Križiacke výpravy — ‚tragická ilúzia‘

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V TALIANSKU

ASI pred deväťsto rokmi, roku 1096, sa práve začínala prvá križiacka výprava. Keby ste boli vtedy žili v západnej Európe, mohli ste byť svedkami veľkého presunu ľudí, vozov, koní a lodí. Mierili do Jeruzalema, svätého mesta, ktoré bolo od siedmeho storočia n. l. pod nadvládou moslimov.

Bola to prvá z križiackych výprav. Mnohí historici uvádzajú osem veľkých výprav. Tieto výpravy trvale poznamenali dejiny vzťahov medzi Východom a Západom. Boli sprevádzané masakrami a ukrutnosťami páchanými v mene Boha a Krista. Posledná veľká výprava sa začala o 174 rokov neskôr, roku 1270.

Prečo sa tieto výpravy nazývali „križiacke“? Členovia mnohých výprav mali na svojom odeve vyšitý kríž.

Príčiny

Oficiálnym motívom výprav bolo vziať Jeruzalem a takzvaný Boží hrob z rúk moslimov. Ale príčiny boli oveľa hlbšie. S výnimkou niekoľkých incidentov boli vzťahy medzi takzvanými kresťanmi žijúcimi na Strednom východe a moslimami pomerne pokojné. Dôležitým činiteľom, ktorý viedol ku križiackym výpravám, bolo nepokojné politické, ekonomické a náboženské ovzdušie prevládajúce v Európe.

V 11. storočí boli v snahe zvýšiť produkciu potravín vyčlenené na poľnohospodárske účely nové pozemky na vidieku. Mestá prežívali nový rozmach. Počet obyvateľov vzrastal. Keď však hlad uvrhol množstvo sedliakov do chudoby, veľa ich odchádzalo do miest, kde ich čakala nezamestnanosť a bieda. Často prepukali vzbury.

Na vrchole spoločenského rebríčka boli početní feudálni lénni páni. Títo profesionálni vojenskí velitelia chceli využiť politické vákuum, ktoré vzniklo po rozpade ríše Karola Veľkého, a dobyť nové územia.

Aj rímska cirkev prežívala obdobie zmätku. Roku 1054 stratila kontrolu nad východnou cirkvou. Navyše, mnohí duchovní boli obvinení z nemravnosti a z neoprávneného zasahovania do politiky.

Výzva v Clermonte

V tomto ovzduší vyhlásil pápež Urban II. prvú križiacku výpravu. Podľa jeho názoru malo vojenské ťaženie na dobytie Jeruzalema a Palestíny poslúžiť viacerým účelom. Malo upevniť jednotu západného kresťanstva a znova potvrdiť primát rímskej cirkvi. Poslúžilo by aj ako ventil pre nepretržité hádky medzi hornými triedami. A horné triedy mali na výmenu za náboženské a predovšetkým ekonomické výhody využiť svoje vojenské skúsenosti na „ušľachtilú“ vec a stať sa ozbrojeným ramenom cirkvi.

Dňa 27. novembra 1095 na koncile v Clermonte (Francúzsko) predniesol pápež svoju výzvu. Cirkev vykreslila nepriaznivý obraz svojich nepriateľov ako takých, čo si zasluhujú božský trest. Foucher de Chartres, kňaz, ktorý sa zúčastnil prvej križiackej výpravy, povedal, že vojna je potrebná na obranu východných „kresťanov“ pred moslimami. Tým, čo zomrú cestou alebo v boji, bolo sľúbené okamžité odpustenie hriechov. Takto mali feudálni páni premeniť svoje bratovražedné hádky na „svätú“ vojnu proti „neveriacim“. Na tomto koncile zaznela výzva, ktorá sa stala mottom prvej križiackej výpravy: „Boh to chce!“

Dva odchody

Keď bol určený dátum odchodu, na 15. august 1096, pápež uistil lordov — čiže nie kňazov —, ktorým boli zverené vojenské operácie, o svojej podpore. Cirkev zaručovala ochranu ich majetku počas trvania výpravy. Menej majetní boli nabádaní, aby podporili túto misiu milodarmi.

Niektorí však odišli ešte pred určeným dátumom. Bol to nevycvičený a nedisciplinovaný dav, v ktorom boli aj ženy a deti. Nazývali sa pauperes Christi (Kristovi bedári). Ich cieľ: Jeruzalem. Viedli ich demagogickí agitátori, z ktorých bol azda najznámejší Peter z Amiensu, mních, ktorý začal kázať medzi masami koncom roku 1095.

Podľa stredovekého kronikára Alberta z Aixu Peter bol už predtým v Jeruzaleme. Hovorilo sa, že jednu noc mal videnie, v ktorom ho Kristus nabádal, aby išiel za jeruzalemským patriarchom a ten mu dá poverovaciu listinu, ktorú vezme so sebou na Západ. Albert uviedol, že sen sa splnil a že po prijatí tohto listu sa Peter vydal na cestu do Ríma, kde sa stretol s pápežom. V Albertovej správe sa mieša realita s fantáziou, no údajné sny, videnia a listy boli mocným nástrojom pri vedení más.

Húf, ktorý sa zhromaždil okola Petra z Amiensu, odišiel z Kolína 20. apríla 1096. Keďže pauperes nemali prostriedky potrebné na cestu po mori, museli sa vydať na dlhú cestu do Svätej zeme pešo alebo na rozpadajúcich sa vozoch. No už zakrátko nemali potraviny ani zbrane, a tak začali drancovať majetok miestneho obyvateľstva, ktoré bolo zaskočené príchodom tohto nedisciplinovaného húfu „Kristových vojakov“.

Ako prví sa dostali do konfliktu s križiakmi európski Židia, obvinení z toho, že požičiavajú peniaze skorumpovaným biskupom. Nasledovníci Petra z Amiensu páchali zverstvá proti Židom napríklad v mestách, ako bol Rouen a Kolín, mesto, z ktorého odchádzali. Albert z Aixu uvádza, že keď Židia v Mainzi „videli, že kresťania neušetria ani ich deti a nezľutujú sa nad nikým, sami sa vrhli na svojich bratov, manželky, matky a sestry a vzájomne sa pozabíjali. Najsrdcervúcejšie bolo to, že matky podrezávali hrdlá vlastným dojčatám alebo ich dobodali na smrť, aby radšej zomreli ich rukou, než by boli zavraždené rukami tých neobrezancov.“

Podobné udalosti sa opakovali na ceste cez Balkán, cestou do Malej Ázie. Keď sa tento húf dostal do Konstantinopolu, cisár Alexios I. sa chcel vyhnúť tomu, aby sa opakovali takéto nepokoje, a umožnil pauperom prechod na pobrežie Malej Ázie. Tam bolo množstvo žien a detí, ako aj chorých a starých povraždených moslimskými vojskami. Iba niekoľkým prežijúcim sa podarilo vrátiť do Konstantinopolu.

Medzitým sa v lete 1096 vydali na cestu vycvičené vojská. Tie viedli slávni vodcovia tých čias. Nedisciplinovaný predčasný odchod pauperov znepokojil pápeža Urbana, ktorý urobil opatrenia na usmernenie pohybu križiakov na Východ. Tí, ktorí sa vydávali na cestu teraz, museli mať dostatok prostriedkov na živobytie. Cieľom bolo obmedziť účasť žien, detí, starých a chudobných.

Dobyté územia a ďalšie masakry

Keď sa oddiely zišli v Konstantinopole, vojská, rytieri a pauperes pokračovali v ceste k svojmu cieľu. Znovu sa opakovalo páchanie násilia v mene Boha. Kronikár Petrus Tudebodus spomína, že počas obliehania Antiochie, po vyvraždení nepriateľov, križiaci „nahádzali všetky mŕtvoly do masového hrobu a odťaté hlavy priniesli späť do [svojho] tábora, aby zistili ich počet, s výnimkou hláv naložených na štyri kone, ktoré poslali na pobrežie vyslancom babylonského emira“.

Dňa 15. júla 1099 padol Jeruzalem do rúk križiakov. Raymond de Aguilers rozpráva: „Bol to hrôzostrašný pohľad. Niektorí [nepriatelia], tí šťastnejší, boli sťatí; iní padali z múrov prebodnutí šípmi; veľa ďalších zahynulo v plameňoch. Na uliciach a námestiach mesta bolo vidno hromady odťatých hláv, rúk a nôh.“ No križiaci sa opäť snažili ospravedlniť toto násilie tým, že sa koná v mene náboženstva.

Koniec ilúzie

Víťazstvo viedlo k vytvoreniu kresťanského Jeruzalemského kráľovstva. Existencia tohto kráľovstva bola neistá, lebo zakrátko vypuklo súperenie medzi feudálmi, ktorí sa na Východe sami vymenovali za vládcov. Medzitým sa opäť zorganizovalo moslimské vojsko. Moslimovia nepochybne nechceli stratiť územie v Palestíne.

V priebehu času boli zorganizované ďalšie križiacke výpravy, posledná roku 1270. Pre viaceré porážky však mnohí začali pochybovať o oprávnenosti takých podujatí podnikaných v mene náboženstva. Uvažovali: Keby Boh tieto „sväté“ vojny skutočne schvaľoval, určite by podporoval tých, ktorí tvrdili, že konajú s jeho požehnaním. Ale počínajúc 13. storočím sa tieto náboženské vojny a úlohu duchovenstva v nich snažili ospravedlňovať cirkevní právnici.

Horlivosť, ktorá podnietila prvé križiacke výpravy, sa vytratila. Pokračovanie v týchto vojnách by určite poškodilo ekonomické záujmy Západu viac než čokoľvek iné. A tak sa zbrane obrátili proti domácim nepriateľom európskeho kresťanstva: proti Arabom v Španielsku, proti „kacírom“ a proti pohanom v severnej Európe.

Roku 1291 padla do rúk moslimov posledná bašta križiakov, mesto ‛Akko. Jeruzalem a ‚Boží hrob‘ zostali v rukách moslimov. Počas dvoch storočí konfliktu dominovali nad náboženskými záujmami záujmy ekonomické a politické. Taliansky historik Franco Cardini píše: „Dovtedy sa križiacke výpravy postupne rozvinuli do spletitej politickej a ekonomickej operácie, do zložitej mocenskej hry medzi biskupmi, opátmi, kráľmi, vyberačmi milodarov, bankármi. V tejto rivalite... to bol práve ‚Boží hrob‘, ktorý úplne stratil dôležitosť.“ Cardini napísal aj toto: „História križiackych výprav je históriou najväčšieho omylu, mnohotvárneho podvodu, najtragickejšou a v určitom zmysle najabsurdnejšou ilúziou celého kresťanstva.“

Poučenie z výprav ignorované

Križiacke výpravy a ich neúspech mali priniesť poučenie, že chamtivosť a túžba po vedúcom postavení v politike môžu viesť k fanatizmu a masakrám. Ale toto poučenie bolo ignorované. Dôkazom sú mnohé konflikty, ktoré aj naďalej poškvrňujú krvou mnohé oblasti našej planéty. Náboženstvo v nich často slúži na zamaskovanie ohavnosti.

Nebude to však už dlho pokračovať. Už veľmi skoro pominie duch, ktorý podporoval križiacke výpravy a ktorý naďalej podporuje dnešné „sväté“ vojny, spolu s celým falošným náboženstvom a celým systémom podriadeným nadvláde Satana. — Žalm 46:8, 9; 1. Jána 5:19; Zjavenie 18:4, 5, 24.

[Prameň ilustrácie na strane 12]

The Complete Encyclopedia of Illustration/​J. G. Heck

[Obrázky na strane 15]

Hore: Židovský cintorín vo Wormse (Nemecko) pripomína masakru v čase prvej križiackej výpravy

Vľavo: Hlava križiaka (kameň)

Celkom vľavo: Erb slávnej križiackej rodiny

[Prameň ilustrácií]

Erb a hlava: Israel Antiquities Authority; fotografie: Israel Museum, Jerusalem