Rozhodnutie v prospech práva na voľbu

NAJSLÁVNEJŠIA Osobnosť v celom vesmíre podporuje právo na informovanú voľbu. Tou Osobnosťou je náš Stvoriteľ. Keďže má neobmedzené poznanie ľudských potrieb, v bohatej miere nás poučuje, varuje a vedie, aby sme si mohli zvoliť múdry spôsob konania. No pritom neignoruje slobodnú vôľu, ktorou obdaril svojich inteligentných tvorov. Jeho prorok Mojžiš vyjadril Boží názor slovami: „Predložil [som ti] život a smrť, požehnanie a zlorečenie; a vyvolíš si život, aby si zostal nažive ty a tvoje potomstvo.“ — 5. Mojžišova 30:19.

Táto zásada ovplyvňuje aj medicínu. Koncepciu informovanej voľby či informovaného súhlasu postupne prijíma stále viac lekárov v Japonsku a v iných krajinách, kde ju v minulosti bežne neprijímali. Dr. Mičitaro Nakamura opísal informovaný súhlas takto: „Je to zásada, že lekár ľahko zrozumiteľným jazykom oboznámi pacienta s jeho chorobou aj s prognózou, vysvetlí mu spôsob liečby a možné vedľajšie účinky, pričom rešpektuje, že pacient má právo rozhodnúť sa sám, ktorý spôsob liečby si zvolí.“ — Japan Medical Journal.

Už mnoho rokov lekári v Japonsku uvádzajú rôzne dôvody, aby sa takto s pacientmi nezaobchádzalo, a súdy majú tendenciu podrobiť sa zvykom lekárov. Bolo teda skutočným medzníkom, keď predseda súdu Takeo Inaba z Tokijského vyššieho súdu 9. februára 1998 oznámil rozhodnutie v prospech informovanej voľby. Aké rozhodnutie to bolo a čo bolo predmetom sporu, pre ktorý sa tento prípad dostal až pred súd?

V júli 1992 prišla 63-ročná Misae Takedová, Jehovova svedkyňa, do Fakultnej nemocnice Tokijskej univerzity. Zistili jej zhubný nádor pečene, a preto potrebovala operáciu. Keďže veľmi chcela poslúchať biblický zákaz zneužívať krv, vysvetlila lekárom, že si želá bezkrvnú liečbu. (1. Mojžišova 9:3, 4; Skutky 15:29) Lekári prijali jej reverz, ktorý ich i nemocnicu zbavil zodpovednosti za akékoľvek následky spojené s jej rozhodnutím. Uistili ju, že jej želaniu vyhovejú.

No po operácii, keď bola Misae ešte pod vplyvom sedatív, jej dali transfúziu krvi, čo bolo v priamom rozpore s jej jednoznačne vyjadreným postojom. Snaha udržať túto neoprávnenú transfúziu v tajnosti vyšla najavo, keď jeden pracovník nemocnice prezradil túto informáciu novinovému reportérovi. Ako si iste viete predstaviť, táto úprimná kresťanka bola zničená, keď sa o neoprávnenej transfúzii dozvedela. Dôverovala lekárskemu personálu, že dodrží slovo a bude rešpektovať jej náboženské presvedčenie. Rozhodla sa teda predložiť túto záležitosť súdu, a to jednak preto, lebo jej toto hrubé porušenie vzťahu medzi lekárom a pacientom spôsobilo silnú duševnú traumu, a jednak preto, lebo dúfala, že sa tým vytvorí precedens, na základe ktorého budú iní uchránení pred podobným zlým zaobchádzaním zo strany lekárov.

Verejný poriadok a morálka

Traja sudcovia Tokijského oblastného súdu si prípad vypočuli a vyniesli rozhodnutie v prospech lekárov, a tým aj proti právu na informovaný súhlas. V rozhodnutí, ktoré bolo oznámené 12. marca 1997, sa vyjadrili, že akákoľvek snaha uzavrieť zmluvu o absolútne bezkrvnej liečbe je neplatná. Vysvetľovali to tak, že ak by lekár pristúpil na konkrétnu dohodu neposkytnúť krv ani za predpokladu, že by nastala kritická situácia, bolo by to porušenie kodžo rjozokua čiže zásad spoločnosti. Vyjadrili názor, že lekárovou hlavnou povinnosťou je urobiť všetko pre záchranu života, a tak by takáto dohoda bola neplatná už od samého začiatku, bez ohľadu na pacientovo náboženské presvedčenie. Rozhodli, že v konečnom dôsledku je lekárov odborný názor nadradený akejkoľvek liečebnej požiadavke pacienta, ktorú vysloví pred zákrokom.

Okrem toho sudcovia vyhlásili, že z rovnakých dôvodov by sa lekár „nemusel zmieniť o tom, či sa chystá podať krv, alebo nie“, aj keď je povinný poskytnúť základné informácie o postupe, účinkoch a rizikách navrhovanej operácie. Ich rozhodnutie bolo takéto: „Nemožno označiť za nezákonné alebo nevhodné, že obžalovaní lekári pochopili želanie žalobkyne za žiadnych okolností neprijať transfúziu krvi, a potom konali tak, ako keby rešpektovali jej želanie, a tým ju podnietili súhlasiť s operáciou, ktorá je predmetom sporu.“ Uvažovali, že ak by lekári konali inak, pacientka by mohla odmietnuť chirurgický zákrok a opustiť nemocnicu.

Toto súdne rozhodnutie šokovalo a vydesilo všetkých zástancov informovaného súhlasu. Profesor Takao Jamada, popredný odborník na občianske právo, rozoberal rozhodnutie prípadu Takedová a jeho dôsledky na princíp informovaného súhlasu v Japonsku a napísal: „Ak dovolíme, aby takéto uvažovanie obstálo, potom sa odmietnutie transfúzie krvi a zákonná zásada informovaného súhlasu stane sviečkou dohasínajúcou vo vetre.“ (Právnický časopis Hogaku Kjošicu) Spomínanú vnútenú transfúziu krvi ostro odsúdil ako „hrubé porušenie dôvery, podobné nečakanému napadnutiu“. Profesor Jamada dodal, že takýto skutok ničiaci dôveru by „nikdy nemal byť dovolený“.

Misae mala skromnú povahu, a preto bolo pre ňu náročné byť centrom pozornosti. No keďže si uvedomovala, že by mohla mať podiel na obhajobe Jehovovho mena a spravodlivých zásad súvisiacich s posvätnosťou krvi, bola rozhodnutá vykonať svoj diel. Svojmu právnemu poradcovi napísala: „Nie som nič viac ako prach, ba i menej. Pýtam sa sama seba, prečo je používaná taká nespôsobilá osoba, ako som ja. Ale keď sa snažím konať to, čo hovorí Jehova — ktorý môže spôsobiť, aby kričali kamene —, potom mi on určite dá silu.“ (Matúš 10:18; Lukáš 19:40) Pri svedeckej výpovedi počas procesu opísala chvejúcim sa hlasom citovú traumu, ktorú zakúsila následkom tejto zrady. „Cítila som sa zhanobená, ako žena, ktorá bola znásilnená.“ Jej svedecká výpoveď zapôsobila na prítomných tak, že v ten deň zostalo v súdnej sieni len máloktoré oko suché.

Prekvapivé povzbudenie

Proti rozhodnutiu Oblastného súdu bolo ihneď podané odvolanie na Vyšší súd. Úvodné pojednávania na odvolacom súde sa začali v júli 1997 a vtedy tam bledá, no odhodlaná Misae prišla už na invalidnom vozíku. Znova sa jej objavila rakovina a Misae postupne slabla. Veľmi ju povzbudilo, keď predseda súdu objasnil smer, ktorým sa súd chcel uberať, čo nebolo niečo bežné. Vysvetlil, že odvolací súd nesúhlasí s rozhodnutím nižšieho súdu, že lekár má právo ignorovať pacientove želania, pričom koná, ako keby ich rešpektoval, no tajne je rozhodnutý urobiť niečo iné. Predseda súdu povedal, že súd nebude podporovať paternalistickú etiku vyjadrenú slovami „Širašimu bekarazu, jorašimu beši“b, čo znamená „Držte ich v nevedomosti a závislosti“ od medicíny. Misae neskôr povedala: „Som veľmi šťastná, že počujem sudcove nestranné slová, ktoré sú úplne odlišné od predchádzajúceho rozhodnutia Oblastného súdu.“ Potom dodala: „O toto som sa stále k Jehovovi modlila.“

Nasledujúci mesiac Misae zomrela, obklopená milujúcou rodinou a zdravotníckym personálom inej nemocnice, kde jej úprimné presvedčenie chápali a rešpektovali. Hoci jej syn Masami a ďalší príbuzní boli hlboko zarmútení jej smrťou, boli rozhodnutí postarať sa o to, aby bol prípad doriešený podľa jej želania.

Rozhodnutie

Nakoniec 9. februára 1998 vyniesli traja sudcovia Vyššieho súdu rozhodnutie, ktorým zrušili rozhodnutie nižšieho súdu. Malá súdna sieň bola plná reportérov, akademických pracovníkov a ďalších ľudí, ktorí verne sledovali celý proces. Významné noviny a televízne stanice uviedli o tomto rozhodnutí správu. Novinové titulky zneli: „Súd rozhodol: Pacienti môžu odmietnuť liečbu“; „Vyšší súd: Transfúzia ako porušenie práv“; „Lekár, ktorý pacientke podal transfúziu proti jej vôli, prehral na súde“ a „Jehovova svedkyňa dostáva odškodné za transfúziu“.

Správy o tomto rozhodnutí boli presné a veľmi priaznivé. Noviny The Daily Yomiuri napísali: „Sudca Takeo Inaba povedal, že je nevhodné, aby lekári vykonali zákroky, ktoré pacient odmietol.“ Jasne tiež uviedli: „Lekári, ktorí podali [transfúziu krvi], obrali pacientku o možnosť vybrať si liečebný postup.“

Noviny Asahi Šimbun poukázali na to, že kým nižší súd bol presvedčený, že nie sú dostatočné dôkazy o existencii zmluvy, v ktorej sa obe strany dohodli na tom, že krv nebude použitá ani v prípade ohrozenia života, títo sudcovia mali na právoplatnosť takej zmluvy iný názor: „Ak medzi zainteresovanými stranami existuje dobre premyslená dohoda, že transfúziu krvi nemožno podať za žiadnych okolností, tento súd ju nepovažuje za niečo, čo je v rozpore s verejným poriadkom, a teda ani za neplatnú.“ Tieto noviny okrem toho poukázali na názor sudcu, že „každý človek raz musí zomrieť a o tom, akým spôsobom k tomuto okamihu smrti chce dospieť, musí rozhodnúť on sám“.

Jehovovi svedkovia tieto veci preskúmali, a preto sú presvedčení, že si volia najlepší spôsob, ako žiť. K tomu patrí aj to, že sa vyhýbajú známym rizikám spojeným s transfúziou krvi a že namiesto toho prijímajú bezkrvné liečebné postupy, ktoré sa v mnohých krajinách bežne používajú a sú v súlade s Božím zákonom. (Skutky 21:25) Známy japonský profesor ústavného práva povedal: „Odmietanie liečby [transfúziou krvi] v skutočnosti nie je záležitosť voľby, ‚ako zomrieť‘, ale skôr voľby, ‚ako žiť‘.“

Rozhodnutie Vyššieho súdu by malo pomôcť lekárom, aby si uvedomili, že ich právo voľného uváženia nie je až také veľké, ako si niektorí mysleli. Malo by tiež viesť k tomu, že si omnoho viac nemocníc určí etické pravidlá. Aj keď toto súdne rozhodnutie bolo všeobecne dobre prijaté a pre pacientov, ktorých práva boli pri liečbe ignorované, bolo povzbudzujúce, nie všetci ho prijali s radosťou. Štátna nemocnica a traja lekári sa odvolali na Najvyšší súd. A tak musíme čakať, či aj Najvyšší súd Japonska podporí práva pacientov, tak ako to robí Zvrchovaný Panovník vesmíru.

[Poznámky pod čiarou]