Moje srdce prekypuje vďačnosťou
ROZPRÁVA JOHN WYNN
Ako často som sa vzpieral navštevovaniu zhromaždení Jehovových svedkov! Obyčajne som predstieral, že ma bolí žalúdok alebo hlava — čokoľvek, len aby som sa vyhol zhromaždeniu. Ale pre pevný postoj mojej mamy sa takéto choroby vždy rýchlo pominuli, a ja som napokon predsa len kráčal s ňou tri kilometre do sály Kráľovstva a počúval som, ako sa rozpráva o Božom Slove s jednou staršou spoločníčkou.
Z TOHO som si vzal cenné ponaučenie: Rodičia by sa nikdy nemali prestať pevne a zároveň láskyplne zastávať toho, čo je správne v Božích očiach. (Príslovia 29:15, 17) Nikdy by nemali zabúdať na božský príkaz ‚neopúšťať svoje zhromaždenia‘. (Hebrejom 10:25) Keď sa pozerám späť na svoj život, aký som len vďačný svojej mame, že ma prinútila robiť to, čo bolo pre mňa najlepšie!
Som vďačný za vynikajúce príklady
Hoci môj otec bol neveriaci, bol tolerantný k matkinmu presvedčeniu, keď sa stala Bádateľkou Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia. V roku 1913 si mama šla vypočuť prednášku „Za hrobom“, ktorú mal predniesť Charles T. Russell, prvý prezident spoločnosti Watch Tower. Prišla však neskoro a všetky sedadlá už boli obsadené. A tak ju pozvali, aby si spolu s ďalšími oneskorencami sadla vedľa pódia, celkom blízko pastora Russella. Prednáška na ňu hlboko zapôsobila. Na druhý deň bola táto prednáška uverejnená v miestnych novinách a mama si jedny odložila a opakovane si ju čítala.
Po zhromaždení odovzdala kúsok papiera so svojím menom a onedlho sa s ňou skontaktoval jeden Bádateľ Biblie. Časom začala vo svojom rodnom meste Gloucester (Anglicko) roznášať biblické traktáty od dverí k dverám. Moje dve sestry a ja sme sa s mamou odmalička zúčastňovali na kazateľskom diele.
Keď sa do Gloucesteru prisťahoval Harry Francis, horlivý Bádateľ Biblie, mama ho srdečne privítala. Onedlho prejavil o mňa osobný záujem a jeho povzbudzovanie bolo hlavným činiteľom, ktorý prispel k tomu, že som sa neskôr stal priekopníkom, ako sa nazývajú služobníci celým časom. Z príkladu brata Francisa som si vzal dôležité ponaučenie: Starší ľudia by stále mali hľadať spôsoby, ako povzbudzovať mladších.
Keď sa moja mama stala Bádateľkou Biblie, ďalší obyvatelia Gloucesteru urobili to isté. Ale niektorí starší v zbore si o sebe začali myslieť priveľa a členovia triedy — ako sa vtedy nazýval zbor — začali nasledovať jednotlivcov. Na jednom zhromaždení niektorí pobádali mamu neustálym šťuchaním do chrbta, aby zdvihla ruku na podporu určitých starších. Ale mama vedela, že títo bratia nedávajú vhodný príklad, a odmietla nechať sa zastrašiť. V tom čase, koncom dvadsiatych rokov, mnohí odpadli a nechodili viac po ceste pravdy. (2. Petra 2:2) Mama sa však nikdy neodchýlila od lojálnej podpory organizácie, a tak mi dala vynikajúci príklad.
Môj postoj na strane pravdy
Napokon som bol v júni 1939, keď som mal 18 rokov, pokrstený v rieke Severn. V tom roku som bol vymenovaný za služobníka pre zvukové zariadenia. V tých dňoch sme používali veľký prehrávací prístroj, z ktorého na verejných miestach zaznievalo posolstvo: „Náboženstvo je osídlo a podvod.“ V tom čase bol kladený dôraz na odhaľovanie pokrytectva a falošného učenia cirkví kresťanstva.
Raz som bol na čele sprievodu, ktorý niesol transparent hlásajúci na jednej strane „Náboženstvo je osídlo a podvod“ a na druhej strane „Slúžte Bohu a Kristovi Kráľovi“. Hneď za ním kráčal poník, ktorý mal na bokoch veľké plagáty ohlasujúce verejnú prednášku. Aký pohľad musel byť na tento sprievod v takom nábožnom meste ako Gloucester!
Napriek našim finančným ťažkostiam ma mama povzbudzovala, aby som sa stal priekopníkom. A tak som v septembri 1939, začiatkom druhej svetovej vojny, prišiel na miesto svojho prvého priekopníckeho pridelenia do Leamingtonu, mestečka v grófstve Warwickshire. Mestečko bolo domovom viacerých duchovných vo výslužbe.
V službe z domu do domu sme používali ľahký gramofón, na ktorom sme prehrávali prejavy Josepha F. Rutherforda, vtedajšieho prezidenta Watchtower Bible and Tract Society. Naproti tomu náš prehrávací prístroj (ktorý sa dal použiť pre väčšie obecenstvo) bol oveľa ťažší a vozili sme ho v detskom kočíku. Duchovní, rozhnevaní posolstvom odhaľujúcim falošné náboženstvo, nás niekedy vyhnali zo svojho pozemku. Neboli sme však skľúčení. Jehova požehnal naše dielo a dnes možno nájsť v Leamingtone zbor s vyše sto svedkami.
V roku 1941, keď zúrila druhá svetová vojna, presťahoval som sa do Walesu, kde som slúžil ako priekopník v mestách Haverfordwest, Carmarthen a Wrexham. Ako služobník celým časom som bol oslobodený od vojenskej služby, no ľudia nechápali náš neutrálny postoj. Preto môjho spoločníka i mňa udali ako špiónov alebo príslušníkov piatej kolóny. Raz v noci polícia obkolesila našu maringotku. Môj spoločník, ktorý sa práve vrátil z práce, kde lopatou hádzal uhlie, vystrčil von hlavu, aby sa pozrel, kto tam je. Tvár mal pokrytú uhoľným prachom a v očiach polície vyzeral tak, ako keby sa práve mal zúčastniť útoku komanda. Vyžiadalo si to určité vysvetlenie.
Vo svojich prideleniach sme boli bohato požehnávaní. Raz, keď sme boli v Carmarthene, prišiel k nám na povzbudzujúcu návštevu John Barr z kancelárie odbočky v Londýne (teraz člen vedúceho zboru). V tom čase boli v Carmarthene iba dvaja zvestovatelia; v súčasnosti ich je tam viac ako sto. Wrexham má teraz tri zbory a nedávno som mal výsadu zasvätiť veľmi peknú sálu Kráľovstva v Haverfordweste. — 1. Korinťanom 3:6.
Som vďačný za svoju službu
Keď sme boli v meste Swansea (Južný Wales), môjmu spoločníkovi Donovi Rendellovi nebola udelená vojenská výnimka. Zavreli ho do väzenia napriek vysvetleniu, že z dôvodu svedomia nemôže ísť bojovať proti spolukresťanom z iných krajín. (Izaiáš 2:2–4; Ján 13:34, 35) Aby som ho povzbudil a zároveň vydal svedectvo susedom, umiestnil som prehrávací prístroj neďaleko väznice a prehrával som biblické prejavy.
To sa však nepáčilo miestnym ženám, a tak urobili peňažnú zbierku, aby zaplatili vojakom za to, že zbijú môjho spoločníka i mňa. Utiekli sme, bežiac, ako sme len vládali — pričom som pred sebou tlačil kočík s prehrávacím prístrojom — a hľadali sme ochranu v sále Kráľovstva. No keď sme sa tam dostali, sála bola zamknutá! Iba včasný zásah polície nás zachránil pred surovou bitkou.
Incident sa zjavne stal dobre známym. Keď som o nejaký čas kázal na vidieku blízko Swansey, jeden muž mi s uznaním povedal: „Naozaj sa zastávate kresťanstva, ako ten mladík v Swansei, ktorý smelo hlásal to, čomu veril, a musel utiecť, aby sa dostal pod ochranu.“ Aký bol prekvapený, keď sa dozvedel, že tým mladíkom som bol ja!
Priekopnícka služba v tých vojnových rokoch nebola ľahká. Nemali sme veľa, čo sa týka svetských statkov, ale to, čo sme mali, sme si cenili a tešili sme sa z toho. Stále sme mali pravidelný prísun duchovného pokrmu a nikdy sme nevynechali zhromaždenie, okrem dní, keď sme boli chorí. Kúpil som starý bicykel a dali sme si naň veľké koše, v ktorých sme vozili gramofón aj biblickú literatúru. Niekedy som na bicykli najazdil 80 kilometrov denne! Ako priekopník som slúžil asi sedem rokov a rád na tie dni spomínam.
V roku 1946, po skončení druhej svetovej vojny, som bol pozvaný pracovať do Bételu, ako sa nazýva ústredie Jehovových svedkov v jednotlivých krajinách. Náš Bétel sa vtedy nachádzal na Craven Terrace 34, hneď vedľa Londýnskeho svätostánku. Tešil som sa tam zo spoločenstva so staršími bratmi a sestrami, ako bola Alice Hartová, ktorej otec, Tom Hart, bol pravdepodobne prvým svedkom v Anglicku.
Nachádzam vernú spoločníčku
V roku 1956 som odišiel z Bételu, aby som sa mohol oženiť s priekopníčkou Etty, s ktorou som sa zoznámil, keď prišla z Holandska navštíviť svoju sestru, ktorá vtedy žila v Londýne. Etty koncom vojny vyučovala strojopis a stenografiu na jednej strednej obchodnej škole v Tilburgu na juhu Holandska. Jedného dňa sa jej istý učiteľ ponúkol, že s ňou pôjde na bicykli domov, aby sa uistil, že prišla v poriadku. Tento učiteľ bol rímskokatolíckeho vyznania. Keď prišli domov, nasledoval rozhovor s Ettinými rodičmi, ktorí boli protestanti. Rozvinulo sa medzi nimi priateľstvo a učiteľ sa stal častým návštevníkom ich domácnosti.
Krátko po skončení vojny prišiel tento učiteľ do Ettinho domu a zvolal: „Našiel som pravdu!“
„Myslím, že si hovoril, že máš pravdu, keď si bol rímskokatolík!“ odpovedal Ettin otec.
„Nie!“ vzrušene odvetil učiteľ. „Pravdu majú Jehovovi svedkovia!“
Ten večer a mnohé ďalšie večery strávili vášnivými debatami o Biblii. Krátko nato sa Etty stala priekopníčkou. Aj ona sa v službe stretla s rozhorčeným odporom, ktorý v Holandsku vychádzal od rímskokatolíckej cirkvi. Keď chodila z domu do domu, deti podnecované kňazmi prerušovali jej rozhovory s ľuďmi a pri jednej príležitosti jej rozbili bicykel. Vzala ho k opravárovi, ktorý predtým od nej prijal brožúrku. „Pozrite sa, čo tie deti urobili!“ povedala s plačom.
„No tak, nevzdávajte sa,“ láskavo odvetil ten muž. „Konáte znamenitú prácu. Bicykel vám opravím zadarmo.“ A tak aj urobil.
Etty zistila, že kým ona nezačne s ľuďmi študovať Bibliu, kňazi sa málo zaujímajú o svoje stáda. Až potom kňazi aj mníšky obchádzali ľudí, aby podkopali ich vieru v Bibliu i v Jehovu. Napriek tomu sa Etty tešila z mnohých plodných biblických štúdií.
Som vďačný za náš spoločný život
Po svadbe som bol poverený slúžiť ako cestujúci služobník v Anglicku, a tak sme spolu s Etty takmer päť rokov navštevovali zbory, aby sme ich duchovne posilnili. Potom som dostal pozvanie do 36. triedy Gileádu, pričom školenie prebiehalo vo svetovom ústredí Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku. Desaťmesačný kurz, ktorý sa skončil v novembri 1961, bol špeciálne určený na vyškolenie mužov pre prácu v kanceláriách odbočiek Jehovových svedkov. Kým som bol preč, Etty bola v Anglicku v londýnskom Bételi. Pri mojej graduácii sme tam boli pridelení spolu.
Nasledujúcich 16 rokov som pracoval v služobnom oddelení a zaoberal som sa záležitosťami týkajúcimi sa zborových činností. Potom, v roku 1978, keď zomrel dozorca domova Bétel Pryce Hughes, bol som vymenovaný na jeho miesto. Byť zodpovedný za blaho členov našej rastúcej rodiny Bétel — ktorá má teraz vyše 260 členov — bolo po celé tie roky odmeňujúcim pridelením.
V roku 1971 zomrela vo veku 85 rokov moja drahá mama. Spolu s Etty sme prišli do Gloucesteru na pohreb, kde jeden brat pekne načrtol nebeskú nádej, ktorú mama prechovávala. (Filipanom 3:14) Som vďačný svojim sestrám Doris a Grace za láskyplnú starostlivosť, ktorú mame poskytovali v jej starobe, a tým umožnili Etty i mne pokračovať v službe celým časom.
Spolu s Etty často myslíme na našich rodičov a na ten láskyplný, pevný spôsob, akým nás vychovávali. Aký nesmierny dlh voči nim cítime! Najmä moja mama dala mne i mojim sestrám nádherný príklad a budovala v nás ocenenie pre Jehovu i pre jeho organizáciu.
Áno, naše srdcia prekypujú vďačnosťou, keď uvažujeme o každom novom dni služby nášmu nebeskému Otcovi, Jehovovi. Aký je to úžasný, milujúci Boh! Biblický žalmista vyjadril aj náš postoj, keď napísal: „Ja ťa budem vyvyšovať, ó, môj Bože, Kráľu, a budem žehnať tvoje meno na neurčitý čas, áno navždy. Celý deň ťa budem žehnať a budem chváliť tvoje meno na neurčitý čas, áno navždy.“ — Žalm 145:1, 2.
[Obrázok na strane 26]
S manželkou Etty