Zhoda medzi „božím chrámom“ a modlami v Grécku?

V TENTO mimoriadne horúci letný deň slnko praží na lesknúce sa kamene. Nezdá sa však, že by extrémna horúčava utlmila ducha a dychtivé odhodlanie davu oddaných gréckych ortodoxných pútnikov, ktorí smerujú ku kaplnke na vrchole kopca.

Vidíte vyčerpanú starenku, ktorá pricestovala z opačného konca krajiny, ako sa usiluje kráčať ďalej na svojich unavených nohách. Trocha vyššie sa veľmi spotený nedočkavý muž dychtivo snaží prekliesniť si cestu strkajúcim sa davom. Mladé dievča, očividne v bolestiach a so zúfalým výrazom v tvári, sa vlečie po kolenách, ktoré jej silne krvácajú. A ich cieľ? Dostať sa včas k ikone velebeného „svätca“, pomodliť sa pred ňou, a ak to bude možné, dotknúť sa jej a pobozkať ju.

Scény podobné tejto sa opakujú po celom svete na miestach, ktoré sú zasvätené vzdávaniu úcty „svätcom“. Všetci títo pútnici sú zjavne presvedčení, že takto sa držia Božej cesty určenej na to, aby sa k nemu mohli priblížiť, a vyjadrujú tým svoju oddanosť a vieru. Kniha Our Orthodox Christian Faith (Naša ortodoxná kresťanská viera) uvádza: „Oslavujeme [„svätcov“] a pripisujeme slávu a česť ich svätým osobnostiam... a prosíme ich o modlitby pred Bohom v náš prospech a o pokorné prosby a pomoc v súvislosti s mnohými našimi životnými potrebami... Utiekame sa k Svätým, ktorí robia zázraky... v záujme našich duchovných i telesných potrieb.“ Aj podľa synodálnych kánonov rímskokatolíckej cirkvi sa „svätcom“ majú predkladať prosby ako orodovníkom u Boha a má sa vzdávať úcta ich relikviám i obrazom.

Prvoradým záujmom pravého kresťana by malo byť uctievanie Boha „duchom a pravdou“. (Ján 4:24) Preto sa zamyslime nad niektorými faktami, ako bolo vzdávanie úcty „svätcom“ zavedené ako súčasť náboženských praktík takzvaného kresťanstva. Takéto skúmanie by malo byť veľmi poučné pre každého, kto túži približovať sa k Bohu spôsobom, ktorý je Bohu prijateľný.

Ako boli „svätci“ prijatí

Kresťanské grécke Písma označujú ako „svätých“ čiže „svätcov“ všetkých tých raných kresťanov, ktorí boli očistení Kristovou krvou a oddelení pre Božiu službu ako perspektívni spoludedičia s Kristom. (Skutky 9:32; 2. Korinťanom 1:1; 13:13)a Muži i ženy, významní i menej významní členovia zboru, všetci boli opísaní ako „svätí“, ešte kým žili tu na zemi. Uznanie, že sú v biblickom zmysle svätcami, zjavne nebolo odsunuté až na čas po ich smrti.

Ale po druhom storočí n. l., zatiaľ čo sa formovalo odpadlícke kresťanstvo, bola tendencia urobiť kresťanstvo populárnym náboženstvom, ktoré by priťahovalo pohanské národy a ktoré by pre ne bolo ľahko prijateľné. Vtedajší pohania uctievali panteón bohov a nové náboženstvo bolo prísne monoteistické. A tak kompromis bol možný prijatím „svätcov“, ktorí by zaujali miesto starovekých bohov, polobohov a mýtických hrdinov. Kniha Ekklisiastiki Istoria (Cirkevné dejiny) to komentuje takto: „Pre ľudí, ktorí sa obrátili z pohanstva na kresťanstvo, bolo ľahké rozpoznať svojich zanechaných hrdinov v osobách mučeníkov a začať im vzdávať česť, ktorú predtým vzdávali tým prvým... Veľmi často sa však vzdávanie takejto cti svätým stalo čírym modlárstvom.“

Ďalšie encyklopedické dielo vysvetľuje, ako boli „svätci“ prijatí do takzvaného kresťanstva: „V preukazovaní cti svätým gréckej ortodoxnej cirkvi nachádzame očividné stopy silného vplyvu, ktorý naň malo pohanské náboženstvo. Vlastnosti, ktoré boli predtým, ako sa [ľudia] obrátili na kresťanstvo, pripisované olympským bohom, boli teraz pripisované svätým... Od raných rokov tohto nového náboženstva vidíme jeho prívržencov, ako nahrádzajú boha slnka (Žiarivého Apollóna) prorokom Eliášom, ako stavajú kostoly na zrúcaninách starovekých chrámov či svätýň tohto boha, alebo vedľa nich, a to väčšinou na vrcholkoch kopcov a vrchov, na každom mieste, kde starovekí Gréci vzdávali česť darcovi svetla, Žiarivému Apollónovi... Dokonca panenskú bohyňu Aténu stotožnili so samotnou Pannou Máriou. A tak bolo vyplnené prázdno v duši obráteného modlára, ktoré sa vytvorilo odstránením modly Atény.“ — Neoteron Enkyklopaidikon Lexikon (Nový encyklopedický slovník), zväzok 1, strany 270–271.

Preskúmajme napríklad situáciu, ktorá existovala v Aténach ešte koncom štvrtého storočia n. l. Väčšina obyvateľov tohto mesta bola stále pohanská. Jedným z ich najposvätnejších rituálov boli eleuzínske mystériá, dvojnásobná udalosť,b ktorá sa konala každoročne vo februári v meste Eleusis, 23 kilometrov severozápadne od Atén. Aby sa pohanskí Aténčania mohli zúčastniť týchto mystérií, museli prejsť po Svätej ceste (Hiera Hodos). Vodcovia mesta sa v snahe zaobstarať alternatívne miesto uctievania preukázali ako celkom vynaliezaví. Na tej istej ceste, asi desať kilometrov od Atén, bol postavený kláštor Dafni, aby priťahoval pohanov a odrádzal ich od účasti na mystériách. Kostol tohto kláštora bol vybudovaný na základoch starovekého chrámu zasväteného gréckemu bohu Apollónovi Pythijskému alebo Dafnaionskému.

Dôkaz o včleňovaní pohanských božstiev do uctievania „svätcov“ možno nájsť aj na ostrove Kythéra (Grécko). Na jednom z vrcholov tohto ostrova sú dve malé byzantské kaplnky — jedna z nich je zasvätená „Svätému“ Jurajovi a druhá Panne Márii. Vykopávky odhalili, že na tom mieste stála minojská vrcholová svätyňa, ktorá slúžila ako miesto uctievania takmer pred 3500 rokmi. V priebehu šiesteho alebo siedmeho storočia n. l. „kresťania“ postavili kaplnku „Svätému“ Jurajovi presne na mieste tejto vrcholovej svätyne. Tento ťah bol do značnej miery symbolický; toto vyspelé stredisko minojského náboženstva ovládalo námorné cesty po Egejskom mori. Boli tam postavené dva kostolíky, aby zaisťovali priazeň Panny Márie a „Svätého“ Juraja, pričom ten druhý je velebený v ten istý deň ako „ochranca námorníkov“, „Svätý“ Mikuláš. Jedny noviny, ktoré podávali správu o tomto objave, uviedli: „[Grécky ortodoxný] kňaz dnes vystupuje na tento vrch práve tak, ako to v staroveku robil minojský kňaz,“ aby konal bohoslužby!

O rozsahu, v akom bolo odpadlícke kresťanstvo ovplyvnené pohanským gréckym náboženstvom, istá bádateľka v oblasti dejín súhrnne uvádza: „Pohanský základ kresťanského náboženstva často zostáva vo všeobecne prijímanom učení nezmenený, a tak potvrdzuje trvalú povahu tradície.“

‚Uctievať to, čo poznáme‘

Ježiš povedal samaritánskej žene: „My uctievame, čo poznáme... Praví ctitelia budú uctievať Otca duchom a pravdou, lebo Otec skutočne hľadá takýchto, aby ho uctievali.“ (Ján 4:22, 23) Všimnite si, že uctievať pravdou je nutnosť! Teda nie je možné uctievať Boha prijateľne bez presného poznania pravdy a bez hlbokej lásky k nej. Pravé kresťanské náboženstvo musí byť založené na pravde, nie na tradíciách a zvykoch, ktoré sú vypožičané z pohanstva. Vieme, ako sa Jehova cíti, keď sa ľudia pokúšajú uctievať ho nesprávnym spôsobom. Apoštol Pavol napísal kresťanom v starovekom gréckom meste Korint: „Aký je súlad medzi Kristom a Beliálom?... Či je v zhode Boží chrám s modlami?“ (2. Korinťanom 6:15, 16) Akýkoľvek pokus uviesť Boží chrám do súladu s modlami je mu odporný.

Okrem toho, Písma veľmi jasne vylučujú myšlienku modlitby k „svätcom“ o to, aby pôsobili ako prostredníci u Boha. Ježiš vo svojej vzorovej modlitbe učil, že modlitby majú byť adresované iba Otcovi, lebo svojim učeníkom nariadil: „Budete sa teda modliť takto: ‚Náš Otče v nebesiach, nech sa posvätí tvoje meno.‘“ (Matúš 6:9) Okrem toho Ježiš vyhlásil: „Ja som cesta a pravda a život. Nikto neprichádza k Otcovi, iba prostredníctvom mňa. Ak poprosíte o čokoľvek v mojom mene, urobím to.“ A apoštol Pavol vyhlásil: „Je jeden Boh a jeden sprostredkovateľ medzi Bohom a ľuďmi, človek, Kristus Ježiš.“ — Ján 14:6, 14; 1. Timotejovi 2:5.

Ak naozaj chceme, aby Boh vypočul naše modlitby, je nutné, aby sme sa k nemu približovali takým spôsobom, aký ukazuje jeho Slovo. Keď Pavol zdôrazňoval jediný správny spôsob, ako sa priblížiť k Jehovovi, okrem iného napísal: „Kristus Ježiš je ten, ktorý zomrel, ba skôr ten, ktorý bol vzkriesený z mŕtvych, ktorý je po Božej pravici, ktorý sa nás aj zastáva.“ „Môže aj úplne zachrániť tých, ktorí sa prostredníctvom neho približujú k Bohu, lebo je stále živý, aby sa ich zastával.“ — Rimanom 8:34; Hebrejom 7:25.

‚Uctievať duchom a pravdou‘

Odpadlícke kresťanstvo nemalo ani duchovnú silu, ani podporu Božieho svätého ducha, aby podnietilo pohanov opustiť falošné uctievanie a riadiť sa pravdivým učením Ježiša Krista. Pri svojom ťažení za konvertitmi, za mocou a popularitou prevzalo pohanské učenie a zvyky. Z toho dôvodu nevychovalo zdravých kresťanov prijateľných Bohu a Kristovi, ale napodobeninu veriacich, „burinu“ nevhodnú pre Kráľovstvo. — Matúš 13:24–30.

Ale v tomto čase konca je tu pod Jehovovým vedením významné hnutie za obnovu pravého uctievania. Členovia Jehovovho ľudu na celom svete sa bez ohľadu na svoj kultúrny, sociálny či náboženský pôvod usilujú prispôsobiť svoj život a presvedčenie normám Biblie. Ak sa chcete dozvedieť viac o tom, ako uctievať Boha „duchom a pravdou“, spojte sa s Jehovovými svedkami v mieste svojho bydliska. Budú viac než radi, keď vám pomôžu, aby ste predkladali Bohu prijateľnú svätú službu, založenú na sile rozumu a na presnom poznaní jeho Slova. Pavol napísal: „Bratia, kvôli prejavom Božieho súcitu [vás] úpenlivo prosím, aby ste predkladali svoje telá ako živú, svätú obeť prijateľnú Bohu, svätú službu so silou rozumu. A už sa prestaňte utvárať podľa tohto systému vecí, ale sa premieňajte obnovením svojej mysle, aby ste sa sami presvedčili, aká je dobrá a prijateľná a dokonalá Božia vôľa.“ A Kolosanom napísal: „Odo dňa, keď sme o tom počuli, neprestali [sme sa] za vás modliť a prosiť, aby ste boli naplnení presným poznaním jeho vôle v celej múdrosti a duchovnej rozlišovacej schopnosti, aby ste chodili hodní Jehovu; a tak sa mu plne páčili, keď budete ďalej prinášať ovocie v každom dobrom diele a budete rásť v presnom poznaní Boha.“ — Rimanom 12:1, 2; Kolosanom 1:9, 10.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 28]

Nenáležité využitie Partenónu

„Kresťanský“ cisár Teodosius II. zrušil ediktmi (438 n. l.), ktoré sa týkali Atén, pohanské rituály a mystériá a zatvoril pohanské chrámy. Potom sa z nich mohli stať kresťanské kostoly. Jedinou požiadavkou na úspešnú premenu nejakého chrámu bolo jeho očistenie tým, že sa doň umiestnil kríž!

Jedným z prvých chrámov, ktoré mali byť takto prerobené, bol Partenón. Aby sa stal dostatočne vhodným na použitie ako „kresťanský“ chrám, prešiel významnejšou renováciou. Od roku 869 n. l. slúžil ako aténska katedrála. Spočiatku bol v úcte ako kostol „svätej múdrosti“. To mohla byť zámerná pripomienka skutočnosti, že pôvodná „majiteľka“ chrámu, Aténa, bola bohyňou múdrosti. Neskôr bol zasvätený „Panne Márii Aténskej“. Osem storočí používala tento chrám ortodoxná cirkev a potom z neho urobili katolícky kostol Sv. Márie Aténskej. Takéto náboženské premeny Partenónu pokračovali, keď z neho osmanskí Turci v 15. storočí urobili mešitu.

Dnešný Partenón, staroveký dórsky chrám Atény Partenos („Panny“), gréckej bohyne múdrosti, navštevujú tisíce turistov iba ako majstrovské dielo gréckej architektúry.

[Obrázok na strane 26]

Kláštor Dafni: alternatívne miesto uctievania pre pohanov zo starovekých Atén