Výlučná oddanosť
VÝRAZ výlučná oddanosť súvisí so skutočnosťou, že Jehova neznáša žiadne súperenie, žiadne uctievanie nejakých iných bohov. Hebrejské slovo kannaʼ sa používa iba v prípade Boha; znamená „vyžadujúci výlučnú oddanosť; žiarlivý“. — 2. Mojžišova 20:5, poznámka pod čiarou v Reference Bible.
Boh neprenesie na nikoho iného česť, ktorá patrí jemu. (Izaiáš 42:8) Izrael bol považovaný za Jehovovu manželku. Jehova ako manžel vyžadoval od Izraela výlučnú oddanosť, lojálnosť a vernosť. Bol horlivý a naplnený zanietením pri jeho obrane. (Ezechiel 36:5) Na druhej strane neposlušnosť, chodenie za inými bohmi, by bolo cudzoložstvom, čo by si zaslúžilo Jehovov spravodlivý hnev a jeho žiarlivosť pre jeho vlastné meno. — 5. Mojžišova 32:16, 21; Ezechiel 16:38, 42.
Slovo „výlučná“ znamená „výhradná, patriaca iba jednej osobe“. Oddanosť znamená silnú náklonnosť a vrúcnu lásku. Preto výlučná oddanosť znamená držať ostatných mimo, čiže vylúčených z miesta v našom srdci a konaní, ktoré patrí Bohu. Každý a všetko ostatné zostáva mimo tohto čestného miesta, ktoré môže mať iba Boh.
Jehova vyžaduje výlučnú oddanosť v druhom z „Desiatich slov“ čiže Desiatich prikázaní napísaných Božím prstom: „Ja som Jehova, tvoj Boh... Nikdy nebudeš mať nijakých iných bohov proti mojej tvári [alebo „nijakých iných bohov v odpore proti mne“]... lebo ja, Jehova, tvoj Boh, som Boh vyžadujúci výlučnú oddanosť.“ (5. Mojžišova 5:6–9) V 2. Mojžišovej 34:14 sa vo francúzskom preklade Drioux Version (1884) hovorí: „Boh si praje byť milovaný jedinečne“ čiže spôsobom, ktorý je jediný svojho druhu. Jehova bol Bohom i Kráľom Izraela, Hlavou náboženstva i štátu. Preto keď Izraelita porušil prvé a druhé prikázanie tým, že slúžil iným bohom, znamenalo to, že sa dopustil velezrady — najväčšieho zločinu, ktorý si zasluhoval najtvrdší trest.
Výlučná oddanosť pripomína aj vzťah medzi pánom a otrokom. Jehova ako Stvoriteľ je Vlastník a Pán. Je Bohom preto, že všetko stvoril; má právo, aby mu tí, ktorých stvoril, prejavovali výlučnú oddanosť; musia konať jeho vôľu. Keď je čestný človek poučený o Jehovovi a cení si svoj vzťah k Bohu, bude mu dobrovoľne a zo srdca prejavovať výlučnú oddanosť; a práve to si Jehova želá. Iba formálnu oddanosť alebo formálne uctievanie Jehova nenávidí. (Matúš 15:8, 9) Takýto vzťah a oddanosť zo slobodnej vôle, ako si to Jehova želá, sú znázornené v mojžišovskom Zákone. Hebrejský otrok mohol v siedmom roku svojho otroctva odísť ako slobodný. „Ale keby otrok hovoril naliehavo: ‚Skutočne milujem svojho pána, svoju manželku a svojich synov; nechcem vyjsť ako ten, komu je daná voľnosť,‘ tak ho jeho pán privedie blízko pred pravého Boha a privedie ho ku dverám alebo k zárubni; a jeho pán mu prepichne ucho šidlom a on bude otrokom na neurčitý čas.“ (2. Mojžišova 21:2, 5, 6) Nežidom v tesalonickom zbore Pavol hovoril o dobrovoľnom presmerovaní oddanosti, čo urobili, keď sa stali kresťanmi. Prestali byť otrokmi modiel a začali ‚slúžiť ako otroci živému a pravému Bohu‘. — 1. Tesaloničanom 1:9.
Ako je ukázané vo Filipanom 2:5–8, Ježiš, keď bol v nebi i keď bol na zemi, uznával výlučné postavenie svojho Otca a prejavoval mu výlučnú oddanosť. Ježiš ukázal, že najdôležitejšie prikázanie v Zákone vyžaduje lásku k Bohu z celého srdca. (Matúš 22:37) Okrem toho Ježiš prejavoval výlučnú oddanosť Jehovovmu menu a zdôrazňoval skutočnosť, že jeho učeníci majú mať rovnaký postoj. Ježišova výlučná oddanosť jeho Otcovi nie je nikde ukázaná lepšie ako v tom, čo sa o ňom píše v 1. Korinťanom 15:24–28, kde sa hovorí, že keď jeho nebeská kráľovská vláda porazí každú inú vrchnosť a všetkých nepriateľov, on odovzdá Kráľovstvo Otcovi a podriadi sa mu, aby „bol Boh každému všetkým“.