Malo by ísť vaše dieťa do internátnej školy?

PREDSTAV si, že žiješ v malom meste v rozvojovej krajine. Máš niekoľko detí, ktoré chodia na základnú školu, ale keď budú mať 12 rokov, pôjdu do školy druhého stupňa. Vo vašej oblasti sú školy druhého stupňa preplnené, zle vybavené a nemajú dostatok kvalifikovaných učiteľov. A niekedy sú pre štrajk celé týždne i mesiace zatvorené.

Niekto ti podá príťažlivú brožúru, ktorá opisuje internátnu školu vo veľkom meste. Vidíš v nej šťastných, elegantne oblečených študentov, ktorí sa učia v dobre vybavených triedach, laboratóriách a knižniciach. Študenti používajú počítače a relaxujú v čistých, pekných izbách. V brožúre sa dočítaš, že jedným z cieľov školy je pomôcť žiakom „získať najlepšie vzdelanie, aké sú schopní dosiahnuť“. Ďalej sa dočítaš: „Od všetkých žiakov sa vyžaduje, aby sa riadili podobnými pravidlami správania, aké sa bežne očakávajú v rodine, v ktorej sa kladie dôraz na zdvorilosť, slušnosť, úctu k rodičom a k starším, spoluprácu, toleranciu, láskavosť, čestnosť a bezúhonnosť.“

Usmiaty mladý človek na obrázku hovorí: „Moji rodičia mi poskytli úžasnú výsadu — môžem chodiť do tej najlepšej školy.“ A dievča na obrázku hovorí: „Škola je podnecujúco náročná a vzrušujúca. Učenie tu ide prirodzene.“ Poslal by si svojho syna alebo svoju dcéru do takej internátnej školy?

Vzdelávanie a duchovnosť

Všetci starostliví rodičia chcú svojim deťom umožniť dobrý štart do života a na tento účel je dôležité aj primerané a vyvážené vzdelanie. Svetské vzdelanie často otvára dvere budúcich pracovných príležitostí a pomáha mladým ľuďom, aby sa z nich stali dospelí, ktorí sa dokážu postarať o seba i o svoju budúcu rodinu.

‚Ak internátna škola ponúka dobré vzdelanie i určité mravné vedenie, prečo to nevyužiť?‘ spýtaš sa možno. Aby si kresťanskí rodičia mohli odpovedať na túto otázku, mali by s modlitbami uvažovať o jednom životne dôležitom činiteli — o duchovnom blahu svojich detí. Ježiš Kristus sa spýtal: „Naozaj, čo osoží človeku, hoc získa aj celý svet a stratí svoju dušu?“ (Marek 8:36) Z toho by, samozrejme, nebol žiaden osoh. Preto by kresťanskí rodičia mali skôr, než sa rozhodnú, či pošlú svoje deti do internátnej školy, uvažovať o tom, ako by to mohlo ovplyvniť vyhliadku ich detí na večný život.

Vplyv ostatných študentov

V niektorých internátnych školách môže byť vynikajúca úroveň vzdelávania. Ale aké sú mravné normy tých, ktorí tam chodia, alebo azda aj niektorých, čo také školy riadia? O tom, akých ľudí bude v týchto „posledných dňoch“ veľmi veľa, apoštol Pavol napísal: „V posledných dňoch nastanú kritické časy, s ktorými sa bude dať ťažko vyrovnať. Lebo ľudia budú milovať samých seba, budú milovať peniaze, budú sebaistí, pyšní, rúhači, neposlušní rodičom, nevďační, neverní, bez prirodzenej náklonnosti, neprístupní akejkoľvek dohode, ohovárači, bez sebaovládania, divokí, bez lásky k dobru, zradcovia, tvrdohlaví, nadutí pýchou, viac milujúci rozkoše ako Boha, ktorí majú spôsob zbožnej oddanosti, ale vzhľadom na jej silu sa preukazujú ako falošní; a od tých sa odvracaj.“ — 2. Timotejovi 3:1–5.

Vzhľadom na tento mravný a duchovný úpadok, ktorý je celosvetovým javom, je pre Jehovových svedkov náročné žiť podľa biblických zásad. Študenti, ktorí chodia domov každý deň, zisťujú, že i obmedzené spoločenstvo so svetskými spolužiakmi môže mať silne negatívny vplyv na ich duchovnosť. Odolávať tomuto vplyvu môže pre deti svedkov znamenať veľký zápas, i keď im rodičia denne poskytujú oporu, rady a povzbudenie.

Aká je potom situácia detí, ktoré sú z domu poslané do internátnej školy? Sú izolované, odrezané od pravidelnej duchovnej podpory láskyplných rodičov. Keďže sú so svojimi spolužiakmi 24 hodín denne, tlak prispôsobiť sa ostatným pôsobí na ich mladú myseľ a na ich srdce pravdepodobne silnejšie, než je to v prípade študentov, ktorí bývajú doma. Jeden študent povedal: „Na internáte ste v mravnom nebezpečenstve od rána do noci.“

Pavol napísal: „Nedajte sa zviesť. Zlá spoločnosť kazí užitočné zvyky.“ (1. Korinťanom 15:33) Kresťanskí rodičia by sa nemali dať zviesť k uvažovaniu, že ich deti neutrpia žiadnu duchovnú škodu, keď budú v stálom spoločenstve tých, ktorí neslúžia Bohu. Po čase sa zbožné deti môžu stať necitlivými voči kresťanským hodnotám a môžu stratiť akékoľvek ocenenie pre duchovné veci. Niekedy to rodičia jasne vidia až po odchode ich detí z internátnej školy. Vtedy je na nápravu často už príliš neskoro.

Clementova skúsenosť je typická. Hovorí: „Predtým ako som odišiel do internátnej školy, som mal lásku k pravde a chodieval som s bratmi do zvestovateľskej služby. Zvlášť rád som sa zúčastňoval na našom rodinnom biblickom štúdiu a na zborovom štúdiu knihy. Ale keď som ako štrnásťročný prišiel do internátnej školy, pravdu som úplne zanechal. Celých päť rokov, ktoré som strávil v internátnej škole, som nechodieval na zhromaždenia. Dôsledkom zlej spoločnosti bolo, že som začal užívať drogy, fajčiť a veľa piť.“

Vplyv učiteľov

V ktorejkoľvek škole môžu byť mravne skazení učitelia, ktorí zneužívajú svoju autoritu. Niektorí sú krutí a drsní, zatiaľ čo iní sexuálne zneužívajú svojich študentov. V internátnych školách je väčšia pravdepodobnosť, že činy takých učiteľov zostanú neohlásené.

Väčšina učiteľov sa však úprimne snaží školiť deti tak, aby sa stali produktívnymi členmi spoločnosti, aby sa začlenili do sveta okolo seba, aby sa prispôsobili. Ale tu je pre deti svedkov ďalší problém. Hodnoty sveta sa nie vždy zhodujú s kresťanskými zásadami. Zatiaľ čo učitelia študentov povzbudzujú, aby sa začlenili do tohto sveta, Ježiš povedal, že jeho nasledovníci nebudú „časťou sveta“. — Ján 17:16.

Čo ak vzniknú problémy, keď sa deti riadia biblickými zásadami? Ak deti chodia do miestnej školy a bývajú doma, môžu sa o takých veciach porozprávať s rodičmi. Rodičia môžu deti usmerniť a azda sa aj porozprávať s učiteľom. Preto problémy a nedorozumenia sa zvyčajne rýchlo vyriešia.

V internátnych školách je to inak. Študenti sú tam pod stálou kontrolou svojich učiteľov. Ak deti zaujmú postoj na strane kresťanských zásad, musia sa ho držať bez každodennej podpory svojich rodičov. Niekedy sa deťom darí zostať za takých okolností vernými Bohu. Ale častejšie sa im to nedarí. Dieťa sa pravdepodobne podrobí vôli učiteľa.

Obmedzený pohyb

Na rozdiel od vysokých škôl, kde študenti zvyčajne majú slobodu pohybu, internátne školy pohyb detí obmedzujú. Mnohé z týchto škôl nedovoľujú žiakom opustiť školský komplex s výnimkou nedele, a niektoré školy nedovoľujú ani to. Eru, 11-ročná študentka internátnej školy, hovorí: „Pedagógovia nám nikdy nedovolia ísť na zhromaždenie, nieto ešte do zvestovateľskej služby. V škole sú bohoslužby len pre katolíkov a moslimov. Každý študent si musí vybrať z tých dvoch alebo musí čeliť silnému nepriateľstvu učiteľov i študentov. Študenti sú tiež nútení spievať národnú hymnu a cirkevné piesne.“

Aký dojem vyvolajú rodičia vo svojich deťoch, ak ich dajú do takej školy? Mohol by to byť dojem, že svetské vzdelanie je dôležitejšie než stretávanie sa pri uctievaní a účasť na diele robenia učeníkov — či dokonca dôležitejšie než rýdzosť pred Bohom. — Matúš 24:14; 28:19, 20; 2. Korinťanom 6:14–18; Hebrejom 10:24, 25.

V niektorých internátnych školách sa študentom svedkom darí spoločne študovať Bibliu, ale aj to je často ťažké. Dievča, ktoré sa volá Blessing a má 16 rokov, hovorí o internátnej škole, do ktorej chodí, toto: „Každý deň sa takzvaní kresťania schádzajú, aby sa modlili. My svedkovia sa ich snažíme naliehavo žiadať, aby sme mohli mať svoje štúdium, ale študenti najvyššieho ročníka nám hovoria, že naša organizácia nie je uznaná. Potom sa snažia prinútiť nás, aby sme sa modlili spolu s nimi. Keď odmietame, trestajú nás. Keď sa obrátime na učiteľov, je to ešte horšie. Nazývajú nás všetkými možnými menami a hovoria študentom najvyššieho ročníka, aby nás trestali.“

Byť odlišný

Keď sú študenti internátnej školy jasne známi ako Jehovovi svedkovia, môže to byť pre nich výhoda. Pedagógovia ich možno ospravedlnia z účasti na povinnej falošnej náboženskej činnosti, ktorá je v rozpore s vierou svedkov. Spolužiaci sa možno zdržia snahy zapojiť ich do škodlivých činností a rečí. Môžu sa otvoriť dvere na vydanie svedectva spolužiakom a učiteľom. Okrem toho, tí, čo žijú podľa kresťanských zásad, pravdepodobne nebudú podozrievaní zo závažného zlého konania a niekedy si aj získajú úctu učiteľov a spolužiakov.

Ale nie vždy je to tak. Tým, že je mladý človek odlišný, často sa stáva terčom prenasledovania a posmechu zo strany študentov i učiteľov. Jinka, 15-ročný chlapec, ktorý chodí do internátnej školy, hovorí: „Ak si v škole známy ako Jehovov svedok, stávaš sa terčom. Keďže poznajú náš duchovný a morálny postoj, snažia sa nám klásť osídla, aby nás nachytali.“

Rodičovská zodpovednosť

Nijaký učiteľ ani žiadna škola sa nemôže náležite ujať úlohy formovať deti v oddaných služobníkov Jehovu. Nie je to ani ich úloha, ani ich zodpovednosť. Božie Slovo dáva pokyn, aby sa rodičia sami starali o duchovné potreby svojich detí. Pavol napísal: „Vy, otcovia, nedráždite svoje deti, ale ich vychovávajte v kázni a v Jehovovom myšlienkovom usmerňovaní.“ (Efezanom 6:4) Ako môžu rodičia uplatňovať túto božskú radu, ak sú ich deti preč, v internátnej škole, kde návštevy rodičov môžu byť obmedzené na jednu alebo dve za mesiac?

Okolnosti sú veľmi rôznorodé, ale kresťanskí rodičia sa snažia konať v súlade s týmto inšpirovaným výrokom: „Ak sa niekto nestará o tých, ktorí sú jeho vlastní a zvlášť o tých, ktorí sú členmi jeho domácnosti, istotne zaprel vieru a je horší ako človek bez viery.“ — 1. Timotejovi 5:8.

Existujú iné možnosti?

Čo by rodičia mohli robiť, ak sa zdá, že majú len dve možnosti — internátnu školu alebo slabo vybavenú miestnu školu? Niektorí, čo sa ocitli v takejto situácii, zabezpečili deťom súkromné hodiny ako doplnok k ich vzdelávaniu v miestnej škole. Ďalší rodičia si vyhradzujú čas na to, aby svoje deti vyučovali sami doma.

Niekedy sa rodičia vyhnú problémom tak, že robia plány dostatočne dlho predtým, ako ich deti dosiahnu vek, v ktorom sa ide do školy druhého stupňa. Ak máte malé deti alebo plánujete mať deti, mohli by ste si zistiť, či vo vašej oblasti je primeraná škola druhého stupňa. Ak tam nie je, azda by bolo možné presťahovať sa bližšie k niektorej takej škole.

Rodičia dobre vedia, že vštepovať dieťaťu lásku k Jehovovi si vyžaduje obratnosť, trpezlivosť a veľa času. Ak je to ťažké, keď dieťa býva doma, o čo ťažšie to je, keď býva ďaleko od domova! Keďže ide o večný život dieťaťa, rodičia sa s vážnosťou a na modlitbách musia rozhodnúť, či dať svoje dieťa do internátnej školy stojí za to riziko. Aké krátkozraké by bolo obetovať duchovné záujmy dieťaťa kvôli úžitku zo vzdelávania v internátnej škole! Bolo by to ako utekať do horiaceho domu zachrániť nejakú maličkosť, a potom tam zhorieť v plameňoch.

Božie Slovo hovorí: „Rozumný je ten, kto uvidel nešťastie a ide sa skryť, ale neskúsení išli ďalej a musia trpieť trest.“ (Príslovia 22:3) Lepšie je zlej situácii predchádzať než ju neskôr naprávať. Bolo by múdre na to pamätať, ak si budeš klásť otázku: ‚Malo by ísť moje dieťa do internátnej školy?‘

[Rámček na strane 28]

Vyjadrenia mladých svedkov o internátnej škole

„V internátnej škole sú deti svedkov odrezané od duchovného spoločenstva. Je to veľmi nepriateľské prostredie, kde je veľký tlak robiť to, čo je nesprávne.“ — Rotimi, ktorý od 11 do 14 rokov chodil do internátnej školy.

„Chodiť na kresťanské zhromaždenia bolo nesmierne ťažké. Mohla som na ne chodiť iba v nedeľu, a i to som sa musela nenápadne vzdialiť, keď sa študenti zoraďovali, aby išli do kostola. Nikdy som nebola šťastná, lebo doma som bola zvyknutá chodiť na všetky zborové zhromaždenia a v sobotu a nedeľu som chodila do zvestovateľskej služby. Škola pre mňa nebola budujúcim zážitkom. Veľa som zameškala.“ — Esther, ktorú učitelia pravidelne bili, lebo sa nezúčastňovala cirkevných bohoslužieb v škole.

„Vydávať svedectvo spolužiakom nebolo v internátnej škole ľahké. Nie je ľahké byť iná. Chcela som robiť to, čo väčšina. Možno by som bola odvážnejšia, keby som mohla chodiť na zhromaždenia a zúčastňovať sa zvestovateľskej služby. Ale to som mohla robiť, len keď som bola na prázdninách, čo bolo len tri razy do roka. Ak do lampy nedopĺňate olej, svetlo potemnie. To isté bolo v škole.“ — Lara, ktorá chodila do internátnej školy od 11 do 16 rokov.

„Teraz, keď už nechodím do internátnej školy, som šťastná, že môžem chodiť na všetky zhromaždenia, zúčastňovať sa zvestovateľskej služby a tešiť sa z denného textu spolu s ostatnými z rodiny. I keď pobyt v škole mal určité výhody, nič nie je dôležitejšie ako môj vzťah k Jehovovi.“ — Naomi, ktorá presvedčila svojho otca, aby ju vzal z internátnej školy domov.