Ako sme dostali Bibliu — prvá časťa

V MALEJ dielni tlačiar a jeho mladí učni rytmicky obsluhujú drevený tlačiarenský stroj a pozorne vkladajú čisté listy papiera do stroja. Keď ich vyberajú, kontrolujú vytlačený text. Preložené papiere vešajú na šnúry natiahnuté od steny po stenu, aby sa osušili.

Náhle začujú silné búchanie na dvere. Vyľakaný tlačiar odstrčí závoru na dverách a dovnútra sa vovalí skupina ozbrojených vojakov. Začínajú hľadať najodsudzovanejší druh nezákonnej literatúry — Bibliu v jazyku prostého ľudu!

Prichádzajú však príliš neskoro. Prekladateľ a jeden pomocník varovaní pred nebezpečenstvom už pribehli do dielne, nabrali toľko strán, koľko len uniesli, a teraz už unikajú smerom proti prúdu rieky Rýn. Zachránili prinajmenšom časť svojej práce.

Prekladateľom bol v tomto prípade William Tyndale, ktorý sa v roku 1525 snažil v nemeckom Kolíne vydať svoj zakázaný anglický „Nový zákon“. Jeho skúsenosť však napokon vôbec nebola ojedinelá. V priebehu takmer 1900 rokov odvtedy, čo bolo dokončené písanie Biblie, boli mnohí muži a ženy ochotní riskovať všetko, len aby preložili a rozširovali Božie Slovo. Ešte aj dnes máme úžitok z ich práce. Čo všetko urobili? Ako sme dostali Biblie, ktoré teraz držíme v rukách?

Odpisovanie a prekladanie Biblie v raných časoch

Praví Boží služobníci mali Božie Slovo vždy v najväčšej úcte. New Catholic Encyclopedia uznáva: „Raní kresťania podobne ako ich židovskí predkovia považovali čítanie Svätých kníh za dôležité. V súlade s Ježišovým príkladom (Mt 4.4; 5.18; Lk 24.44; Jn 5.39) apoštoli dôkladne poznali S[tarý] Z[ákon], čo si nutne vyžadovalo veľa a pozorne čítať a študovať, a k tomu istému nabádali aj svojich učeníkov (Rim 15.4; 2Tm 3.15–17).“

Za týmto účelom sa museli robiť z Biblie odpisy. V predkresťanských časoch robili veľkú časť tejto práce vysoko profesionálni ,zruční odpisovači‘, ktorí sa báli urobiť akúkoľvek chybu. (Ezdráš 7:6, 11, 12) V snahe o dokonalosť stanovili všetkým neskorším odpisovačom Biblie vysokú normu.

V štvrtom storočí pred n. l. však vznikol problém. Alexander Veľký chcel, aby ľudia na celom svete boli vzdelaní v gréckej kultúre. Jeho víťazstvá posilnili zavedenie hovorovej gréčtiny čiže koiné ako univerzálneho jazyka na celom Strednom východe. Následkom toho mnoho Židov vyrástlo bez toho, že by sa niekedy učili čítať po hebrejsky, a tak si nemohli čítať Písma. Preto sa okolo roku 280 pred n. l. zhromaždila v egyptskej Alexandrii skupina hebrejských učencov, aby preložili hebrejskú Bibliu do populárnej koiné. Ich preklad sa stal známy ako Septuaginta, po latinsky „sedemdesiat“, čo sa vzťahuje na približný počet prekladateľov, ktorí na preklade údajne pracovali. Dokončená bola okolo roku 150 pred n. l.

V Ježišovej dobe sa v Palestíne ešte používala hebrejčina. No prevládala tu koiné, a tak to bolo aj v ostatných vzdialených provinciách rímskeho sveta. Preto kresťanskí pisatelia Biblie použili túto bežnú formu gréčtiny, aby oslovili čo najviac ľudí z týchto národov. Citovali voľne aj zo Septuaginty a použili mnoho jej výrazov.

Keďže raní kresťania boli horlivými misionármi, čoskoro začali pomocou Septuaginty zručne dokazovať, že Ježiš je tým dlho očakávaným Mesiášom. To Židov dráždilo a podnietilo ich to k tomu, aby vytvorili niektoré nové preklady v gréčtine. Ich cieľom bolo pripraviť kresťanov o argumenty revidovaním ich obľúbených textov, ktoré používali ako dôkazy. Napríklad v Izaiášovi 7:14 Septuaginta používala grécke slovo znamenajúce „panna“, čo sa prorocky vzťahovalo na matku Mesiáša. Nové preklady používali iné grécke slovo, ktoré znamená „mladá žena“. Kresťania však aj ďalej používali Septuagintu, čo týchto Židov nakoniec prinútilo celkom upustiť od svojej taktiky a podporovať návrat k hebrejčine. Tento krok sa v konečnom dôsledku ukázal ako výhodný pre neskoršie prekladanie Biblie, lebo pomohol uchovať hebrejský jazyk.

Prví vydavatelia kresťanských kníh

Horliví raní kresťania začali zhotovovať čo najviac kópií Biblie a všetky robili ručne. Boli tiež priekopníkmi v používaní kódexu, ktorý mal stránky ako dnešná kniha, a nepoužívali už zvitky. Okrem toho, že v kódexe sa ľahšie hľadali texty, jeden zväzok mohol obsahovať viac, ako sa dalo zaznamenať v jednom zvitku — napríklad celé Grécke Písma alebo aj celú Bibliu.

Kánon Kresťanských gréckych Písiem bol uzavretý okolo roku 98 n. l. knihami posledného žijúceho apoštola, Jána. Existuje aj fragment odpisu Jánovho evanjelia, ktorý sa volá Rylandsov papyrus 457 (P52) a ktorý sa datuje najneskôr do roku 125 n. l. Už v období rokov 150 až 170 n. l. Tatianos, žiak Justína Mučeníka, vytvoril Diatessaron, zloženú správu z Ježišovho života zostavenú z tých istých štyroch evanjelií, ktoré sa nachádzajú v našich dnešných Bibliách.b To naznačuje, že za autentické považoval iba tieto evanjeliá a že v tom čase boli už v obehu. Asi okolo roku 170 n. l. vznikol najstarší známy katalóg kníh „Nového zákona“, takzvaný Muratoriánsky fragment. Je v ňom uvedená väčšina kníh Kresťanských gréckych Písiem.

Šírením kresťanského učenia čoskoro vznikla potreba prekladať Kresťanské grécke Písma i Hebrejské Písma. Napokon vzniklo mnoho prekladov v jazykoch, ako arménčina, koptčina, gruzínčina a sýrčina. Často musela byť za týmto účelom vynájdená abeceda. Napríklad Ulfilas, biskup rímskej cirkvi v štvrtom storočí, údajne vynašiel gótske písmo, aby mohol preložiť Bibliu. Ale pri preklade vynechal knihy Kráľov, lebo si myslel, že by to povzbudilo bojovné sklony Gótov. Tento krok však nezabránil „pokresťančeným“ Gótom, aby v roku 410 n. l. nevyrabovali Rím!

Latinské a staroslovienske Biblie

Medzitým sa do popredia dostávala latinčina a objavilo sa niekoľko starolatinských prekladov. Ale líšili sa v štýle i v presnosti. Preto v roku 382 n. l. pápež Damasus poveril svojho tajomníka Hieronyma, aby vytvoril oficiálny preklad latinskej Biblie.

Hieronym začal revidovaním latinských prekladov Kresťanských gréckych Písiem. Pri Hebrejských Písmach však trval na prekladaní z pôvodnej hebrejčiny. Preto sa v roku 386 n. l. presťahoval do Betlehema, aby študoval hebrejčinu a vyhľadal pomoc nejakého rabína. Týmto krokom rozvíril hladinu v cirkevných kruhoch. Niektorí, vrátane Hieronymovho súčasníka Augustína, verili, že Septuaginta je inšpirovaná, a obviňovali Hieronyma z toho, že „prešiel k Židom“. Hieronym však pracoval ďalej a okolo roku 400 n. l. svoje dielo dokončil. Tým, že sa dostal k zdroju pôvodných jazykov a dokumentov, a tým, že ich preložil do živého jazyka tej doby, o tisícročie predstihol moderné prekladateľské metódy. Jeho dielo sa stalo známym ako Vulgáta alebo Bežný preklad, a ľudia z neho mali úžitok celé stáročia.

Vo východných kresťanských krajinách si mnohí čítali ešte stále Septuagintu a Kresťanské grécke Písma. Neskôr sa však vo východných častiach Európy začali bežne používať slovanské jazyky a nárečia. V roku 863 n. l. prišli na Veľkú Moravu dvaja bratia hovoriaci po grécky, Cyril a Metod. Začali prekladať Bibliu do staroslovienčiny. Za týmto účelom vynašli hlaholiku, abecedu, ktorú neskôr nahradila cyrilika, nazvaná po Cyrilovi. Tá je základom dnešného ruského, ukrajinského, srbského a bulharského písma. Staroslovienska Biblia slúžila ľuďom v tejto oblasti celé generácie. Avšak časom, ako sa jazyky menili, aj táto Biblia sa stala priemernému človeku nezrozumiteľnou.

Hebrejská Biblia prežila

V tomto období, asi od šiesteho do desiateho storočia n. l., jedna skupina Židov známa ako masoreti vyvinula systematické odpisovacie metódy na zachovanie textu Hebrejských Písiem. Išli až tak ďaleko, že počítali všetky riadky, dokonca každé jednotlivé písmeno. Pritom si všímali rozdiely medzi rukopismi, a to všetko v snahe zachovať autentickú podobu textu. Ich snahy neboli márne. Jeden príklad vidíme v porovnaní novších masoretských textov so zvitkami od Mŕtveho mora, ktoré boli napísané v období rokov 250 pred n. l. až 50 n. l. Z tohto porovnania vyplýva, že za vyše 1000 rokov nedošlo k nijakým náukovým zmenám.c

V Európe bol stredovek v podstate synonymom veku temna. Medzi obyvateľstvom bolo čítanie a vzdelanie na nízkej úrovni. Napokon ani duchovenstvo vo väčšine prípadov nevedelo čítať v cirkevnej latinčine a často ani vo vlastnom jazyku. Bol to tiež čas, keď Židia boli v Európe zhromažďovaní do get. Čiastočne aj pre túto izoláciu sa zachovala vzdelanosť v biblickej hebrejčine. No vzhľadom na predsudky a nedôveru sa poznanie Židov nedostalo mimo geta. V západnej Európe upadalo aj poznanie gréčtiny. Situáciu ešte zhoršovala úcta západnej cirkvi k Hieronymovej latinskej Vulgáte. Všeobecne bola považovaná za jediný oficiálny preklad, hoci na konci masoretského obdobia sa latinčina stávala už mŕtvym jazykom. A tak ako sa pomaly začala vynárať túžba poznať Bibliu, pripravovala sa scéna na veľký konflikt.

Prekladanie Biblie naráža na odpor

V roku 1079 pápež Gregor VII. vydal prvý z mnohých stredovekých cirkevných ediktov, ktoré zakazovali výrobu a niekedy dokonca aj vlastnenie prekladov v miestnych jazykoch. Zrušil povolenie celebrovať omšu v staroslovienčine, lebo by si to vyžadovalo preložiť časti Svätého Písma. Celkom v rozpore s postojom raných kresťanov napísal: „Všemohúcemu Bohu sa zapáčilo, aby sväté písmo bolo na určitých miestach tajomstvom.“ S takýmto oficiálnym postojom cirkvi boli podporovatelia čítania Biblie stále viac považovaní za nebezpečných.

Napriek nepriaznivým podmienkam odpisovanie a prekladanie Biblie do bežných jazykov pokračovalo. Po Európe tajne kolovali preklady v mnohých jazykoch. Všetky boli ručne odpisované, keďže tlačenie metódou pohyblivých písmen bolo v Európe vynájdené až v polovici 15. storočia. Ale keďže odpisy boli drahé a počtom obmedzené, bežný občan sa mohol považovať za šťastlivca, keď vlastnil čo len časť jednej knihy Biblie alebo len niekoľko strán. Niektorí sa naučili naspamäť veľké časti Biblie, dokonca aj celé Kresťanské grécke Písma!

Časom však vzplanuli rozsiahle hnutia za reformu cirkvi. Tieto hnutia boli sčasti motivované znovuzískaným vedomím dôležitosti Božieho Slova pre každodenný život. Ako tieto hnutia a vynález tlačiarenskej techniky ovplyvnili Bibliu? A čo sa stalo s Williamom Tyndalom a jeho prekladom spomenutým na začiatku? Túto vzrušujúcu históriu budeme sledovať až do našej doby v budúcich vydaniach tohto časopisu.

[Poznámky pod čiarou]

[Časová os na stranách 8, 9]

Kľúčové dátumy v odovzdávaní Biblie

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

PRED NAŠÍM LETOPOČTOM

Hebrejské Písma dokončené asi r. 443 pred n. l.

400 pred n. l.

Alexander Veľký (zomrel r. 323 pred n. l.)

300 pred n. l.

200 pred n. l.

NÁŠHO LETOPOČTU

Jeruzalem zničený r. 70 n. l.

Grécke Písma dokončené r. 98 n. l.

100 n. l.

200 n. l.

300 n. l.

400 n. l. Hieronymova latinská Vulgáta, asi r. 400 n. l.

500 n. l.

600 n. l.

Pripravený masoretský text

700 n. l.

800 n. l.

Cyril na Veľkej Morave, r. 863 n. l.

900 n. l.

1000 n. l.

1100 n. l.

1200 n. l.

1300 n. l.

[Obrázok na strane 9]

Raní kresťania boli priekopníkmi v používaní kódexu

[Obrázok na strane 10]

Hieronym išiel do Betlehema študovať hebrejčinu