Pravda o pekle

V JEDNEJ správe náukovej komisie anglikánskej cirkvi sa uvádza, že peklo predsa len nie je ohnivá pec; skôr je to abstraktné miesto neexistencie. „Pre túto zmenu je veľa dôvodov,“ hovorí sa v tejto správe. „No medzi nimi je aj morálny protest proti náboženstvu strachu vyjadrovaný v kresťanských kruhoch i mimo nich a silnejúci pocit, že predstava Boha, ktorý vydal milióny ľudí napospas večným mukám, je veľmi vzdialená od zjavenia Božej lásky v Kristovi.“

Táto nespokojnosť s tradičným názorom na peklo sa netýka iba anglikánskej cirkvi. Ľudia z rôznych denominácií pokladajú za ťažké uctievať pomstychtivého Boha, ktorý páli hriešnikov v ohni. „Ľudia chcú Boha, ktorý je vrúcny a nežný,“ hovorí Jackson Carroll, profesor, ktorý vyučuje predmet náboženstvo a spoločnosť na Bohosloveckej fakulte Dukovej univerzity. „Hovoriť o hriechu a vine je v rozpore s kultúrou dneška.“

Jehovovi svedkovia už dávno veria tomu, že peklo, ako o ňom učí Biblia, je proste všeobecný hrob mŕtveho ľudstva — a nie miesto ohnivých múk. Tento názor zastávajú nie preto, že je populárny, ale pre to, čo hovorí Biblia: „Mŕtvi si neuvedomujú vôbec nič... Nie je práce ani plánovania, ani poznania, ani múdrosti v šeole [„v pekle“, katolícky preklad Douay].“ — Kazateľ 9:5, 10.

S týmto jasným porozumením stavu mŕtvych Charles Taze Russell, prvý prezident spoločnosti Watch Tower, už v roku 1896 napísal: „[V Biblii] nenachádzame žiadne také miesto večných múk, o akom mylne učia vyznania viery, spevníky a mnohí kazatelia. Našli sme však ‚peklo‘, šeol, hádes, do ktorého bol celý náš rod odsúdený pre Adamov hriech a z ktorého sú všetci vykúpení smrťou nášho Pána; a tým ‚peklom‘ je hrob — stav smrti.“

Jehovovi svedkovia teda už viac ako sto rokov vyučujú biblickú pravdu o pekle.

[Obrázok na strane 32]

Charles T. Russell