Kríza dôvery — prečo?

‚DÁ SA dnes niekomu skutočne dôverovať?‘ Možno ste už počuli, ako niekto sklamaný kladie túto otázku. Alebo ste ju možno vyslovili vy, keď ste boli citovo rozrušený vývojom udalostí vo vašom živote.

Nepochybne na celom svete je nedostatok dôvery v inštitúcie a v druhých ľudí. Tento nedostatok dôvery je často oprávnený. Vari niekto naozaj očakáva, že väčšina politikov dodrží svoje predvolebné sľuby? Jeden prieskum uskutočnený v roku 1990 medzi 1000 študentmi v Nemecku ukázal, že kým 16,5 percenta z nich dôveruje tomu, že politici môžu vyriešiť svetové problémy, dvakrát toľko ich o tom vyjadrilo silné pochybnosti. A väčšina nemala dôveru v schopnosť politikov vyriešiť problémy ani v ich ochotu urobiť to.

Noviny Stuttgarter Nachrichten sa ponosovali: „Príliš veľa politikov myslí v prvom rade na svoje záujmy a až potom azda na záujmy svojich voličov.“ Ľudia v ďalších krajinách majú rovnaký názor. Noviny The European o situácii v jednej krajine uviedli toto: „Cynický postoj mladých ľudí voči politikom je opodstatnený a majú ho aj tí, čo sú od nich starší.“ Noviny poznamenali, že ‚voliči pravidelne zosadzujú politické strany‘. A ďalej uviedli: „Každému, kto [v tejto krajine] trávi čas medzi mladými ľuďmi, hneď udrie do očí, že im chýba dôvera a že sa cítia zmietaní.“ No bez dôvery verejnosti môže demokratická vláda dosiahnuť len málo. Niekdajší prezident USA John F. Kennedy raz povedal: „Základom účinnej vlády je dôvera verejnosti.“

Čo sa týka dôvery vo finančný svet, náhle ekonomické zvraty a stroskotanie plánov na rýchle zbohatnutie spôsobili, že mnohí sú váhaví. Keď v októbri 1997 nastali prudké výkyvy na svetových burzách cenných papierov, jeden spravodajský časopis hovoril o „obrovskom a niekedy až neracionálnom nedostatku dôvery“ a o „nákaze nedôverou“. Uviedol tiež, že „[v jednej ázijskej krajine] poklesla dôvera natoľko, že sa zdá, že je ohrozená samotná existencia režimu“. Zhrnul to konštatovaním toho, čo je očividné: „Ekonomika je závislá od dôvery.“

Ani náboženstvu sa nedarí vzbudzovať dôveru. Nemecký náboženský časopis Christ in der Gegenwart so smútkom uvádza: „Úroveň dôvery obyvateľstva v cirkev stále klesá.“ Počet Nemcov, ktorí majú veľkú, alebo aspoň slušnú mieru dôvery v cirkev, klesol od roku 1986 do roku 1992 zo 40 na 33 percent. V bývalom Východnom Nemecku tento počet klesol na menej než 20 percent. A naopak, počet ľudí, ktorí majú malú alebo žiadnu dôveru v cirkev, narástol v bývalom Západnom Nemecku z 56 na 66 percent a v bývalom Východnom Nemecku na 71 percent.

Pokles dôvery sa stal zjavným aj v iných oblastiach než v politike, finančnom systéme a náboženstve — troch pilieroch ľudskej spoločnosti. Ďalším príkladom je oblasť presadzovania práva. Medzery v trestných zákonníkoch, problémy so spravodlivým vykonávaním práva a pochybné súdne rozhodnutia vážne otriasli dôverou ľudí. Podľa časopisu Time „frustrácia občanov a polície dosiahla stav, keď už niet žiadnej dôvery v systém, ktorý opakovane púšťa nebezpečných zločincov späť do ulíc“. Následkom toho, že polícia bola obvinená z korupcie a brutality, prudko poklesla aj dôvera v políciu.

Pokiaľ ide o medzinárodnú politiku, prerušené mierové rozhovory a porušovanie prímeria ukazujú nedostatok dôvery. Bill Richardson, veľvyslanec USA pri OSN, poukazuje na hlavnú prekážku dosiahnutia mieru na Strednom východe, keď hovorí: „Chýba dôvera.“

A pokiaľ ide o osobnejšiu sféru, mnohí ľudia nedôverujú ani blízkym príbuzným a priateľom — ľuďom, na ktorých sa človek zvyčajne obracia, aby našiel pochopenie a útechu, keď má problémy. Veľmi sa to podobá situácii, ktorú opísal hebrejský prorok Micheáš: „Nevkladajte svoju vieru v druha. Nevkladajte svoju dôveru v dôverného priateľa. Chráň sa otvoriť svoje ústa pred tou, ktorá leží v tvojom náručí.“ — Micheáš 7:5.

Znamenie časov

Nedávno bol citovaný nemecký psychológ Arthur Fischer, ktorý povedal: „Dôvera v rozvoj spoločnosti a v osobnú budúcnosť človeka skutočne vo všetkých sférach dramaticky poklesla. Mladí ľudia pochybujú o tom, že inštitúcie v spoločnosti im môžu pomôcť. Ich dôvera sa dostáva do stavu neexistencie, či už v spojitosti s politickými, náboženskými, alebo akýmikoľvek inými organizáciami.“ Nie div, že sociológ Ulrich Beck hovorí o „kultúre pochybovania“ o odvekých autoritách, inštitúciách a odborníkoch.

V takej kultúre ľudia majú sklon stiahnuť sa, zavrhnúť každú autoritu, žiť podľa vlastných noriem a rozhodovať sa nezávisle od rád či usmerňovania zo strany druhých. Niektorí sa stávajú príliš podozrievavými, ba možno až bezohľadnými v styku s tými, ktorým ako sa domnievajú, už nemôžu dôverovať. Takýto postoj prispieva k nezdravej atmosfére, akú opisuje Biblia: „V posledných dňoch nastanú kritické časy, s ktorými sa bude dať ťažko vyrovnať. Lebo ľudia budú milovať samých seba, budú milovať peniaze, budú sebaistí, pyšní, rúhači, neposlušní rodičom, nevďační, neverní, bez prirodzenej náklonnosti, neprístupní akejkoľvek dohode, ohovárači, bez sebaovládania, divokí, bez lásky k dobru, zradcovia, tvrdohlaví, nadutí pýchou, viac milujúci rozkoše ako Boha, ktorí majú spôsob zbožnej oddanosti, ale vzhľadom na jej silu sa preukazujú ako falošní.“ (2. Timotejovi 3:1–5; Príslovia 18:1) Súčasná kríza v oblasti dôvery je skutočne znamením časov, znamením „posledných dní“.

Vo svete postihnutom krízou dôvery a plnom ľudí, na ktorých sa vzťahuje uvedený opis, sa v skutočnosti nemožno naplno tešiť zo života. Ale je realistické myslieť si, že situácia sa zmení? Môže byť súčasná kríza dôvery prekonaná? Ak áno, ako a kedy?