Nachmanides — vyvrátil kresťanstvo?

STREDOVEK. Akú predstavu to vyvoláva vo vašej mysli? Križiacke výpravy? Inkvizíciu? Mučenie? Hoci sa toto obdobie zvyčajne nespája s otvorenou náboženskou diskusiou, v tom čase, v roku 1263, sa uskutočnila jedna z najpozoruhodnejších židovsko-kresťanských debát v európskych dejinách. Kto sa jej zúčastnil? Aké otázky boli nastolené? A ako pomáha nám dnes rozpoznať pravé náboženstvo?

Čo bolo podnetom na debatu?

Počas celého stredoveku sa rímskokatolícka cirkev predstavovala ako pravé náboženstvo. Židovský ľud sa však nikdy nevzdal svojho tvrdenia, že je Božím vyvoleným ľudom. Neschopnosť cirkvi presvedčiť Židov, že je potrebné, aby sa obrátili, viedla k sklamaniu a často aj k násiliu a prenasledovaniu. Počas križiackych výprav boli desaťtisíce Židov vyvraždené alebo upálené na hranici, keď dostali na výber buď krst, alebo smrť. V mnohých krajinách bol antisemitizmus, podnecovaný cirkvou, na dennom poriadku.

V katolíckom Španielsku 12. a 13. storočia však prevládal odlišný duch. Židom tam bola poskytovaná náboženská sloboda — pokiaľ nenapádali kresťanskú vieru — a dostávali dokonca významné postavenia na kráľovskom dvore. Ale približne po storočí takejto priazne podnikli dominikánski kňazi kroky, aby zmenšili židovský vplyv v spoločnosti a obrátili Židov na katolicizmus. Dominikáni vyvíjali tlak na aragonského kráľa Jakuba I., aby zorganizoval oficiálnu debatu, ktorej účelom bolo dokázať menejcennosť postavenia Židov i potrebu toho, aby sa všetci Židia obrátili.

Nebola to prvá židovsko-kresťanská debata. V roku 1240 sa konala oficiálna debata v Paríži vo Francúzsku. Jej hlavným účelom bolo podrobiť skúške Talmud, svätú knihu Židov. Židovským účastníkom však bola poskytnutá len malá sloboda prejavu. Keď cirkev ohlásila víťazstvo v tejto debate, kópie Talmudu boli hromadne pálené na verejných námestiach.

Tolerantnejší duch aragonského kráľa Jakuba I. však takú frašku nedovoľoval. Dominikáni si to uvedomovali, a preto sa usilovali o iný prístup. Hyam Maccoby v knihe Judaism on Trial (Judaizmus v skúške) píše, že vyzvali Židov na debatu „skôr pod pláštikom zdvorilosti a presviedčania než odsudzovania, ako to bolo v Paríži“. Dominikáni určili za svojho hlavného zástupcu Pabla Christianiho, Žida, ktorý sa obrátil na katolicizmus a stal sa dominikánskym kňazom. Dominikáni si boli istí, že môžu svoju vec dokázať, keď využijú znalosti talmudských a rabínskych spisov, ktoré mal Pablo Christiani.

Prečo Nachmanides?

Iba jeden človek v Španielsku mal takú duchovnú pozíciu, aby mohol reprezentovať Židov v tejto debate — Moses ben Nachman čiže Nachmanides.a Narodil sa okolo roku 1194 v meste Gerona a už ako dospievajúci sa stal významným biblickým a talmudským učencom. Do svojich 30 rokov napísal komentáre k väčšine Talmudu a krátko nato sa významnou mierou podieľal na urovnávaní sporu okolo Maimonidových spisov, keď hrozilo, že židovská komunita sa rozdelí.b Nachmanides je považovaný za najväčšieho židovského biblického a talmudského učenca svojej generácie a väčší vplyv na judaizmus v tom období mal azda len Maimonides.

Nachmanides mal veľký vplyv na židovskú komunitu v Katalánsku, a dokonca aj kráľ Jakub I. sa s ním radil v rôznych štátnych záležitostiach. Jeho prenikavú schopnosť uvažovať si vážili Židia i Nežidia. Dominikáni si uvedomovali, že na to, aby účinne pokorili Židov, sa debaty musí zúčastniť práve on, ich najpoprednejší rabín.

Nachmanides sa zdráhal pristúpiť na debatu, lebo si uvedomoval, že zámerom dominikánov nie je čestná výmena názorov. Mal odpovedať na otázky, ale sám nemohol klásť žiadne. Kráľovej požiadavke však vyhovel a zároveň požiadal, aby mu bolo dovolené voľne sa vyjadrovať pri odpovediach. Kráľ Jakub I. s tým súhlasil. Takéto dovolenie pomerne slobodného prejavu bolo niečím neslýchaným a neopakovaným v celom stredoveku; bolo jasným dôkazom toho, že kráľ si Nachmanida veľmi váži. No i tak mal Nachmanides obavy. Keby bol v debate posúdený ako príliš nepriateľský, malo by to katastrofálne následky pre neho i pre židovskú komunitu. Kedykoľvek by mohlo vypuknúť násilie.

Nachmanides verzus Pablo Christiani

Hlavným dejiskom debaty bol kráľov palác v Barcelone. Konali sa štyri stretnutia — 20., 23., 26. a 27. júla 1263. Každému stretnutiu predsedal sám kráľ a prítomní boli aj rôzni hodnostári cirkvi a štátu, ako aj Židia miestnej komunity.

Cirkev nemala nijaké pochybnosti o výsledku debaty. Dominikáni vo svojej oficiálnej správe uviedli, že účelom debaty ‚nie je, aby viera bola predmetom diskusie, akoby bola vecou, o ktorej možno pochybovať, ale zlikvidovanie omylov Židov a odstránenie sebaistej viery mnohých Židov‘.

Hoci Nachmanides mal už takmer 70 rokov, prejavil schopnosť jasne uvažovať a snažil sa obmedziť diskusiu len na základné otázky. Začal takto: „[Predošlé] diskusie medzi Nežidmi a Židmi sa zaoberali mnohými stránkami náboženských obradov, od ktorých nezávisí základný princíp viery. Na tomto kráľovskom dvore by som však chcel diskutovať len o veciach, na ktorých spočíva celý spor.“ Potom bolo odsúhlasené, že témy sa obmedzia len na to, či Mesiáš už prišiel, či je Boh alebo človek a či pravý zákon majú Židia alebo kresťania.

Pablo Christiani vo svojej úvodnej argumentácii vyhlásil, že dokáže pomocou Talmudu, že Mesiáš už prišiel. Nachmanides odvetil, že keby to bolo tak, prečo by rabíni, ktorí Talmud uznávajú, Ježiša neuznali? Christiani namiesto toho, aby sa zameral na jasnú biblickú argumentáciu, opakovane poukazoval na nejasné rabínske texty, ktorými chcel svoje argumenty potvrdiť. Nachmanides ich jeden za druhým vyvrátil, keď ukázal, že sú vytrhnuté z kontextu. Je logické, že Nachmanides sa dokázal ako schopnejší v debate o týchto spisoch, lebo ich štúdiu sa venoval celý život. Ale aj keď sa Christiani odvolával na Písmo, zdôrazňoval vo svojej argumentácii veci, ktoré sa dali ľahko vyvrátiť.

Hoci Nachmanides mohol iba odpovedať na otázky, dokázal predložiť silné argumenty, ktoré ukázali, prečo je stanovisko katolíckej cirkvi pre Židov i pre ďalších uvažujúcich ľudí neprijateľné. O náuke o Trojici vyhlásil: „Myseľ žiadneho Žida a ani žiadneho človeka nedovoľuje uveriť, že by Stvoriteľ neba a zeme... prešiel lonom židovskej ženy... a že [by] neskôr bol vydaný do rúk svojich nepriateľov, ktorí... ho zabili.“ Nachmanides výstižne povedal: „To, čomu veríte — a je to základ vašej viery — nie je prijateľné pre [rozumnú] myseľ.“

Nachmanides upozornil na nezrovnalosť, ktorá mnohým Židom až doteraz bráni, aby čo len uvažovali o tom, že Ježiš by mohol byť Mesiáš, keď zdôraznil obrovskú krvnú vinu cirkvi. Povedal: „Prorok hovorí, že v čase Mesiáša... prekujú svoje meče na radlice a svoje oštepy na odvetvovacie háky; národ nepozdvihne meč proti národu, ani sa už viac nebudú učiť vojne. Odo dní toho Nazaretčana až doteraz je celý svet plný násilia a lúpeže. Kresťania [v skutočnosti] prelievajú viac krvi ako ostatné národy, a okrem toho žijú nemravne. Aké ťažké by to bolo pre vás, môj pán kráľ, a pre tieto vaše kniežatá, keby ste sa už... nikdy neučili vojne!“ — Izaiáš 2:4.

Po štvrtom stretnutí kráľ debatu ukončil. Nachmanidovi povedal: „Nikdy som nevidel človeka, ktorý sa mýli, aby argumentoval tak dobre ako ty.“ Aragonský kráľ Jakub I. dodržal svoj sľub zaručujúci Nachmanidovi slobodu prejavu a ochranu a poslal ho domov spolu s darom 300 dinárov. Na požiadanie geronského biskupa Nachmanides urobil písomný záznam debaty.

Hoci dominikáni ohlasovali presvedčivé víťazstvo, boli zjavne rozladení. Neskôr vzniesli proti Nachmanidovi obvinenia za rúhanie sa cirkvi, pričom ako dôkaz použili jeho záznamy o debate. Neboli spokojní s tým, ako kráľ zaobchádza s Nachmanidom, a preto sa obrátili na pápeža Klementa IV. Nachmanides, hoci mal už vyše 70 rokov, bol vypovedaný zo Španielska.c

Kde je pravda?

Pomohla argumentácia jednej alebo druhej strany rozpoznať pravé náboženstvo? Každá strana zvýraznila chyby druhej strany, ale ani jedna nepredložila jasné posolstvo pravdy. To, čo Nachmanides tak obratne vyvrátil, nebolo pravé kresťanstvo, ale náuky vytvorené ľuďmi, napríklad učenie o Trojici, zavedené takzvaným kresťanstvom v storočiach po Ježišovi. Nemorálne správanie takzvaného kresťanstva a svojvoľné prelievanie krvi, na ktoré Nachmanides tak odvážne poukázal, je tiež nepopierateľnou historickou skutočnosťou.

Nie je ťažké pochopiť, prečo za týchto okolností na Nachmanida a ostatných Židov nezapôsobili argumenty v prospech kresťanstva. Navyše, argumentácia Pabla Christianiho sa nezakladala na jasných argumentoch Hebrejských Písiem, ale na slabo uplatnených rabínskych zdrojoch.

Nachmanides v skutočnosti nevyvrátil pravé kresťanstvo. V jeho dobe pravé svetlo Ježišovho učenia a dôkazy, že je Mesiášom, už boli zastreté falošnou interpretáciou. Objavenie sa takéhoto odpadlíckeho učenia v skutočnosti prorokoval Ježiš i apoštoli. — Matúš 7:21–23; 13:24–30, 37–43; 1. Timotejovi 4:1–3; 2. Petra 2:1, 2.

Dnes je však pravé náboženstvo jasne rozpoznateľné. Ježiš o svojich pravých nasledovníkoch povedal: „Poznáte ich podľa ovocia... Takisto každý dobrý strom nesie znamenité ovocie, ale každý skazený strom nesie bezcenné ovocie.“ (Matúš 7:16, 17) Povzbudzujeme vás, aby ste ho rozpoznali. Dovoľte Jehovovým svedkom, aby vám pomohli pri objektívnom preskúmaní biblických dôkazov. Spoznáte tak pravý význam všetkých Božích sľubov týkajúcich sa Mesiáša a jeho vlády.

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 20]

Nachmanides obhajoval svoje presvedčenie v Barcelone

[Prameň ilustrácie na strane 19]

Ilustrácie na stranách 19–20: Reprodukované z Illustrirte Pracht - Bibel/​Heilige Schrift des Alten und Neuen Testaments, nach der deutschen Uebersetzung D. Martin Luther’s