Kresťanský pohľad na pohrebné zvyky

NÁHLA, neočakávaná smrť milovaného človeka je zvlášť tragická. Má za následok šok, po ktorom nastupuje intenzívna citová bolesť. Pozorovať niekoho milovaného, ako usína v smrti po dlhej a bolestivej chorobe, je iné, ale smútok a pocit ťažkej straty zostávajú.

Bez ohľadu na okolnosti smrti milovaného človeka pozostalí potrebujú oporu a útechu. Pozostalý kresťan azda musí znášať aj prenasledovanie zo strany tých, ktorí trvajú na zachovávaní nebiblických pohrebných zvykov. To je bežné v mnohých krajinách Afriky a tiež v niektorých ďalších častiach zeme.

Čo pomôže pozostalému kresťanovi, aby sa vyhol nebiblickým pohrebným zvykom? A ako môžu byť spoluveriaci oporou v takom čase skúšok? Odpovede na tieto otázky zaujímajú všetkých, ktorí sa usilujú páčiť sa Jehovovi, lebo „spôsob uctievania, ktorý je čistý a nepoškvrnený zo stanoviska nášho Boha a Otca, je takýto: starať sa o siroty a vdovy v ich súžení a zachovávať sa bez poškvrny od sveta“. — Jakub 1:27.

Spojené s určitým presvedčením

Bežným činiteľom, ktorý je spoločný pre mnoho pohrebných zvykov, je presvedčenie, že mŕtvi žijú ďalej v nejakej neviditeľnej ríši predkov. Mnohí smútiaci sa cítia zaviazaní vykonať určité obrady, aby týchto predkov uzmierili. Alebo sa boja, aby sa neznepáčili susedom, ktorí veria, že ak sa obrady nevykonajú, uškodí to komunite.

Praví kresťania sa nesmú poddať strachu z človeka a zúčastniť sa na zvykoch, ktoré sa Bohu nepáčia. (Príslovia 29:25; Matúš 10:28) Biblia ukazuje, že mŕtvi sú bez vedomia, lebo hovorí: „Živí si uvedomujú, že zomrú, ale mŕtvi si neuvedomujú vôbec nič... Nie je práce ani plánovania, ani poznania, ani múdrosti v šeole, na mieste, na ktoré ideš.“ (Kazateľ 9:5, 10) Preto Jehova Boh varoval svoj ľud v staroveku, aby sa nepokúšal uzmierovať mŕtvych alebo s nimi komunikovať. (5. Mojžišova 14:1; 18:10–12; Izaiáš 8:19, 20) Tieto biblické pravdy sú v protiklade k mnohým ľudovým pohrebným zvykom.

Ako je to so „sexuálnym očisťovaním“?

V niektorých krajinách strednej Afriky sa od pozostalého partnera očakáva, že bude mať pohlavné styky s blízkym príbuzným zomrelého. Ľudia veria, že ak to neurobí, mŕtvy uškodí žijúcej rodine. Tento obrad sa nazýva „sexuálne očisťovanie“. Ale Biblia definuje akýkoľvek sexuálny vzťah mimo manželstva ako „smilstvo“. Keďže kresťania majú ‚utekať od smilstva‘, odvážne odolávajú tomuto nebiblickému zvyku. — 1. Korinťanom 6:18.

Pouvažuj o vdove menom Mercy.a Keď jej v roku 1989 zomrel manžel, príbuzní chceli, aby vykonala sexuálne očisťovanie s jedným príbuzným. Odmietla a vysvetlila im, že tento obrad je v rozpore s Božím zákonom. Nadávali jej a potom sklamaní odišli. O mesiac jej vydrancovali dom a zo strechy jej zobrali plechy. „Môže sa o teba postarať tvoje náboženstvo,“ povedali.

Členovia zboru poskytli Mercy útechu, a dokonca jej postavili nový dom. Na susedov to tak zapôsobilo, že niektorí sa rozhodli zapojiť do stavby, pričom prvá doniesla trávu na strechu náčelníkova manželka, katolíčka. Mercino verné správanie povzbudilo aj jej deti. Štyri z nich sa už odvtedy oddali Jehovovi Bohu a syn sa nedávno zúčastnil školy služobného vzdelávania.

Pre zvyk sexuálneho očisťovania sa niektorí kresťania nechali dotlačiť do manželstva s neveriacim. Napríklad jeden vdovec, ktorý mal už vyše 70 rokov, sa v chvate oženil s mladým dievčaťom, ktoré bolo príbuznou jeho zomrelej manželky. Tým, že to urobil, mohol tvrdiť, že vykonal sexuálne očisťovanie. Ale také konanie je v rozpore s biblickou radou, že kresťania majú uzatvárať manželstvo „iba v Pánovi“. — 1. Korinťanom 7:39.

Obrady celonočného bdenia

V mnohých krajinách sa smútiaci zhromaždia v dome zomrelého a celú noc bdejú. K tomuto bdeniu často patrí hostina a hlučná hudba. Veria, že to uzmieri mŕtveho a že tých, ktorí zostali nažive, to ochráni pred čarami. Možno sa prednášajú lichotivé prejavy, aby sa dosiahla priazeň mŕtvej osoby. Keď odznie prejav, smútiaci azda zaspievajú nejakú náboženskú pieseň a potom sa postaví a hovorí zase niekto druhý. To môže trvať do svitania.b

Praví kresťania sa nepodieľajú na takomto obrade celonočného bdenia, lebo Biblia ukazuje, že mŕtvi nemôžu živým ani pomáhať, ani škodiť. (1. Mojžišova 3:19; Žalm 146:3, 4; Ján 11:11–14) Písma odsudzujú praktizovanie špiritizmu. (Zjavenie 9:21; 22:15) No kresťanská vdova azda zistí, že je ťažké zabrániť iným vykonávať špiritistické praktiky. Možno trvajú na tom, že budú celú noc bdieť v jej dome. Čo môžu urobiť spoluveriaci, aby pomohli pozostalým kresťanom, ktorí znášajú ešte aj takéto súženie?

Zboroví starší môžu často podporiť smútiacu kresťanskú rodinu tým, že sa porozprávajú s príbuznými a so susedmi. Po takom rozhovore títo ľudia azda privolia, že opustia dom pokojne a opäť sa zhromaždia ďalší deň na smútočný obrad. Ale čo ak sa niektorí stanú agresívnymi? Ďalšie snahy argumentovať môžu viesť k násiliu. ‚Pánov otrok nemá bojovať, ale musí sa ovládať za zlých okolností.‘ (2. Timotejovi 2:24) Ak nespolupracujúci príbuzní agresívne okupujú dom, kresťanská vdova a jej deti tomu možno nie sú schopní zabrániť. Ale nezúčastňujú sa nijakého obradu falošného náboženstva, ktorý sa koná v ich dome, lebo poslúchajú biblický príkaz: „Nedajte sa nerovne spriahnuť s neveriacimi.“ — 2. Korinťanom 6:14.

Táto zásada platí aj na priebeh pohrebu. Jehovovi svedkovia sa nepodieľajú na speve, modlitbách či na obradoch vedených služobníkom falošného náboženstva. Ak kresťania, ktorí sú blízkymi členmi rodiny, považujú za potrebné byť na takom obrade, nemajú na ňom podiel. — 2. Korinťanom 6:17; Zjavenie 18:4.

Dôstojné pohrebné obrady

Smútočné zhromaždenia, ktoré vedú Jehovovi svedkovia, neobsahujú rituály s úmyslom uzmieriť mŕtvych. Biblický prejav je prednesený v sále Kráľovstva, v dome smútku alebo v dome zomrelého, či pri hrobe. Účelom tohto prejavu je utešiť pozostalých objasnením toho, čo Biblia hovorí o smrti a o nádeji na vzkriesenie. (Ján 11:25; Rimanom 5:12; 2. Petra 3:13) Môže sa zaspievať pieseň založená na Písmach a zhromaždenie sa ukončí utešujúcou modlitbou.

Nedávno sa takéto smútočné zhromaždenie konalo pri pohrebe jednej Jehovovej svedkyne, ktorá bola najmladšou sestrou prezidenta Juhoafrickej republiky Nelsona Mandelu. Po zhromaždení prezident rečníkovi úprimne poďakoval. Bolo prítomných mnoho hodnostárov a vysokých úradníkov. „Bol to najdôstojnejší pohreb, na akom som kedy bola,“ povedala jedna členka vlády.

Sú smútočné šaty prijateľné?

Jehovovi svedkovia smútia nad smrťou svojich milovaných. Možno podobne ako Ježiš plačú. (Ján 11:35, 36) Ale nepovažujú za nutné dávať verejne najavo svoj smútok nejakým vonkajším znakom. (Porovnaj Matúša 6:16–18.) V mnohých krajinách sa od vdov očakáva, že si oblečú zvláštne smútočné šaty, aby uzmierili mŕtveho. Tieto šaty sa musia nosiť niekoľko mesiacov alebo aj rok po pohrebe a ich zoblečenie je príležitosťou na ďalšiu hostinu.

Keď niekto nenosí znamenia smútku, považuje sa to za priestupok proti mŕtvemu človeku. Z tohto dôvodu v niektorých častiach Svazijska kmeňoví náčelníci vyhnali Jehovových svedkov z ich domov a pozemkov. Ale o takýchto verných kresťanov sa vždy postarajú ich duchovní bratia, ktorí žijú v iných oblastiach.

Svazijský najvyšší súd rozhodol v prospech Jehovových svedkov, pričom vyhlásil, že sa im má dovoliť, aby sa vrátili späť do svojich domov a na svoje pozemky. V inom prípade bolo jednej kresťanskej vdove povolené, aby zostala na svojom pozemku, keď predložila list a magnetofónovú nahrávku, v ktorých jej nebohý manžel pred smrťou jasne vyhlásil, že jeho manželka nemá nosiť smútočné šaty. Tak mohla dokázať, že skutočne rešpektuje svojho manžela.

Zvlášť tam, kde sú bežné nebiblické praktiky, je veľmi cenné umožniť príbuznému, aby ešte pred smrťou dal jasné pokyny o priebehu pohrebu. Pouvažuj o príklade Victora, obyvateľa Kamerunu. Spísal program, ktorý sa má dodržať na jeho pohrebe. V jeho rodine boli mnohí vplyvní ľudia patriaci ku kultúre, ktorá má, pokiaľ ide o mŕtvych, hlboko zakorenené tradície zahŕňajúce uctievanie ľudských lebiek. Keďže Victor bol váženým členom rodiny, vedel, že aj s jeho lebkou by sa pravdepodobne zaobchádzalo takým spôsobom. Dal preto jasné pokyny, ako majú Jehovovi svedkovia viesť jeho pohreb. To uľahčilo situáciu jeho manželke a deťom a komunite bolo vydané dobré svedectvo.

Vyhýbaj sa napodobňovaniu nebiblických zvykov

Niektorí, ktorí majú poznanie Biblie, sa obávajú byť odlišní. Aby sa vyhli prenasledovaniu, pokúsili sa vyhovieť svojim susedom a tvárili sa, že zachovávajú tradičné bdenie pri mŕtvom. I keď je vhodné navštíviť pozostalých, aby sa im poskytla osobná útecha, nevyžaduje si to, aby sa každú noc pred pohrebom viedlo v dome zomrelého malé smútočné zhromaždenie. Keď sa takéto smútočné zhromaždenie robí, môže to byť pre pozorovateľov dôvodom na potknutie, lebo to v nich môže vyvolať dojem, že zúčastnení v skutočnosti neveria tomu, čo Biblia hovorí o stave mŕtvych. — 1. Korinťanom 10:32.

Biblia nabáda kresťanov, aby kládli uctievanie Boha na prvé miesto v živote a aby múdro využívali svoj čas. (Matúš 6:33; Efezanom 5:15, 16) Niekde sa však pre pohreb zastavila zborová činnosť na týždeň či viac. Tento problém sa nevyskytuje len v Afrike. Správa z Južnej Ameriky o jednom pohrebe hovorí: „Tri kresťanské zhromaždenia mali neobyčajne nízku účasť. Počas desiatich dní nebola podporovaná zvestovateľská služba. Aj ľudia mimo zboru a záujemcovia študujúci Bibliu boli prekvapení a sklamaní, keď videli, ako sa niektorí z našich bratov a sestier zúčastňujú na pohrebných zvykoch.“

V niektorých komunitách pozve azda smútiaca rodina po pohrebe niekoľko blízkych priateľov domov na malé občerstvenie. Ale v mnohých častiach Afriky sa stovky účastníkov pohrebu hrnú do domu zomrelého a očakávajú hostinu, na ktorej sa často obetujú zvieratá. Niektorí, ktorí sú spojení s kresťanským zborom, napodobňovali tento zvyk, aby vytvárali dojem, že zachovávajú obvyklé hodovanie na uzmierenie mŕtveho.

Smútočné zhromaždenia, ktoré usporadúvajú Jehovovi svedkovia, nekladú na pozostalých nákladné bremeno. Nemalo by byť nutné robiť zvláštne opatrenia na to, aby prítomní dávali peniaze na uhradenie nadmerných pohrebných výdavkov. Ak chudobné vdovy nemôžu uhradiť nevyhnutné výdavky spojené s pohrebom, iní v zbore nepochybne radi pomôžu. Ak nie je taká pomoc dostačujúca, starší azda zariadia, aby sa tým, ktorí sú toho hodní, poskytla hmotná pomoc. — 1. Timotejovi 5:3, 4.

Pohrebné zvyky nie sú vždy v rozpore s biblickými zásadami. Ale ak áno, potom sú kresťania rozhodnutí konať v súlade s Písmami.c (Skutky 5:29) Hoci to možno prináša ďalšiu bolesť, mnoho Božích služobníkov môže dosvedčiť, že také skúšky úspešne zvládli. Dokázali to pomocou sily od Jehovu, ‚Boha každej útechy‘, a s láskyplnou pomocou spoluveriacich, ktorí ich utešili v ich súžení. — 2. Korinťanom 1:3, 4.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 23]

Požehnaní za svoj pevný postoj

Sibongili je odvážna kresťanská vdova, ktorá žije vo Svazijsku. Po nedávnej manželovej smrti odmietla zachovávať zvyky, o ktorých boli mnohí presvedčení, že uzmierujú mŕtveho. Napríklad neoholila si vlasy na hlave. (5. Mojžišova 14:1) Osem členov rodiny sa preto rozhnevalo a oholili jej hlavu násilím. Zabránili tiež Jehovovým svedkom, aby Sibongili doma navštívili a poskytli jej útechu. Ale záujemcovia o posolstvo o Kráľovstve ju radi navštívili s povzbudzujúcimi listami, ktoré napísali starší. V deň, keď si Sibongili mala obliecť zvláštne smútočné šaty, stalo sa čosi neočakávané. Istý vplyvný člen rodiny zvolal stretnutie, aby sa prediskutovalo jej odmietnutie zachovať tradičné smútočné zvyky.

Sibongili hovorí: „Pýtali sa ma, či mi moje náboženské presvedčenie dovoľuje vyjadrovať žiaľ nosením čiernych smútočných šiat. Keď som im vysvetlila svoj postoj, povedali mi, že ma nebudú nútiť. Na moje prekvapenie sa mi všetci ospravedlnili za hrubé zaobchádzanie a za to, že mi proti mojej vôli oholili hlavu. Všetci ma poprosili, aby som im odpustila.“ Neskôr Sibongilina sestra vyjadrila presvedčenie, že Jehovovi svedkovia majú pravé náboženstvo, a požiadala o biblické štúdium.

Zamysli sa nad ďalším príkladom: Juhoafričan menom Benjamin mal 29 rokov, keď počul o náhlej smrti svojho otca. V tom čase bol Benjamin jediným svedkom v rodine. Počas pohrebného obradu sa od každého očakávalo, že prejde popri hrobe a hodí za hrsť zeme na rakvu.d Po pohrebe si mali všetci najbližší príbuzní nechať oholiť hlavy. Keďže sa Benjamin na týchto obradoch nepodieľal, susedia a členovia rodiny predpovedali, že ho potrestá duch jeho mŕtveho otca.

„Nič sa mi nestalo, pretože som vložil dôveru v Jehovu,“ hovorí Benjamin. Členovia rodiny si všimli, ako sa to s ním skončilo. Časom začalo niekoľko z nich študovať Bibliu s Jehovovými svedkami a na znak svojej oddanosti Bohu boli pokrstení. A Benjamin? Začal slúžiť ako evanjelista celým časom. Posledných niekoľko rokov má znamenitú výsadu slúžiť zborom Jehovových svedkov ako cestujúci dozorca.

[Poznámka pod čiarou]