Miesto hudby v súčasnom uctievaní

SPEV je dar od Boha. Keď pozdvihneme hlas v piesni, môže to priniesť potešenie nám i nášmu Stvoriteľovi. Piesňou môžeme vyjadriť svoje city — žiale i radosti. No nielen to; môžeme vyjadriť aj svoju lásku, zbožnú úctu a chválu Pôvodcovi piesne, Jehovovi.

Väčšina z približne tristo biblických zmienok o hudbe súvisí s uctievaním Jehovu. Spev je spájaný aj s radosťou — nielen s radosťou tých, ktorí spievajú, ale aj s radosťou zo strany Jehovu. Žalmista napísal: „Nech mu hrajú melódie. Veď Jehova má zaľúbenie vo svojom ľude.“ — Žalm 149:3, 4.

No nakoľko dôležitý je spev v novodobom uctievaní? Ako môže Jehovov ľud dnes robiť radosť Jehovovi tým, že pozdvihne hlas v piesni? Aké miesto má mať hudba v pravom uctievaní? Preskúmanie dejín hudby v uctievaní nám pomôže zodpovedať tieto otázky.

Historické miesto hudby v uctievaní

Prvá biblická zmienka o hudbe nie je uvedená konkrétne v spojitosti s uctievaním Jehovu. V 1. Mojžišovej 4:21 sa pripisuje Jubalovi azda vynájdenie prvých hudobných nástrojov alebo možno založenie nejakej hudobnej profesie. Hudba však bola súčasťou uctievania Jehovu ešte pred stvorením ľudí. Viaceré preklady Biblie opisujú anjelov, ako spievajú. V Jóbovi 38:7 sa hovorí, že anjeli radostne kričali a ‚volali na chválu‘. Teda existuje biblický dôvod domnievať sa, že pri uctievaní Jehovu bolo zvykom spievať dávno predtým, ako prišiel na scénu človek.

Niektorí historici tvrdili, že celú starovekú hebrejskú hudbu tvorili iba melódie bez súzvukov. Avšak na harfe — nástroji, o ktorom sú v Biblii mnohé zmienky — bolo možné hrať naraz viac než len jeden tón. Harfisti si určite všímali súzvuk, ktorý mohol vzniknúť kombináciou tónov na nástroji. Ich hudba nebola jednoduchá; nepochybne bola na dosť vysokej úrovni. A súdiac podľa poézie a prózy Hebrejských Písiem, môžeme prísť k záveru, že izraelská hudba mala vysokú kvalitu. Inšpiráciu k hudobným skladbám mali určite oveľa vznešenejšiu ako susedné národy.

Staroveké chrámové usporiadanie umožňovalo zložité zoskupenia nástrojov a hlasov pri uctievaní v chráme. (2. Paralipomenon 29:27, 28) Boli tam „vedúci“, „znalci“, „tí, ktorí sa učili“ a „hlavy spevákov“. (1. Paralipomenon 15:21; 25:7, 8; Nehemiáš 12:46) Historik Curt Sachs sa o ich rozvinutých hudobných schopnostiach vyjadril takto: „Spevácke zbory a orchestre spojené s chrámom v Jeruzaleme svedčia o vysokej úrovni hudobného vzdelania, zručnosti a poznania... I keď nevieme, ako tá staroveká hudba znela, máme dostatočné dôkazy o jej sile, dôstojnosti a majstrovstve.“ (The Rise of Music in the Ancient World: East and West, 1943, strany 48, 101–102) Príkladom tvorivosti a kvality hebrejských skladieb je Šalamúnova pieseň. Je to príbeh vo forme piesne podobný libretu čiže textu opery. Táto pieseň sa v hebrejskom texte nazýva „Pieseň piesní“ čiže najznamenitejšia pieseň. Pre starovekých Hebrejov bol spev neoddeliteľnou súčasťou uctievania. Umožňoval im vyjadrovať kladné city pri ich chvále Jehovu.

Spev kresťanov v prvom storočí

Medzi ranými kresťanmi bola hudba naďalej pravidelnou súčasťou uctievania. Zdá sa, že okrem toho, že mali inšpirované žalmy, skladali aj hudbu a texty priamo pre uctievanie, čím dali príklad pre novodobé komponovanie kresťanských piesní. (Efezanom 5:19) Kniha The History of Music (Dejiny hudby) od Walda Seldena Pratta vysvetľuje: „Spievanie pri verejnom i súkromnom uctievaní bolo u raných kresťanov obvyklé. Pre konvertitov zo Židov to bolo pokračovaním zvykov zo synagógy... Okrem hebrejských žalmov... nová viera mala stále tendenciu tvoriť nové chválospevy, spočiatku zrejme vo forme rapsódií.“a

Keď Ježiš zaviedol Pánovu večeru, hodnota spevu bola zvýraznená, keď on i apoštoli spievali pravdepodobne Hallel. (Matúš 26:26–30) Boli to piesne chvály Jehovu, ktoré sú zaznamenané v Žalmoch a spievali sa v spojitosti so slávením Pesachu. — Žalmy 113–118.

Vplyv falošného uctievania

V takzvanom temnom stredoveku sa náboženská hudba zredukovala na trúchlivý spev. Okolo roku 200 n. l. Klement Alexandrijský povedal: „Potrebujeme jeden nástroj: pokojné slovo zbožnej úcty, a nie harfy alebo bubny, či píšťaly alebo trúbky.“ Boli vydané reštrikcie, ktoré zredukovali cirkevnú hudbu na spev. Tento štýl sa stal známy ako liturgický spev. „Ani nie štyridsať rokov po vybudovaní Konstantinopolu laodicejský koncil (367 n. l.) zakázal účasť nástrojov a laikov v liturgii. Ortodoxná hudba bola výlučne vokálna,“ uvádza kniha Our Musical Heritage (Naše hudobné dedičstvo). (Kurzíva od nás.) Tieto obmedzenia nemali žiaden podklad v ranom kresťanstve.

V temnom stredoveku bola Biblia pre bežných ľudí zatvorenou knihou. Kresťania, ktorí sa odvážili vlastniť alebo čítať Bibliu, boli prenasledovaní, ba aj zabíjaní. Preto neprekvapuje, že v tomto temnom období do značnej miery vymizol zvyk spievať Bohu chvály. Napokon, keď bežní ľudia nemali prístup k Písmam, ako mohli vedieť, že jedna desatina celej Biblie je pieseň? Kto by ich informoval o tom, že Boh svojim ctiteľom prikázal, aby ‚spievali Jehovovi novú pieseň, jeho chválu v zbore verne oddaných‘? — Žalm 149:1.

Obnovenie správneho miesta hudby v uctievaní

Jehovova organizácia urobila veľa pre to, aby prinavrátila hudbe a spevu ich oprávnené miesto v uctievaní. Napríklad v Sionskej Strážnej veži z 1. februára 1896 boli iba piesne. Bolo to pod názvom „Sionské radostné piesne rána“.

V roku 1938 sa na zborových zhromaždeniach väčšinou prestalo spievať. Avšak múdrosť nasledovania apoštolského príkladu a usmernenia zanedlho prevládla. Na oblastnom zjazde v roku 1944 mal F. W. Franz prednášku „Pieseň služby Kráľovstva“. Poukázal na to, že piesne na chválu Jehovu spievali Boží nebeskí tvorovia dávno pred stvorením človeka, a povedal: „Je správne a Bohu príjemné, keď jeho pozemskí služobníci pozdvihujú hlas v doslovnej piesni.“ Po vysvetlení dôvodu na spev pri uctievaní oznámil vydanie Spevníka služby Kráľovstva na používanie na každotýždenných služobných zhromaždeniach.b A v decembri 1944 Informátor (teraz nazývaný Naša služba Kráľovstva) oznámil, že i na ďalších zhromaždeniach sa bude na začiatku i na konci spievať pieseň. Spev sa opäť stal súčasťou uctievania Jehovu.

‚Spievať v srdci Jehovovi‘

Hodnotu úprimného spevu vidno z príkladov našich bratov vo východnej Európe a Afrike, ktorí celé roky zažívali protivenstvá a prenasledovanie. Lothar Wagner strávil sedem rokov v samoväzbe. Ako to vydržal? Hovorí: „Niekoľko týždňov som sa zameriaval na to, aby som si skompletizoval všetky piesne Kráľovstva, ktoré som si pamätal. Keď som si nejaký text nepamätal presne, jednoducho som si zložil jednu či dve slohy... Koľko povzbudzujúcich a budujúcich myšlienok je v našich piesňach Kráľovstva!“ — Ročenka Jehovových svedkov 1974, strany 226–228, angl.

Harold King, ktorý bol pre svoj verný postoj päť rokov v samoväzbe, nachádzal útechu v komponovaní a spievaní piesní na chválu Jehovu. Niektoré z jeho skladieb teraz Jehovovi svedkovia používajú pri uctievaní. Radosť spojená so spevom poskytuje oporu. No na to, aby sme sa presvedčili o hodnote spievania chvál Bohu, by nemalo byť potrebné prenasledovanie.

Všetok Jehovov ľud môže nachádzať radosť v piesni. I keď azda máme isté zábrany v slovnom vyjadrovaní, svoje city k Jehovovi môžeme s voľnosťou prejaviť tak, že ich vyjadríme v piesni. Apoštol Pavol ukázal, ako môžeme nachádzať radosť v spievaní chvál, keď nabádal kresťanov: „Rozprávajte sa navzájom žalmami a chválami Boha a duchovnými piesňami a spievajte a sprevádzajte sa hudbou v srdciach Jehovovi.“ (Efezanom 5:19) Keď sú naše srdcia naplnené duchovnými vecami, mocne to vyjadrujeme piesňou. Preto kľúčom k zlepšeniu spevu je správny postoj srdca.

Ak máme dobrý vzťah k Jehovovi, prispieva to k radostnému duchu a podnecuje nás to hovoriť, spievať a kričať na chválu Jehovu. (Žalm 146:2, 5) Zo srdca spievame o veciach, z ktorých sa tešíme. A ak máme pieseň alebo jej myšlienky radi, je veľmi pravdepodobné, že ju budeme spievať s ozajstným citom.

Na to, aby človek spieval s citom, nemusí spievať hlasno. Hlasný spev nemusí byť totožný s dobrým spevom; no dobrý spev nie je ani taký, ktorý nepočuť. Niektoré hlasy s prirodzenou rezonanciou možno vynikajú i pri jemnom speve. K dobrému spevu v skupine patrí naučiť sa včleniť. Bez ohľadu na to, či sa spieva viachlasne alebo jednohlasne, zodpovedajúca hlasitosť vzhľadom na tých, ktorí sú vedľa teba, vytvára príjemnú a jednoliatu pieseň. Kresťanská skromnosť a počúvajúce ucho pomáhajú nadobudnúť v speve vyrovnanosť — aby človek spieval oduševnene, a napriek tomu svojím hlasom všetkých neprekričal. Tí však, ktorí spievajú veľmi dobre alebo majú výnimočne pekný hlas, nemajú byť odrádzaní od hlasného spevu. Krásny hlas môže byť silnou oporou pre zbor spievajúci na chválu Jehovu.

Zhromaždenia sú tiež vhodnou príležitosťou na viachlasný spev. Tí, ktorí majú dobrý hudobný sluch alebo dokážu v spevníku čítať jednotlivé hlasy a spievať ich, sú povzbudzovaní, aby svojím pripájaním sa k spevu prispeli ku kráse hudby.c

Niektorí možno hovoria: ‚Nedokážem sa držať melódie‘ alebo: ‚Mám strašný hlas; pri vysokých tónoch mi zlyháva.‘ Preto sú pri speve bojazliví, dokonca i keď spievajú v sále Kráľovstva. Pravda je taká, že žiaden hlas, ktorý sa dvíha, aby chválil Jehovu, nie je z Jehovovho pohľadu „strašný“. A práve tak, ako si možno zlepšiť rečový prejav cvičením a uplatňovaním užitočných návrhov predkladaných v teokratickej škole kazateľskej služby, možno sa zlepšiť aj v speve. Niektorí si zlepšili hlas jednoducho tým, že si pri domácich prácach pohmkávali. Pohmkávanie pomáha vyhladzovať tón hlasu. A vo vhodnom čase, keď sme sami alebo keď pracujeme tam, kde nerušíme iných, je vynikajúcim hlasovým cvičením a zároveň prostriedkom, ako nadobudnúť radostnú, uvoľnenú myseľ, spievanie melódií Kráľovstva.

Môžeme tiež povzbudzovať k zaspievaniu niekoľkých piesní Kráľovstva na spoločenských stretnutiach. Taký spev, sprevádzaný nejakým nástrojom, napríklad gitarou či klavírom, alebo klavírnou nahrávkou Spoločnosti, vytvorí na našich stretnutiach duchovnú atmosféru. A pomôže to tiež naučiť sa piesne a dobre ich spievať na zborových zhromaždeniach.

Aby sa pomohlo zborom s nadšením spievať na zhromaždeniach, Spoločnosť poskytla nahrávky hudobného sprievodu. Pri ich používaní by si ten, kto obsluhuje zvukovú aparatúru, mal všímať hlasitosť. Ak hudba nie je dostatočne hlasná, zbor sa môže ostýchať spievať hlasno. Keď brat, ktorý obsluhuje zvukovú aparatúru, spieva spolu so zborom, dokáže posúdiť, či hudba poskytuje primerané vedenie alebo nie.

Melódie pre Jehovu

Spev nám dáva príležitosť vyjadrovať svoje city, ktoré máme k nášmu Stvoriteľovi. (Žalm 149:1, 3) Nie je to iba citové vzplanutie; je to ovládané, rozumné a radostné vyjadrovanie našej chvály. Keď si pri speve v zbore vylievame srdce, môže nás to uviesť do správneho rozpoloženia mysle a srdca pre program, ktorý nasleduje, a môže nás to podnietiť k väčšej účasti na uctievaní Jehovu. I keď spev pôsobí na city, slová piesní môžu poslúžiť aj na naše poučenie. Keď sa takto jednohlasne i viachlasne vyjadrujeme, pokorne si pripravujeme srdcia, aby sme sa mohli spolu učiť ako zhromaždený ľud. — Porovnaj Žalm 10:17.

Spev bude vždy súčasťou uctievania Jehovu. Preto máme vyhliadku, že sa vždy budeme môcť stotožniť so slovami žalmistu: „Ja budem chváliť Jehovu po celý svoj život. Ja budem hrať melódie svojmu Bohu, dokiaľ som.“ — Žalm 146:2.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 27]

Niekoľko návrhov na zlepšenie spevu

1. Keď spievaš, drž spevník hore. Pomáha to dýchať prirodzenejšie.

2. Pred každou hudobnou myšlienkou sa zhlboka nadýchni.

3. Otváraním úst o niečo viac, než sa zdá spočiatku pohodlné, prirodzene zväčšíš hlasitosť a rezonanciu hlasu.

4. Predovšetkým buď stále zameraný na citový náboj spievanej piesne.