Vďačná za vynikajúce kresťanské dedičstvo

ROZPRÁVA GWEN GOOCHOVÁ

V škole som spievala jeden hymnus, ktorého slová zneli: ‚Mocný Jehova sa v sláve posadil na svoj trón.‘ Často som si kládla otázku: ‚Kto je ten Jehova?‘

MOJI starí rodičia boli bohabojní ľudia. Začiatkom tohto storočia sa pridali k Bádateľom Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia. Môj otec bol úspešný obchodník, ale kresťanské dedičstvo, ktoré bolo ponúknuté jemu, svojim trom deťom spočiatku neodovzdával.

Až keď dal otec môjmu bratovi Douglasovi, mojej sestre Anne a mne brožúrky s názvom Jeho diela a Kto je Boh?, dozvedela som sa, že Jehova je meno pravého Boha. (Žalm 83:18) Bola som nadšená! Čo však vzbudilo záujem môjho otca?

V roku 1938, keď otec videl, že národy sa pripravujú na vojnu, uvedomil si, že náprava svetových problémov si bude vyžadovať viac než len ľudské úsilie. Stará mama mu dala knihu Nepriatelia, ktorú vydali Jehovovi svedkovia. Z jej čítania sa dozvedel, že skutočným nepriateľom ľudí je Satan Diabol a že len Božie Kráľovstvo môže priniesť svetu mier.a — Daniel 2:44; 2. Korinťanom 4:4.

Ako sa schyľovalo k vojne, naša rodina začala navštevovať zhromaždenia v sále Kráľovstva Jehovových svedkov v severnom Londýne v časti Wood Green. V júni 1939 sme išli do neďalekého Alexandra Palace, aby sme si vypočuli verejný prejav „Vláda a mier“, ktorý mal Joseph F. Rutherford, vtedajší prezident spoločnosti Watch Tower. Rutherfordovu reč z Madison Square Garden v New Yorku vysielal v Londýne a v ďalších veľkých mestách rozhlas. Prednášku sme počuli tak jasne, že keď dav výtržníkov vyvolal v New Yorku rozruch, pozerala som sa okolo seba, či sa to nedeje v našom publiku!

Otcova horlivosť pre biblickú pravdu

Otec trval na tom, aby sa každú sobotu večer celá naša rodina stretávala na biblickom štúdiu. Naše štúdium sa sústreďovalo na biblický námet v Strážnej veži, ktorý sa mal rozoberať nasledujúci deň. To, aký vplyv mali tieto štúdiá, znázorňuje skutočnosť, že až dodnes si živo pamätám na správu o Jozuovi a o obľahnutí mesta Ai, ktorá bola rozoberaná v Strážnej veži z 1. mája 1939 (v angličtine). Táto správa ma tak fascinovala, že som si vo svojej Biblii prečítala všetky odvolávky. Takýto výskum pre mňa bol — a stále je — vzrušujúci.

Keď sme sa s druhými delili o to, čo sme sa učili, biblické učenie sa mi vštepovalo do srdca. Jedného dňa mi dal otec gramofón s nahratou biblickou kázňou, brožúrku, ktorú sme používali pri biblickom štúdiu, a adresu jednej staršej dámy. Potom ma požiadal, aby som ju navštívila.

„Čo mám povedať a čo mám robiť?“ spýtala som sa.

„Všetko je tam,“ odpovedal otec. „Len pusť platňu, prečítaj otázky, nechaj domácu paniu prečítať odpovede a potom prečítaj biblické texty.“

Urobila som to tak, ako mi povedal, a takto som sa učila viesť biblické štúdium. A tým, že som v službe používala Písma, začala som im lepšie rozumieť.

Výzva vojnových rokov

V roku 1939 vypukla druhá svetová vojna a ja som bola nasledujúci rok pokrstená, čím som symbolizovala svoju oddanosť službe Jehovovi. Mala som iba 13 rokov. Potom som sa rozhodla, že sa stanem priekopníčkou, ako sa nazývajú služobníci celým časom. V roku 1941 som odišla zo školy a na zjazde v Leicestri som sa pripojila k Douglasovi v kázaní celým časom.

Ďalší rok bol otec uväznený, pretože z dôvodu svedomia odmietol slúžiť v armáde. My deti sme prišli k mame, aby sme jej v týchto ťažkých vojnových časoch pomohli postarať sa o domácnosť. A potom, hneď ako otca prepustili z väzenia, bol povolaný k vojsku Douglas. Titulok v miestnych novinách znel: „Prečo si syn, podobne ako otec, vybral väzenie“. Keďže to poskytlo príležitosť vysvetliť, prečo sa praví kresťania nezúčastňujú na zabíjaní svojich blížnych, bolo vydané dobré svedectvo. — Ján 13:35; 1. Jána 3:10–12.

Mnohí svedkovia, ktorí slúžili celým časom, boli počas týchto vojnových rokov pravidelnými návštevníkmi v našom dome a ich budujúce rozhovory založené na Biblii v nás zanechali trvalý dojem. Medzi týmito vernými kresťanskými bratmi bol John Barr a Albert Schroeder, ktorí sú teraz členmi vedúceho zboru Jehovových svedkov. Moji rodičia boli naozaj pohostinní a naučili nás, aby sme boli takí istí. — Hebrejom 13:2.

Pripravená odpovedať

V službe od dverí k dverám som krátko po začatí priekopníckej služby stretla Hildu. Nahnevane vyhlásila: „Môj manžel bojuje za takých, ako ste vy! Prečo nerobíte niečo, čím by ste podporili vojnové úsilie?“

„Čo viete o tom, čo robím?“ spýtala som sa. „Viete, prečo som prišla k vám?“

„Nuž,“ odpovedala, „najlepšie bude, keď pôjdete dnu a poviete mi to.“

Vysvetlila som jej, že ponúkame pravú nádej ľuďom, ktorí trpia následkom hrozných vecí, ktoré sa dejú — a to často v mene Boha. Hilda s ocenením počúvala a začala som s ňou svoje prvé pravidelné biblické štúdium. Teraz je už vyše 55 rokov činnou svedkyňou.

Koncom vojny som dostala nové priekopnícke pridelenie do Dorchestru, mesta na juhozápade Anglicka. Bolo to prvýkrát, čo som bývala mimo domu. Náš malý zbor sa stretával v jednej reštaurácii s názvom „Stará čajovňa“. Bola to budova zo 16. storočia. Pri každom zhromaždení sme museli prestavovať stoly a stoličky. Bolo to niečo úplne iné ako sála Kráľovstva, na akú som bola zvyknutá. Napriek tomu tu bol rovnaký duchovný pokrm a milujúce spoločenstvo kresťanských bratov a sestier.

Moji rodičia sa medzičasom presťahovali do Tunbridge Wellsu južne od Londýna. Vrátila som sa domov, a tak sme sa spolu s otcom a Anne spoločne venovali priekopníckej službe. Náš zbor sa čoskoro rozrástol z 12 na 70 svedkov, a tak bola naša rodina požiadaná, aby sme sa presťahovali do Brightonu na južnom pobreží, kde bola väčšia potreba hlásateľov Kráľovstva. Mnohí horliví svedkovia sa v kázaní pripojili k našej priekopníckej rodine a videli sme, že Jehova našu prácu bohato žehná. Z jedného zboru čoskoro vznikli tri!

Nečakané pozvanie

V lete roku 1950 bola naša rodina medzi 850 delegátmi z Británie, ktorí sa zúčastnili na medzinárodnom zjazde Vzrast teokracie na Yankee štadióne v New Yorku. Mnohým priekopníkom, ktorí prišli na tento zjazd z iných krajín, bola poslaná prihláška do Gileádu, biblickej školy Watchtower, ktorá bola neďaleko South Lansingu (New York). Douglas, Anne a ja sme boli medzi nimi! Spomínam si, že keď som svoju vyplnenú prihlášku vhodila do poštovej schránky, pomyslela som si: „Teraz som to naozaj urobila! Akým smerom sa bude uberať môj život?“ Moje rozhodnutie však bolo: „Tu som! Pošli ma.“ (Izaiáš 6:8) Bola som nadšená, keď som dostala pozvanie, aby som po zjazde zostala v Amerike a navštevovala 16. triedu Gileádu spolu s Douglasom a Anne. Veľmi dobre sme si uvedomovali, že nás ako misionárov môžu poslať do ktorejkoľvek časti sveta.

Po tom, čo sme sa spolu ako rodina tešili zo zjazdu, nastal čas, aby sa naši rodičia vrátili do Anglicka — sami. Keď vyplávali domov na Mauritanii, my tri deti sme im kývali na rozlúčku. Bola to veľmi dojímavá rozlúčka!

Misionárske pridelenie

Šestnástu triedu Gileádu tvorilo 120 študentov zo všetkých častí sveta, pričom tu boli niekoľkí, ktorí trpeli v nacistických koncentračných táboroch. Keďže sa naša trieda učila po španielsky, očakávali sme, že budeme pridelení do nejakej krajiny v Južnej Amerike, kde sa hovorí po španielsky. Predstavte si naše prekvapenie, keď sme sa v deň graduácie dozvedeli, že Douglas je pridelený do Japonska a Anne a ja do Sýrie. A tak sme sa my dievčatá museli učiť po arabsky, a to aj potom, keď bolo naše pridelenie zmenené na Libanon. Zatiaľ čo sme čakali na víza, dvakrát týždenne nám George Shakashiri, sadzač spoločnosti Watch Tower pre arabskú Strážnu vežu, dával lekcie arabčiny.

Aké to bolo vzrušujúce, ísť do krajiny opisovanej v Biblii, o ktorej sme sa v triede učili! Keith a Joyce Chewovci, Edna Stackhousová, Olive Turnerová, Doreen Warburtonová a Doris Woodová nás tam sprevádzali. Akou šťastnou misionárskou rodinou sme sa stali! Jeden miestny svedok navštevoval náš misionársky domov, aby nám ďalej pomáhal s jazykom. Na našich denných cvičeniach sme si nacvičili krátku ponuku, potom sme išli von a použili sme ju v kazateľskej službe.

Prvých niekoľko rokov sme strávili v Tripolise, kde bol založený zbor. Joyce, Edna, Olive, Doreen, Doris, Anne a ja sme pomáhali manželkám a dcéram miestnych svedkov zúčastňovať sa na zhromaždeniach, ako aj na verejnej službe. Až dovtedy naši kresťanskí bratia a sestry podľa miestneho zvyku nesedeli na zhromaždeniach spolu a len zriedka sa tieto kresťanské sestry podieľali na službe z domu do domu. Pri našom verejnom kázaní sme potrebovali ich jazykovú pomoc a povzbudili sme ich, aby sa tejto práce zúčastňovali aj ony.

S Anne sme potom boli pridelené do stredovekého mesta Sidon, aby sme tam pomohli malej skupine svedkov. Onedlho nato sme boli požiadané, aby sme sa vrátili do hlavného mesta, do Bejrútu. Tu boli semienka biblickej pravdy zasiate v komunite medzi arménsky hovoriacimi ľuďmi, a tak sme sa učili tento jazyk, aby sme im mohli pomôcť.

Zmeny v prideleniach

Skôr než som odišla z Anglicka, stretla som sa s Wilfredom Goochom. Bol to horlivý, starostlivý brat, ktorý slúžil v londýnskom Bételi. Wilf absolvoval 15. triedu Gileádu, ktorá graduovala počas zjazdu na Yankee štadióne v roku 1950. Jeho misionárskym pridelením bola kancelária odbočky spoločnosti Watch Tower v Nigérii a nejaký čas sme si písali. V roku 1955 sme sa obaja zúčastnili zjazdu „Triumfujúce Kráľovstvo“ v Londýne a krátko nato sme sa zasnúbili. Nasledujúci rok sme sa v Ghane zosobášili a ja som sa k Wilfovi pripojila v jeho misionárskom pridelení v Lagose (Nigéria).

Po mojom odchode z Libanonu sa Anne vydala za vynikajúceho kresťanského brata, ktorý biblickú pravdu spoznal v Jeruzaleme. Keďže Douglas, Anne i ja sme sa sobášili v rôznych častiach sveta, naši rodičia nemohli byť na našich svadbách. No vedeli, že všetci šťastne slúžime nášmu Bohu, Jehovovi, a tak boli spokojní.

Pôsobenie v Nigérii

V kancelárii odbočky v Lagose bolo mojím pridelením upratovať izby ôsmich členov našej rodiny v odbočke, ako aj pripravovať jedlo, prať a žehliť. Zdalo sa mi, že som nezískala len manžela, ale hneď aj celú rodinu!

Spolu s Wilfom sme sa učili krátke biblické ponuky v jorubskom jazyku a za naše úsilie sme boli odmenení. Syn a dcéra jedného mladého študenta, s ktorým sme sa vtedy skontaktovali, teraz slúžia vo veľkej nigérijskej rodine Bétel, ktorá má asi 400 členov.

V roku 1963 dostal Wilf pozvanie na desaťmesačný špeciálny kurz školy Gileád v Brooklyne v New Yorku. Keď ho ukončil, bol nečakane pridelený späť do Anglicka. Ja som bola v Nigérii a dostala som len 14 dní na to, aby som prišla za Wilfom do Londýna. Odchádzala som so zmiešanými pocitmi, keďže Nigéria bola takým šťastným pridelením. Po 14 rokoch služby v zahraničí trvalo istý čas, kým sme sa opäť prispôsobili životu v Anglicku. Boli sme však vďační, že teraz môžeme byť v blízkosti našich starnúcich rodičov a môžeme pomôcť postarať sa o nich.

Pomáha mi nádej

Od roku 1980 som mala výsadu sprevádzať Wilfa ako zónového dozorcu na jeho cestách do mnohých krajín. Najviac som sa tešila na naše opätovné návštevy v Nigérii. Neskôr sme išli aj do Škandinávie, Západnej Indie a na Stredný východ — vrátane Libanonu. Bolo mimoriadne vzrušujúce oživiť si šťastné spomienky a vidieť tých, ktorých som poznala ako mladých dospievajúcich chlapcov, že slúžia ako kresťanskí starší.

Žiaľ, na jar roku 1992 môj drahý manžel zomrel. Mal len 69 rokov. Bolo to zvlášť ťažké, lebo sa to stalo veľmi náhle. Po 35 rokoch manželstva istý čas trvalo, kým som sa prispôsobila. Ale dostalo sa mi veľa pomoci a lásky od mojej celosvetovej kresťanskej rodiny. Mám tak veľa radostných skúseností, o ktorých môžem premýšľať.

Obaja moji rodičia nám dali znamenitý príklad kresťanskej rýdzosti. Mama zomrela v roku 1981 a otec v roku 1986. Douglas a Anne ďalej verne slúžia Jehovovi. Douglas s manželkou Kam sú opäť v Londýne, kde zostali po tom, čo sa starali o otca. Anne je spolu s rodinou v Spojených štátoch. Všetci si veľmi ceníme nádej a dedičstvo od Boha. Naďalej ‚prejavujeme postoj očakávania‘ a tešíme sa na čas, keď živí budú spolu so vzkriesenými milovanými slúžiť navždy spolu ako členovia Jehovovej pozemskej rodiny. — Plač Jeremiáša 3:24.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázky na strane 23]

V smere hodinových ručičiek zľava zhora:

Gwen ako trinásťročná predvádza biblické štúdium v sále Kráľovstva v Enfielde

Misionárska rodina v Tripolise (Libanon), 1951

Gwen so svojím manželom Wilfom (teraz už zosnulým)