Vďačná za dlhý život v službe Jehovovi
ROZPRÁVA OTTILIE MYDLANDOVÁ
Koncom 19. storočia v prístave v Koperviku v západnom Nórsku kotvili jedna vedľa druhej plachetnice. V tých dňoch ľudia po uliciach tlačili vozíky a kone ťahali vozy. Ľudia si svietili parafínovými lampami a na bielo natreté drevené domy boli vykurované drevom a koksom. Tu som sa v júni 1898 narodila ako druhé z piatich detí.
V ROKU 1905 bol otec nezamestnaný, a preto odišiel do Spojených štátov. Vrátil sa po troch rokoch s kufrom plným vzrušujúcich darčekov pre deti a hodvábnych látok a iných vecí pre matku. Ale jeho najcennejším majetkom boli zväzky Charlesa Taze Russella nazvané Štúdie Písiem.
Otec začal priateľom a príbuzným hovoriť o veciach, ktoré sa z týchto kníh dozvedel. Na zhromaždeniach v miestnej kaplnke ukazoval pomocou Biblie, že žiadne ohnivé peklo neexistuje. (Kazateľ 9:5, 10) V roku 1909, rok po otcovom návrate zo Spojených štátov, navštívil Nórsko brat Russel a v Bergene a Kristianii (teraz Oslo) mal prednášky. Otec išiel do Bergenu, aby si ho vypočul.
Väčšina ľudí obviňovala otca z podporovania falošného učenia. Bolo mi ho ľúto a pomáhala som mu roznášať susedom biblické traktáty. V roku 1912 som dala traktát o pekle dcére jedného duchovného. Začala mne i otcovi nadávať. Bola som zdesená, že dcéra duchovného mohla použiť také oplzlé slová!
Príležitostne nás v Koperviku navštevovali iní Bádatelia Biblie, ako sa vtedy nazývali Jehovovi svedkovia, medziiným Theodor Simonsen, schopný rečník. Pozývala som ľudí na prednášky, ktoré mával v našom dome. Pred prednáškou hrával na citare a spieval a po prednáške zaspieval pieseň na rozlúčku. Hlboko sme si ho vážili.
Ďalším návštevníkom v našom dome bývala Anna Andersenová, kolportérka čiže služobníčka celým časom. Chodila z mesta do mesta po celom Nórsku, zväčša na bicykli, a rozširovala medzi ľuďmi biblickú literatúru. Kedysi bola dôstojníčkou Armády spásy a poznala niektorých dôstojníkov Armády spásy v Koperviku. Dovolili jej predniesť biblickú prednášku v dome, kde sa zhromažďovali, a ja som pozývala ľudí, aby prišli a vypočuli si ju.
Karl Gunberg bol ďalším kolportérom, ktorý nás v Koperviku navštevoval. Tento skromný, tichý, ale žartovný muž pravidelne slúžil aj ako prekladateľ v kancelárii odbočky v Oslo. Po rokoch sme tam pracovali spolu.
Ovplyvnená náboženskými názormi
V tom čase mala väčšina ľudí nielen silnú vieru v Boha a v Bibliu, ale mala aj zakorenené názory, ako je viera v ohnivé peklo a v Trojicu. Preto keď Bádatelia Biblie vyučovali, že tieto náuky nie sú v súlade s Bibliou, vyvolávalo to značné pobúrenie. Ovplyvnili ma silné obvinenia našich susedov, že otec je kacír. Raz som mu dokonca povedala: „To, čo učíš, nie je pravda. Je to kacírstvo!“
„Poď sem, Ottilie,“ vyzval ma, „a pozri sa, čo hovorí Biblia.“ Potom mi čítal z Písiem. Tak moja dôvera v neho a v to, čo učil, vzrástla. Povzbudzoval ma, aby som si prečítala Štúdie Písiem, a tak v lete roku 1914 som často sedela na kopci nad mestom a čítala som.
V auguste 1914 sa ľudia zhlukli pred budovou miestnych novín a čítali o vypuknutí prvej svetovej vojny. Aj otec prišiel, aby sa pozrel, čo sa deje. „Vďaka Bohu!“ zvolal. Uvedomil si, že vypuknutie vojny je splnením biblických proroctiev, o ktorých kázal. (Matúš 24:7) Mnohí Bádatelia Biblie vtedy verili, že budú zanedlho vzatí do neba. Keď sa to nestalo, niektorí boli sklamaní.
Staviam sa na stranu biblickej pravdy
V roku 1915, keď som mala 17 rokov, som skončila strednú školu a začala som pracovať vo svetskom zamestnaní v jednom úrade. Vtedy som začala pravidelne čítať Strážnu vežu. Ale až do roku 1918 sa v Koperviku nekonali pravidelné zhromaždenia. Keď sme sa začali zhromažďovať, bolo nás len päť. Čítali sme publikácie spoločnosti Watch Tower, ako napríklad Štúdie Písiem, a rozoberali sme túto látku pomocou otázok a odpovedí. Hoci sa matka vyjadrovala o Bádateľoch Biblie veľmi priaznivo, nikdy sa nestala jednou z nás.
V úrade, kde som pracovala, som sa začiatkom roku 1918 zoznámila s Antonom Saltnesom, ktorému som mohla pomôcť stať sa Bádateľom Biblie. V tom čase som sa stala pravidelnou zvestovateľkou a v roku 1921 som bola na zjazde v Bergene pokrstená.
V máji 1925 bol v Örebre vo Švédsku zjazd pre celú Škandináviu. Bolo prítomných vyše 500 ľudí vrátane Josepha F. Rutherforda, prezidenta spoločnosti Watch Tower. Asi 30 z nás cestovali z Oslo vlakom v rezervovanom železničnom vagóne.
Na tomto zjazde bolo ohlásené, že kancelária pre severnú Európu bude zriadená v Kodani v Dánsku a bude sa starať o kazateľské dielo v celej Škandinávii a pobaltských krajinách. Dozor nad kazateľským dielom bol zverený Williamovi Deyovi zo Škótska. Bol obľúbený a zakrátko sa stal známy ako Veľký Škót. Spočiatku brat Dey neovládal žiaden škandinávsky jazyk, preto počas zhromaždení a zjazdov sedel vzadu a staral sa o deti, aby sa ich rodičia mohli sústrediť na to, čo sa hovorí na pódiu.
Strážna veža z 1. marca 1925 rozoberala 12. kapitolu knihy Zjavenie a vysvetľovala, že táto kapitola sa vzťahuje na zrod Božieho Kráľovstva a že tento zrod nastal v nebi v roku 1914. Nemohla som to pochopiť, preto som čítala článok znovu a znovu. Keď som tomu konečne porozumela, bola som veľmi šťastná.
Keď sa robili v našom porozumení biblických námetov úpravy, niektorí sa potkli a oddelili sa od Božieho ľudu. Ale keď bolo pre mňa ťažké pochopiť tieto úpravy, vždy som si čítala túto látku znovu a znovu a snažila som sa porozumieť argumentácii. Ak som novému vysvetleniu stále nerozumela, čakala som na vyjasnenie. Za takúto trpezlivosť som bola opakovane odmenená.
Služba v Bételi
Niekoľko rokov som pracovala ako účtovníčka, sekretárka a krajská kontrolórka účtov. V roku 1928 človek, ktorý sa staral o účtovníctvo Spoločnosti, ochorel a musel z Bételu odísť. Keďže som mala v takejto práci prax, požiadali ma, aby som sa toho ujala. V júni 1928 som začala slúžiť v Bételi. Raz za čas nás navštívil brat Dey a skontroloval účtovníctvo. Naša rodina Bétel sa ujímala vedenia aj vo verejnom kazateľskom diele v Oslo, kde bol vtedy len jeden zbor.
Niektorí z nás pomáhali v Bételi služobníkovi v expedícii, bratovi Sakshammerovi, baliť a odosielať Zlatý vek (teraz Prebuďte sa!). Bratia Simonsen a Gunberg patrili k tým, ktorí nám podávali pomocnú ruku. Boli to príjemné chvíle, pretože pri práci sme často spievali piesne.
Dôvera v nádej na Kráľovstvo
V roku 1935 sme porozumeli, že „veľký zástup“ nie je druhotná nebeská trieda. Dozvedeli sme sa, že predstavuje triedu, ktorá prežije veľké súženie a má možnosť žiť navždy v Raji na zemi. (Zjavenie 7:9–14) Vďaka tomuto novému porozumeniu niektorí, ktorí prijímali symboly Pamätnej slávnosti, rozpoznali, že majú pozemskú nádej, a prestali ich prijímať.
Hoci som nikdy nepochybovala, že mám nebeskú nádej, často som premýšľala: ‚Prečo chce Boh mňa?‘ Cítila som sa nehodná takej veľkej výsady. Bola som malá, nesmelá žena, a preto sa mi zdalo čudné uvažovať o sebe ako o kráľovi vládnucom spolu s Kristom v nebi. (2. Timotejovi 2:11, 12; Zjavenie 5:10) Premýšľala som však o slovách apoštola Pavla, že nebolo povolaných „mnoho mocných“, ale „Boh si vyvolil slabé veci sveta, aby zahanbil silných“. — 1. Korinťanom 1:26, 27.
Činnosť počas druhej svetovej vojny
Deviateho apríla 1940 vpadli do Nórska nemecké vojská a zakrátko bola krajina okupovaná. Vojna viedla k tomu, že mnohí začali reagovať na posolstvo o Kráľovstve. Od októbra 1940 do júna 1941 sme rozšírili viac ako 272 000 kníh a brožúrok. To znamená, že každý z vyše 470 svedkov, ktorí boli vtedy v Nórsku, rozšíril za tých deväť mesiacov priemerne vyše 570 kníh a brožúrok!
Ôsmeho júla 1941 gestapo navštívilo všetkých predsedajúcich dozorcov a povedalo im, že ak nebude kazateľské dielo zastavené, budú poslaní do koncentračných táborov. Piati dôstojníci nemeckej polície prišli do Bételu a skonfiškovali veľkú časť majetku spoločnosti Watch Tower. Rodinu Bétel odviedli a vypočúvali, no nikto z nás nebol uväznený. Nakoniec 21. júla 1941 bola skonfiškovaná budova Spoločnosti na Inkognitogaten 28 B a naše kazateľské dielo bolo zakázané. Presťahovala som sa späť do Koperviku a našla som si svetskú prácu, aby som sa uživila.
V tom čase otec slúžil ako priekopník. Raz prišli nacisti a prehľadali otcov dom. Zobrali všetku literatúru včítane Biblií a biblických konkordancií. V tomto období sme dostávali len skromnú zásobu duchovného pokrmu. Aby sme zostali duchovne silní, opakovane sme študovali staré knihy, ako napríklad knihu Vláda, a ďalej sme kázali.
Je smutné, že medzi bratmi na mnohých miestach došlo k rozdeleniu. Niektorí si mysleli, že by sme mali kázať otvorene a chodiť z domu do domu, zatiaľ čo iní si mysleli, že by sme mali pracovať viac tajne a nadväzovať s ľuďmi kontakt inými spôsobmi. Tak bratia, ktorí sa ujímali vedenia a predtým spolupracovali veľmi dobre a ktorých sme mali veľmi radi, sa spolu nerozprávali. Rozdelenie medzi nimi mi spôsobovalo väčšiu bolesť srdca než ktorákoľvek iná situácia v mojom živote ako Jehovovho svedka.
Obnovenie činnosti po vojne
Po vojne v lete 1945 navštívil Nórsko brat Dey a v Oslo, Skiene a Bergene usporiadal zhromaždenia. Žiadal bratov, aby zakopali vojnovú sekeru, a požiadal všetkých, ktorí to túžia urobiť, aby vstali. Všetci sa postavili! Spor sa natrvalo urovnal v decembri 1945 po návšteve Nathana H. Knorra, vtedajšieho prezidenta spoločnosti Watch Tower.
Medzitým 17. júla 1945 som dostala od služobníka odbočky, brata Enoka Ömana, telegram tohto znenia: ‚Kedy sa môžeš vrátiť do Bételu?‘ Niektorí hovorili, že by som mala zostať doma a starať sa o svojho otca, ktorý mal vtedy vyše 70 rokov. Ale otec ma povzbudil, aby som znovu začala slúžiť v Bételi, čo som aj urobila. V roku 1946 sa stal dozorcom odbočky Marvin F. Anderson, brat zo Spojených štátov, a kazateľské dielo sa reorganizovalo.
Počas letných dovoleniek som chodila do Koperviku navštíviť svoju rodinu. Moji dvaja bratia a dve sestry sa nestali svedkami, ale k otcovi a ku mne boli vždy priateľskí. Jeden môj brat sa stal vedúcim prístavu a dozorcom lodivodov a druhý bol učiteľom. Hoci som mala po materiálnej stránke málo prostriedkov, otec im povedal: „Ottilie je bohatšia ako vy.“ A bola to pravda! To, čo dosiahli oni, sa nedalo porovnať s duchovným bohatstvom, z ktorého som sa tešila ja! Otec zomrel v roku 1951 vo veku 78 rokov. Matka zomrela v roku 1928.
Významnou udalosťou v mojom živote bola návšteva medzinárodného zjazdu Jehovovho ľudu v roku 1953 v New Yorku. V tom roku počet zvestovateľov na celom svete prekročil 500 000 a na zjazde sa zúčastnilo viac ako 165 000 ľudí! Pred zjazdom v roku 1953 som týždeň pracovala v brooklynskom Bételi, ústredí Jehovovej organizácie na zemi.
Robím to, čo môžem
V posledných rokoch sa mi následkom sivého zákalu zhoršil zrak. So silnými okuliarmi a zväčšovacím sklom dokážem ešte čítať veľké písmená. A navštevujú ma kresťanské sestry a dva razy do týždňa mi čítajú, za čo som im veľmi vďačná.
Moja kazateľská činnosť je tiež obmedzená. V lete ma kresťanské sestry príležitostne zoberú von na vozíku na miesto, kde môžem trochu kázať. Pravidelne tiež posielam poštou časopisy a brožúry do škôl v Koperviku, ako napríklad do základnej školy, kde som bola žiačkou takmer pred 100 rokmi. Som rada, že ešte môžem byť pravidelnou zvestovateľkou.
Našťastie jedáleň a sála Kráľovstva sú na tom istom podlaží ako moja izba v Bételi, ktorý je od roku 1983 v Ytre Enebakku mimo mesta Oslo. Tak môžem chodiť na ranné uctievanie, na obedy a na naše zhromaždenia pomocou pomôcky na chodenie. A som šťastná, že ešte môžem chodiť na zjazdy. Rada stretávam priateľov, ktorých poznám mnoho rokov, ako aj nových bratov a sestry a mnohé milé deti.
Zachovať si vieru až do konca
Je požehnaním byť obklopená činnými, príjemnými a duchovnými ľuďmi tu v Bételi. Keď som začala slúžiť v Bételi, celú rodinu tvorili len tí, ktorí mali nebeskú nádej. (Filipanom 3:14) Teraz všetci v Bételi okrem mňa sa tešia na večný život na zemi.
Pravda, očakávali sme, že Jehova zasiahne skôr. No teším sa, keď vidím, ako sa veľký zástup stále zväčšuje. Aký vzrast som mohla pozorovať! Keď som prvý raz išla do služby, na celom svete bolo okolo 5000 zvestovateľov. Teraz ich je vyše 5 400 000! Skutočne som videla, ako sa ‚z maličkého stalo tisíc a z malého mocný národ‘. (Izaiáš 60:22) Musíme ďalej čakať na Jehovu, ako napísal prorok Habakuk: „Aj keby sa zdržalo, stále ho očakávaj; lebo sa celkom určite splní.“ — Habakuk 2:3.