezákonnému nočnému procesu dodal akési zdanie zákonnosti. Ježiš opäť dáva odvážne najavo, že je Kristus, Boží Syn. — Lukáš 22:66–71.

Hlavní kňazi a starší muži potom Ježiša odvádzajú na výsluch pred Pontského Piláta, rímskeho miestodržiteľa v Judei. Obviňujú Ježiša z toho, že podvracia národ, zakazuje platiť dane cézarovi a „hovorí, že je Kristus, kráľ“. (Lukáš 23:2; porovnaj Marka 12:17.) Po vypočutí Ježiša Pilát oznamuje: „Nenachádzam na tomto človeku nijaký zločin.“ (Lukáš 23:4) Keď Pilát počuje, že Ježiš je Galilejčan, dáva ho odviesť k Herodesovi Antipovi, galilejskému vládcovi, ktorý je v Jeruzaleme na sviatku Pesach. Herodesovi nezáleží na tom, aby bola vykonaná spravodlivosť. Chce iba vidieť, ako Ježiš vykoná nejaký zázrak. Keď Ježiš neuspokojí jeho zvedavosť a vytrvalo mlčí, Herodes a jeho vojaci si z neho robia posmech a posielajú ho späť k Pilátovi.

„Čo zlé urobil tento človek?“ pýta sa znova Pilát. „Nenašiel som na ňom nič, čo si zasluhuje smrť. Preto ho potrestám a prepustím.“ (Lukáš 23:22) A tak dáva Ježiša vyšľahať bičom s mnohými remeňmi, ktoré sa bolestivo zarezávajú Ježišovi do chrbta. Vojaci mu potom vtlačia na hlavu korunu z tŕnia. Vysmievajú sa mu a udierajú ho po hlave tvrdou trstinou, čím mu korunu z tŕnia stále viac zatláčajú do pokožky hlavy. Napriek všetkej tej neopísateľnej bolesti a zlému zaobchádzaniu si Ježiš zachováva výnimočnú dôstojnosť a morálnu silu.

Pilát — možno v nádeji, že keď ľudia uvidia dobitého Ježiša, vyvolá to v nich nejaký súcit — ho opäť privádza pred zástup. „Hľa“! zvolá Pilát. „Vediem vám ho von, aby ste vedeli, že na ňom nenachádzam nijakú vinu.“ Ale hlavní kňazi kričia: „Pribiť ho na kôl! Pribiť ho na kôl!“ (Ján 19:4–6) Keď zástup stále viac nalieha, Pilát ustupuje a odovzdáva im Ježiša, aby ho pribili na kôl.

Mučivá smrť

Teraz už plynie dopoludnie, možno sa blíži obed. Ježiš je odvedený von z Jeruzalema, na miesto zvané Golgota. Ruky a nohy mu veľkými klincami pribíjajú na mučenícky kôl. Slovami nemožno opísať Ježišove muky, keď je mučenícky kôl vzpriamený a váhou tela sa zväčšujú rany po klincoch. Ježiša a dvoch zločincov pribitých na kôl pozoruje zhromaždený dav ľudí. Mnohí hovoria o Ježišovi hanlivo. „Iných zachraňoval,“ posmievajú sa hlavní kňazi a iní, „sám seba nemôže zachrániť!“ Vysmievajú sa mu aj vojaci a dvaja zločinci na koloch. — Matúš 27:41–44.

Náhle napoludnie, keď Ježiš už nejaký čas visí na kole, na krajinu padne desivá tma božského pôvodu, ktorá trvá tri hodiny.a Možno práve to podnieti jedného zločinca, aby toho druhého napomenul. Potom sa obráti k Ježišovi a prosí: „Spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ Aká úžasná viera tvárou v tvár blížiacej sa smrti! „Pravdivo ti dnes hovorím,“ odpovedá Ježiš, „budeš so mnou v raji.“ — Lukáš 23:39–43.

Asi o tretej hodine popoludní Ježiš cíti, že sa blíži jeho koniec. „Som smädný,“ hovorí. Potom silným hlasom zvolá: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Ježiš má možno pocit, akoby mu jeho Otec odňal podporu, aby dovolil vyskúšať jeho rýdzosť do krajnosti, a cituje Dávidove slová. Niekto mu k perám prikladá hubu namočenú do kyslého vína. Keď Ježiš prijme víno, ťažko vydýchne: „Je dokonané!“ Potom zvolá: „Otče, do tvojich rúk zverujem svojho ducha,“ skloní hlavu a zomrie. — Ján 19:28–30; Matúš 27:46; Lukáš 23:46; Žalm 22:1.

Keďže je neskoro popoludní, robia sa rýchle opatrenia, aby mohol byť Ježiš pochovaný ešte skôr, ako sa pri západe slnka začne sabat (15. nisana). Jozef z Arimatie, známy člen Sanhedrinu, ktorý je tajným Ježišovým učeníkom, dostáva povolenie, aby ho pochoval. Nikodém, ďalší člen Sanhedrinu, ktorý tajne vyznal vieru v Ježiša, prináša 33 kilogramov myrhy a aloe. Opatrne kladú Ježišovo telo do neďalekej novej pamätnej hrobky.

Opäť nažive!

Je ešte tma, skoré nedeľné ráno, keď Mária Magdaléna a niekoľko ďalších žien prichádza k Ježišovej hrobke. Ale hľa! Kameň pred hrobkou je odvalený. A hrobka je prázdna! Mária Magdaléna sa ponáhľa povedať to Petrovi a Jánovi. (Ján 20:1, 2) Krátko po jej odchode sa ostatným ženám zjavuje anjel. Hovorí: „Nebojte sa.“ Potom ich nabáda: „Rýchlo choďte a povedzte jeho učeníkom, že bol vzkriesený z mŕtvych.“ — Matúš 28:2–7.

Ako sa tak ponáhľajú, koho nestretnú — samého Ježiša! „Choďte a oznámte [to] mojim bratom,“ hovorí. (Matúš 28:8–10) Neskôr Mária Magdaléna plače pri hrobke, keď sa jej zjavuje Ježiš. Ledva ovládne svoju radosť a uteká povedať ostatným učeníkom túto úžasnú správu. (Ján 20:11–18) V tú nezabudnuteľnú nedeľu sa vzkriesený Ježiš zjavuje rôznym učeníkom až päťkrát, takže nepochybujú o tom, že je naozaj opäť živý!

Aký význam to má pre vás

Ako môžu mať udalosti spred 1966 rokov význam pre vás, človeka žijúceho na prahu 21. storočia? Jeden očitý svedok týchto udalostí hovorí: „Tak nám bola zjavená Božia láska, že Boh vyslal svojho jednosplodeného Syna do sveta, aby sme prostredníctvom neho získali život. Láska sa neprejavila tak, že sme my milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako obeť zmierenia za naše hriechy.“ — 1. Jána 4:9, 10.

V akom zmysle je Kristova smrť „obeťou zmierenia“? Táto obeť zmieruje v tom zmysle, že nám umožňuje mať dobrý vzťah s Bohom. Prvý človek Adam sa vzbúril proti Bohu, a preto odovzdal svojmu potomstvu dedičstvo hriechu a smrti. Na druhej strane Ježiš dal svoj život ako výkupné, ktorým bola zaplatená cena za ľudský hriech a smrť. Tak bol položený základ, aby Boh mohol prejaviť milosrdenstvo a priazeň. (1. Timotejovi 2:5, 6) Prejavovaním viery v Ježišovu obeť zmierenia za hriechy môžete byť oslobodení zo stavu odsúdenia, ktorý ste zdedili po hriešnikovi Adamovi. (Rimanom 5:12; 6:23) To vám zas otvára nádhernú príležitosť mať osobný vzťah so svojím milujúcim nebeským Otcom, Jehovom Bohom. Stručne povedané, Ježišova najväčšia obeť môže pre vás znamenať život, ktorý sa nikdy neskončí. — Ján 3:16; 17:3.

Tieto a ďalšie veci, ktoré s tým súvisia, sa budú rozoberať vo štvrtok večer 1. apríla na desiatkach tisícov miest po celom svete, keď sa milióny ľudí zídu, aby si pripomenuli smrť Ježiša Krista. Pozývame aj vás. Jehovovi svedkovia vo vašom okolí vám radi povedia, kedy a kde môžete túto slávnosť navštíviť. Nepochybne to prehĺbi vaše ocenenie pre to, čo náš milujúci Boh a jeho drahý Syn urobili v posledný deň Ježišovho ľudského života.

[Poznámka pod čiarou]

[Tabuľka/obrázky na strane 7]

JEŽIŠOVA SMRŤ A VZKRIESENIE

NISAN 33 n. l. UDALOSTI Najväčší človekb

[Poznámka pod čiarou]