Boj o „sväté“ miesto
PÄTNÁSTEHO júla 1099 dosiahla prvá križiacka výprava schválená rímskym pápežom svoj cieľ dobyť Jeruzalem. Bola to hrozná masakra! Jediný, kto z obyvateľov Jeruzalema prežil, bol miestodržiteľ a jeho telesná stráž, aj to len vďaka veľkému úplatku. V knihe The Crusades (Križiacke výpravy) duchovný Antony Bridge uvádza správu o tom, čo sa stalo so zvyškom moslimského a židovského obyvateľstva: „Keď križiaci dostali oprávnenie robiť si vnútri mesta, čo chcú, poddali sa nesmiernej a hroznej krvilačnosti... Zabili každého muža, ženu a dieťa, ktorých našli v meste... Keď už nebolo koho zabíjať, sprievod víťazov prechádzal ulicami mesta... až k chrámu Božieho hrobu, aby tam vzdal vďaky Bohu.“
Od čias, keď Jeruzalem dobyli križiaci, bola prítomnosť cirkví takzvaného kresťanstva na tomto mieste poznačená rozdelením medzi rímskokatolíckym, východným ortodoxným a inými údajne kresťanskými náboženstvami. V roku 1850 vznikol medzi rôznymi cirkevnými vodcami spor o sväté miesta v Jeruzaleme a okolí a tento spor veľkou mierou prispel k rozpútaniu Krymskej vojny. Anglicko, Francúzsko a Osmanská ríša bojovali proti Rusku a vyžiadalo si to pol milióna životov.
Táto vojna však neviedla k ukončeniu sporov takzvaného kresťanstva o Jeruzalem a jeho sväté miesta. Osmanská ríša, ktorá v tom čase ovládala túto krajinu, sa snažila dosiahnuť mier rozdelením svätých miest medzi rôzne náboženstvá. „Tento princíp,“ vysvetľuje Dr. Menashe Har-el v knihe This is Jerusalem (Toto je Jeruzalem), „bol prijatý... Organizáciou Spojených národov v Rezolúcii o rozdelení z novembra 1947. Toto rozdelenie je teda súčasťou medzinárodného práva.“ A tak bol chrám Božieho hrobu rozdelený medzi rímskych katolíkov, gréckych ortodoxných, Arménov, Sýrčanov a Koptov. Etiópčania si zas nárokujú na tento chrám preto, lebo niekoľko členov ich cirkvi žije v chatrčiach na jeho streche. Mnohí považujú chrám Božieho hrobu za najsvätejšie miesto cirkví kresťanstva. Je plný oltárov, obrazov a ikon. Ďalším takzvaným svätým miestom je Gordonova Kalvária, ktorú majú v úcte niektorí protestanti ako údajné miesto, kde bol Ježiš popravený a pochovaný.
Ježiš už dávno povedal jednej žene, ktorá prechovávala úctu k svätým miestam: „Prichádza hodina, keď nebudete uctievať Otca ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme... praví ctitelia budú uctievať Otca duchom a pravdou.“ (Ján 4:21–24) Praví kresťania preto neuctievajú sväté miesta. Zničenie neverného Jeruzalema rímskymi vojskami v roku 70 n. l. je pre takzvané kresťanstvo výstrahou. Modlárstvo, rozdelenia a vina krvi vyvracajú jeho tvrdenie, že je kresťanským náboženstvom. Preto ho postihne rovnaký osud, aký Boh predpovedal všetkým náboženstvám, ktoré tvoria Veľký Babylon. — Zjavenie 18:2–8.