„Tvoja milujúca láskavosť je lepšia ako život“

Rozpráva Calvin H. Holmes

Bol december roku 1930 a ja som práve podojil kravy, keď sa ocko vrátil domov z návštevy u jedného blízkeho suseda. „Wyman mi požičal túto knihu,“ povedal a vybral z vrecka modrú publikáciu. Mala názov Vyslobodenie a vydala ju Watch Tower Bible and Tract Society. Ocko, ktorý si len zriedka niečo prečítal, čítal tú knihu dlho do noci.

NESKÔR si ocko požičal ďalšie knihy, napríklad Svetlo a Zmierenie, ktoré vydala tá istá spoločnosť. Našiel maminu starú Bibliu a dlho do noci ju čítal pri svetle petrolejovej lampy. Ocko sa začal veľmi meniť. V tú zimu sa s nami — s mojou mamou, mojimi troma sestrami a so mnou — celé hodiny rozprával, kým my sme sa chúlili okolo našej starej pece na drevo.

Ocko povedal, že ľudia, ktorí vydávajú tieto knihy, sa nazývajú Bádatelia Biblie a že podľa nich žijeme v „posledných dňoch“. (2. Timotejovi 3:1–5) Vysvetľoval, že zem nebude na konci sveta zničená, ale že pod vládou Božieho Kráľovstva bude premenená na raj. (2. Petra 3:5–7, 13; Zjavenie 21:3, 4) To sa mi zdalo veľmi zaujímavé.

Vždy, keď sme spolu s ockom pracovali, začal sa so mnou rozprávať. Pamätám si, že sme šúpali kukuricu, keď mi vysvetľoval, že Božie meno je Jehova. (Žalm 83:18) A tak na jar roku 1931, keď som mal len 14 rokov, som zaujal postoj na strane Jehovu a jeho Kráľovstva. Modlil som sa k Jehovovi v starom jabloňovom sade za domom a slávnostne som mu sľúbil, že mu budem navždy slúžiť. Moje srdce už bolo podnecované milujúcou láskavosťou nášho podivuhodného Boha. — Žalm 63:3.

Žili sme na farme vzdialenej asi 30 kilometrov od St. Joseph (Missouri, USA) a vyše 60 kilometrov od Kansas City. Ocko sa narodil v drevenici, ktorú môj prastarý otec postavil na tejto farme začiatkom 19. storočia.

Školenie do služby

V lete roku 1931 si naša rodina vypočula v rozhlase verejnú prednášku „Kráľovstvo, nádej sveta“, ktorú Joseph Rutherford, vtedajší prezident spoločnosti Watch Tower, predniesol na zjazde v Columbuse (Ohio). Prednáška zapôsobila na moje srdce a s radosťou som spolu s ockom rozširoval medzi našimi známymi brožúrku, ktorá obsahovala túto dôležitú verejnú prednášku.

Na jar roku 1932 som prvý raz navštívil zhromaždenie Jehovových svedkov. Náš sused pozval ocka a mňa do St. Joseph, aby sme si vypočuli prejav Georgea Drapera, cestujúceho dozorcu Jehovových svedkov. Keď sme prišli, zhromaždenie bolo už v polovici, a ja som si sadol za mohutný, široký chrbát J. D. Dreyera, ktorý mal hrať v mojom živote dôležitú úlohu.

V septembri 1933 som s ockom navštívil v Kansas City zjazd, kde som sa prvýkrát zúčastnil na verejnom kázaní. Ocko mi dal tri brožúrky a vysvetlil mi, čo mám povedať: „Som Jehovov svedok a kážem dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. Nepochybne ste už v rozhlase počuli sudcu Rutherforda. Jeho prednášky vysiela každý týždeň viac ako 300 staníc.“ Potom som ponúkol brožúrku. V ten večer, keď sme sa vrátili a ja som dojil kravy, myslel som na to, že to bol najpamätnejší deň môjho života.

Zakrátko prišla zima a naše cestovanie bolo obmedzené. Ale potom nás navštívil brat Dreyer s manželkou a opýtali sa, či by som chcel prísť k nim domov v sobotu večer a zostať u nich na noc. Ísť peši 10 kilometrov do domu Dreyerovcov stálo za námahu, lebo na druhý deň som s nimi mohol ísť do služby a zúčastniť sa na štúdiu Strážnej veže v St. Joseph. Odvtedy som zriedkakedy vynechal nedeľnú službu. Školenie a rady brata Dreyera boli pre mňa neoceniteľné.

Druhého septembra 1935 na zjazde v Kansas City som napokon symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode.

Začiatok celoživotnej dráhy

Začiatkom roku 1936 som si podal prihlášku, aby som mohol slúžiť ako priekopník čiže služobník celým časom, a bol som pripísaný do zoznamu tých, ktorí hľadajú priekopníckeho partnera. Krátko nato som dostal list od Edwarda Steada z mesta Arvada vo Wyomingu. Napísal mi, že je pripútaný na invalidný vozík a potrebuje pomoc, aby mohol vykonávať priekopnícku službu. Ihneď som prijal jeho ponuku a 18. apríla 1936 som bol vymenovaný za priekopníka.

Skôr ako som odišiel za bratom Steadom, súkromne sa so mnou porozprávala mama. „Synček, si si istý, že chceš robiť práve toto?“ opýtala sa ma.

„Môj život by inak nemal cenu,“ odpovedal som. Pochopil som, že Jehovova milujúca láskavosť je dôležitejšia než čokoľvek iné.

Priekopnícka služba s Tedom, ako sme volali brata Steada, bola vynikajúcim školením. Ted bol naplnený horlivosťou a posolstvo o Kráľovstve predkladal veľmi pútavým spôsobom. Ale nemohol robiť nič iné ako písať a hovoriť; všetky jeho kĺby boli postihnuté reumatoidnou artritídou. Vstával som skoro ráno, umyl som ho a oholil, pripravil som raňajky a nakŕmil som ho. Potom som ho obliekol a pripravil do služby. V to leto sme priekopnícku službu vykonávali vo Wyomingu a v Montane a v noci sme spali vonku. Ted spal v špeciálnej kabíne postavenej na jeho malom nákladnom aute a ja som spal na zemi. Neskôr v tom roku som sa presťahoval na juh a slúžil som ako priekopník v Tennessee, Arkansase a v Mississippi.

V septembri 1937 som navštívil svoj prvý veľký zjazd v Columbuse (Ohio). Tam boli urobené opatrenia na zavedenie kazateľského diela s použitím gramofónu. Vždy, keď sme použili gramofón, podali sme správu o prehrávke. Jeden mesiac som mal vyše 500 prehrávok, ktoré si vypočulo vyše 800 ľudí. Po vydávaní svedectva v mnohých mestečkách na východe Tennessee, vo Virgínii a v Západnej Virgínii som bol pozvaný, aby som slúžil ako zvláštny priekopník v novej úlohe a spolupracoval so zónovým služobníkom, ako boli vtedy nazývaní cestujúci dozorcovia.

Navštevoval som zbory a izolované skupiny v Západnej Virgínii — na každom mieste som strávil dva až štyri týždne — a ujímal som sa vedenia vo zvestovateľskej službe. Potom, v januári 1941, som bol vymenovaný za zónového služobníka. V tom čase už moja mama a moje tri sestry — Clara, Lois a Ruth — zaujali postoj na strane Kráľovstva. A tak sa v to leto celá naša rodina zúčastnila na veľkom zjazde v St. Louis.

Krátko po zjazde bolo zónovým služobníkom oznámené, že koncom novembra 1941 sa ich práca skončí. Nasledujúci mesiac Spojené štáty vstúpili do druhej svetovej vojny. Bol som pridelený do zvláštnej priekopníckej služby, ktorá si vyžadovala venovať službe 175 hodín mesačne.

Zvláštne výsady služby

V júli 1942 som dostal list, v ktorom sa ma bratia pýtali, či by som bol ochotný slúžiť v zahraničí. Po kladnej odpovedi som bol pozvaný do Bételu, svetového ústredia Jehovových svedkov v Brooklyne (New York). V tom istom čase bolo na zvláštne školenie pozvaných asi 20 slobodných bratov.

Nathan H. Knorr, vtedajší prezident spoločnosti Watch Tower, vysvetlil, že kazateľská činnosť ochabla a že budeme vyškolení, aby sme zbory duchovne povzbudili. „Nechceme vedieť len to, v čom je v zbore problém,“ povedal, „ale aj to, čo ste s tým urobili vy.“

Kým sme boli v Bételi, Fred Franz, ktorý sa po bratovi Knorrovi stal v roku 1977 prezidentom, predniesol prejav, v ktorom povedal: „Druhá svetová vojna sa skončí a začne sa veľké kazateľské dielo. Do Jehovovej organizácie budú zhromaždené bezpochyby ešte milióny ľudí!“ Tento prejav celkom zmenil môj pohľad na veci. Keď sa oznamovali pridelenia, dozvedel som sa, že mám navštevovať všetky zbory v štátoch Tennessee a Kentucky. Boli sme označovaní za služobníkov bratov; neskôr sa tento názov zmenil na krajského dozorcu.

Začal som slúžiť zborom 1. októbra 1942, keď som mal len 25 rokov. V tom čase sa do niektorých zborov dalo dostať len peši alebo na koni. Niekedy som spal v tej istej izbe ako rodina, ktorá ma ubytovala.

Keď som v júli 1943 slúžil zboru Greeneville v Tennessee, dostal som pozvanie do druhej triedy Gileádu, biblickej školy Watchtower. V Gileáde som spoznal, čo to skutočne znamená ‚venovať veciam, ktoré sme počuli, viac ako bežnú pozornosť‘ a vždy mať „hojnosť práce v Pánovom diele“. (Hebrejom 2:1; 1. Korinťanom 15:58) Päť mesiacov tohto školiaceho kurzu rýchlo ubehlo a prišiel deň graduácie, 31. január 1944.

Kanada a potom do Belgicka

Niekoľko z nás bolo pridelených do Kanady, kde bol len nedávno zrušený zákaz činnosti Jehovových svedkov. Dostal som pridelenie ako cestujúci dozorca, čo si vyžadovalo prekonávať veľké vzdialenosti medzi niektorými zbormi. Na svojich cestách som mal radosť, keď som mohol počúvať skúsenosti o tom, ako bolo naše kazateľské dielo vykonávané počas zákazu v Kanade. (Skutky 5:29) Mnohí rozprávali o takzvanej „bleskovej“ akcii, keď za jedinú noc bola prakticky do každého domu od jedného konca Kanady až po druhý doručená jedna brožúrka. V máji 1945 som sa dozvedel dobrú správu, že vojna v Európe sa skončila!

V to leto, kým som slúžil zboru v malom meste Osage (Saskatchewan), som dostal list od brata Knorra, kde sa písalo: „Predkladám Ti výsadu ísť do Belgicka... V tejto krajine treba vykonať veľa práce. Je to krajina spustošená vojnou a naši bratia potrebujú pomoc a zdá sa vhodné poslať niekoho z Ameriky, aby im poskytol patričnú pomoc a útechu, ktorú potrebujú.“ Ihneď som odpovedal, že pridelenie prijímam.

V novembri 1945 som bol v brooklynskom Bételi, kde som študoval francúzštinu s Charlesom Eicherom, starším alsaským bratom. Dostal som aj rýchle školenie v organizácii odbočky. Skôr ako som odišiel do Európy, nakrátko som navštívil svoju rodinu a priateľov v St. Joseph (Missouri).

Dňa 11. decembra som vyplával z New Yorku na lodi Queen Elizabeth a o štyri dni som sa vylodil v anglickom Southamptone. Jeden mesiac som zostal v britskej odbočke, kde som dostal ďalšie školenie. Potom, 15. januára 1946, som sa preplavil kanálom La Manche a vylodil som sa v belgickom Oostende. Odtiaľ som vlakom cestoval do Bruselu, kde ma na železničnej stanici čakala celá rodina Bétel.

Zvýšená povojnová činnosť

Mojou úlohou bolo dohliadať na dielo Kráľovstva v Belgicku, no ešte som dobre neovládal jazyk. Asi o šesť mesiacov som už vedel po francúzsky dosť na to, aby som sa mohol dorozumieť. Bolo výsadou pracovať po boku tých, ktorí riskovali svoj život, keď vykonávali kazateľské dielo počas piatich rokov nacistickej okupácie. Niektorí boli len prednedávnom prepustení z koncentračných táborov.

Bratia sa horlivo usilovali zorganizovať dielo a sýtiť tých, čo boli hladní po biblickej pravde. Preto sa organizovali zjazdy a urobili sa opatrenia, aby cestujúci dozorcovia navštevovali zbory. Mali sme povzbudzujúce návštevy Nathana Knorra, Miltona Henschela, Freda Franza, Granta Suitera a Johna Bootha — všetko predstaviteľov z brooklynského ústredia. V tých raných dňoch som slúžil ako krajský dozorca, oblastný dozorca a dozorca odbočky. Dňa 6. decembra 1952, takmer po siedmich rokoch služby v Belgicku, som sa oženil s Emiliou Vanopslaughovou, ktorá tiež pracovala v belgickej odbočke.

O niekoľko mesiacov, 11. apríla 1953, som bol predvolaný na miestnu policajnú stanicu a bol som informovaný, že moja prítomnosť ohrozuje bezpečnosť Belgicka. Odišiel som do Luxemburska a tam som čakal, kým bude moje odvolanie predložené Štátnej rade.

Vo februári 1954 belgická Štátna rada potvrdila výnos, že moja prítomnosť je pre krajinu nebezpečná. Predložené dôkazy spočívali v tom, že od môjho príchodu do Belgicka počet svedkov v krajine výrazne stúpol — z 804 v roku 1946 na 3304 v roku 1953 — a že následkom toho je bezpečnosť Belgicka ohrozená, lebo mnoho mladých svedkov zaujíma pevný postoj kresťanskej neutrality. Tak sme boli s Emiliou pridelení do Švajčiarska, kde sme začali slúžiť v krajskom diele v oblasti, kde sa hovorí po francúzsky.

V roku 1959 bola v South Lansingu (New York) zriadená škola služby Kráľovstva — škola, ktorá mala poskytovať rozšírené školenie kresťanským starším. Bol som tam pozvaný, aby som sa vyškolil a mohol vyučovať triedy tejto školy v Európe. Kým som bol v Spojených štátoch, navštívil som svoju rodinu v St. Joseph. Tam som poslednýkrát videl moju drahú mamičku. Zomrela v januári 1962; ocko zomrel už v júni 1955.

V marci 1961 sa v Paríži začala škola služby Kráľovstva a Emilia tam išla spolu so mnou. Oblastní dozorcovia, krajskí dozorcovia, zboroví dozorcovia a zvláštni priekopníci prichádzali do tejto školy z Francúzska, Belgicka a zo Švajčiarska. Počas nasledujúcich 14 mesiacov som viedol 12 tried tohto štvortýždňového kurzu. Potom, v apríli 1962, sme zistili, že Emilia je tehotná.

Prispôsobujeme sa okolnostiam

Vrátili sme sa do Ženevy, kde sme mali povolenie na trvalý pobyt. Nebolo však ľahké nájsť miesto na bývanie, lebo bol veľký nedostatok bytov. Ľahké nebolo ani nájsť si zamestnanie. Napokon som si našiel prácu v jednom veľkom obchodnom dome v centre Ženevy.

Dovtedy som 26 rokov strávil v službe celým časom, takže naše zmenené okolnosti si vyžadovali značné prispôsobenie sa. Počas tých 22 rokov, čo som pracoval v obchodnom dome a pomáhal som vychovávať naše dve dcéry Lois a Eunice, naša rodina vždy kládla záujmy Kráľovstva na prvé miesto. (Matúš 6:33) Keď som v roku 1985 odišiel zo svetského zamestnania do dôchodku, začal som slúžiť ako zástupca krajského dozorcu.

Emilia má veľmi chatrné zdravie, ale robí v službe, čo môže. Lois slúžila asi desať rokov ako priekopníčka. Ozajstným duchovným míľnikom bolo, keď som s ňou mohol navštíviť nádherný medzinárodný zjazd v Moskve v lete roku 1993! Krátko nato, na dovolenke v Senegale (Afrika), Lois prišla o život, keď plávala v oceáne. Láska a dobrota našich afrických bratov a misionárov, ktorú som zažil, keď som cestoval do Senegalu zariadiť pohreb, bola pre mňa veľkou útechou. Ako túžim uvidieť Lois pri vzkriesení! — Ján 5:28, 29.

Som vďačný, že už vyše štyroch desaťročí sa môžem tešiť z lojálnej podpory milujúcej družky. Áno, napriek mojim ťažkostiam a žiaľu Jehovova milujúca láskavosť je príjemná a urobila môj život hodným žitia. Moje srdce je podnietené povedať o našom Bohu, Jehovovi, tak ako žalmista: „Pretože tvoja milujúca láskavosť je lepšia ako život, moje rty ťa budú chváliť.“ — Žalm 63:3.

[Obrázok na strane 26]

Razili sme cestu kazateľskému dielu s gramofónom

[Obrázok na strane 26]

Moji rodičia v roku 1936

[Obrázok na strane 26]

Vydávanie svedectva na ulici v Belgicku v roku 1948