„Hromada svedectva“ v krajine „Božieho vrchu“

AK NA mape afrického kontinentu sledujete pobrežie západnej Afriky a posúvate sa na východ pozdĺž Guinejského zálivu, na mieste, kde sa pobrežie stáča na juh, nájdete Kamerun. Ak pokračujete popri pobreží na juh, prídete k rozľahlému pásu čiernych piesočných pláží. Čierny piesok je výsledkom vulkanickej činnosti Kamerunského vrchu.

Tento kužeľovitý vrch vysoký 4070 metrov je absolútnou dominantou tejto oblasti. Keď sa svahy Kamerunského vrchu kúpu vo svetle zapadajúceho slnka, je to pôsobivá ukážka živých farieb — svetlofialovej, oranžovej, zlatistej a karmínovej. More a neďaleké močiare odrážajú všetky tieto odtiene ako zrkadlo a takmer znemožňujú odlíšiť oblohu od zeme. Ľahko možno pochopiť, prečo animistické kmene tejto oblasti pomenovali tento vrch Mongo Ma Loba, čo sa prekladá ako „Voz bohov“ alebo častejšie ako „Boží vrch“.

Ďalej na juh sú kilometre bielych piesočných pláží lemovaných kokosovými palmami. Väčšia časť krajiny, s výnimkou tohto idylického pobrežia, je pokrytá hustým rovníkovým pralesom, ktorý siaha až po hranice s Kongom a Stredoafrickou republikou a na sever po Nigériu a subsaharský Čad. Západná časť krajiny je hornatá a pripomína cestovateľovi niektoré časti Európy. Horúce podnebie vám však nedá zabudnúť, že ste od rovníka, iba čo by kameňom dohodil. Rozmanitosť tejto krajiny vedie mnohých turistických sprievodcov k tomu, že opisujú Kamerun ako verný obraz Afriky v malom. Tento dojem je posilnený rozmanitosťou etnických skupín a vyše 220 registrovanými jazykmi a dialektmi.

Keby ste navštívili Kamerun, mohli by ste sa ubytovať v jednom z veľkých hotelov v prístave Douala alebo v hlavnom meste Yaoundé. Mohli by ste však prísť o príležitosť dozvedieť sa niečo o živote tamojších ľudí, hlavne o živote vyše 24 000 svedkov Jehovu, ktorí sú zamestnaní zväčšovaním „hromady svedectva“ v celej tejto krajine „Božieho vrchu“.a Prečo sa nevydať na cestu naprieč touto krajinou, aby sme stretli niektorých z nich? Vaše skúmanie tejto západoafrickej krajiny bude zaiste bohato odmenené.

Na vydlabanom kanoe, bušovým taxíkom alebo na bicykli?

Tam, kde sa Sanaga, najdlhšia rieka v Kamerune, vlieva do oceánu, vytvára širokú deltu. Aby sa Jehovovi svedkovia dostali ku všetkým obyvateľom tejto rozľahlej oblasti, často musia cestovať na kanoe vydlabaných z kmeňa stromu. Robí to aj deväť zvestovateľov Kráľovstva z malej skupiny v dedine Mbiako. Dvaja z nich žijú v dedine Yoyo vzdialenej odtiaľ 25 kilometrov. Aby sa dostali do dediny Mbiako, musia intenzívne veslovať, a predsa sú vždy prítomní na kresťanských zhromaždeniach. Cestujúci dozorca pri návšteve tejto skupiny navrhol, že im prehrá videokazetu Jehovovi svedkovia — organizácia za týmto menom. To je však ľahšie povedať ako urobiť. Kde v takej odľahlej dedine nájde videorekordér, televízny prijímač a elektrinu?

V týždni jeho návštevy niekoľkí zvestovatelia navštívili pastora miestnej cirkvi. Na ich prekvapenie ich pastor srdečne privítal a mali s ním živý biblický rozhovor. Bratia si všimli, že pastor má nielen videorekordér, ale aj elektrický generátor, a tak nabrali odvahu a opýtali sa, či by si toto jeho zariadenie mohli požičať. Keďže pastor mal radosť z predošlého biblického rozhovoru, súhlasil, že im pomôže. V sobotu večer prišlo na predstavenie 102 osôb vrátane pastora a väčšiny členov jeho cirkvi. Dvaja svedkovia z dediny Yoyo priviezli na dvoch kanoe viacerých záujemcov. Nebolo im zaťažko veslovať proti prílivu. Keď si pozreli videokazetu, boli ňou hlboko dojatí a povzbudení a boli hrdí na to, že patria k takej veľkej organizácii, ktorej cieľom je ctiť Jehovu.

Na cestu na miesta, kde sa nemožno dostať pomocou kanoe, môže človek použiť bušový taxík. Na parkovacích plochách, kde tieto taxíky čakajú na pasažierov, je vždy veľmi živo. Medzi predavačmi chladnej vody, obchodníkmi s banánmi a nosičmi batožín je ľahké nechať sa úplne zmiasť. Úlohou týchto nosičov je dostať pasažierov do čakajúcich bušových taxíkov, ktoré sú všetky, podľa nich, „pripravené na odchod“. Ale výraz „pripravené“ by sa mal brať iba v tom najvoľnejšom zmysle slova. Cestujúci musia stráviť hodiny a niekedy aj dni čakaním. Keď sú už všetci pasažieri natlačení vnútri a vodič naložil batožinu, vrecia s poľnohospodárskymi plodinami a niekedy dokonca živé kurence a kozy na strešný nosič, bušový taxík sa vydáva na hrboľaté, prašné cesty.

Jeden cestujúci služobník, ktorý už bol unavený touto formou dopravy, sa rozhodol pre nezávislosť. Teraz všade cestuje na bicykli. Hovorí: „Odkedy som sa rozhodol používať na cestovanie zo zboru do zboru bicykel, vždy prídem na návštevu načas. Je pravda, že cesta môže trvať niekoľko hodín, ale aspoň nemusím stráviť deň či dva čakaním na bušový taxík. V období dažďov sa niektoré cesty takmer úplne strácajú pre záplavy. Aby ste prešli týmito úsekmi blata a vody, musíte si vyzuť topánky. Jedného dňa mi topánka spadla do prúdu vody a späť som ju dostal až o niekoľko týždňov, keď ju dcéra istého svedka celkom náhodou chytila pri chytaní rýb! Som šťastný, že môžem opäť nosiť tieto topánky po tom, čo jedna z nich strávila určitý čas medzi rybami. Občas prechádzam oblasťami, kde Jehovovi svedkovia nikdy predtým nekázali. Dedinčania sa ma vždy pýtajú, čo nesiem. A tak si nechávam časopisy a brožúry poruke. Zakaždým, keď sa zastavím, ponúkam tieto publikácie založené na Biblii a vydávam krátke svedectvo. Verím, že Jehova dá týmto semenám pravdy vzrast.“

Hlboko vo vnútrozemí

Jehovovi svedkovia sa snažia deliť o dobré posolstvo o Kráľovstve s inými aj hlboko v srdci Kamerunu, v dedinách ukrytých v hlbinách pralesa. To si vyžaduje veľké úsilie, ale výsledky sú potešujúce.

Marie, služobníčka celým časom, začala biblické štúdium s dievčaťom menom Arlette. Na konci prvého štúdia sa Marie opýtala Arlette, či ju vyprevadí k dverám, ako je v tejto časti Afriky zvykom. Ale dievča povedalo, že sotva môže chodiť, lebo ju bolia nohy. Arlette mala nohy infikované istým druhom blchy, ktorej samička sa zavrtáva do tela a spôsobuje abscesy. Marie statočne odstránila jednu blchu za druhou. Neskôr sa dozvedela aj to, že v noci toto dievča trápievajú démoni. Marie jej trpezlivo vysvetľovala, ako môže človek vložiť dôveru v Jehovu, najmä tým, že nahlas vzýva jeho meno v modlitbe. — Príslovia 18:10.

Arlette robila rýchle pokroky. Sprvu jej rodina nevidela na štúdiu nič zlé, lebo Arlette robila pozoruhodné pokroky po telesnej i po duševnej stránke. Ale keď si uvedomili, že sa chce stať Jehovovou svedkyňou, zakázali jej ďalej študovať. O tri týždne nato, keď si Arlettina matka uvedomila, aká je jej dcéra skľúčená, skontaktovala sa s Marie a poprosila ju, aby v štúdiu pokračovala.

Keď prišiel čas návštevy krajského zjazdu, Marie zaplatila vodičovi, aby vzal Arlette na oba dni. Vodič však odmietol zájsť až k Arlettinmu domu, keď usúdil, že chodník, ktorý vedie od domu na cestu, je nezjazdný. A tak sa Marie podarilo priniesť dievča na cestu. Jehova rozhodne požehnal toto úsilie. Dnes Arlette chodí na všetky zborové zhromaždenia. Marie neúnavne prichádza po ňu, aby jej v tom pomáhala. Idú tam spolu pešo 75 minút. Keďže nedeľné zhromaždenie sa začína o 8.30 ráno, Marie musí vyjsť z domu o 6.30, a predsa sa im darí prísť načas. Arlette dúfa, že zakrátko symbolizuje svoju oddanosť krstom vo vode. Marie hovorí: „Kto ju nevidel, keď začala študovať, si nedokáže predstaviť, ako veľmi sa zmenila. Veľmi ďakujem Jehovovi za to, ako ju požehnal.“ Marie je zaiste vynikajúcim príkladom obetavej lásky.

Ďaleko na sever

Severný Kamerun je plný kontrastov a prekvapení. V období dažďov sa premieňa na obrovskú, bujnú záhradu. Ale keď nastupuje páliace slnko, tráva schne. Napoludnie, keď je slnko v zenite a je ťažké nájsť tieň, ovce sa tisnú k stenám domov z červeného blata. Jediným pozostatkom zelene uprostred piesku a suchej trávy je niekoľko listov baobabov. Hoci tieto stromy nie sú také veľké ako ich bratranci v rovníkovom pralese, sú rovnako odolné. Ich schopnosť vydržať v drsnom prostredí dobre znázorňuje horlivosť a odvahu malého počtu svedkov, ktorí išli bývať do tejto oblasti, aby tam nechali svietiť svetlo pravdy.

Niektoré zbory v tejto oblasti delí od seba 500 až 800 kilometrov a pocit osamotenosti je až príliš skutočný. Je tu však veľký záujem. Svedkovia z iných oblastí sa sem sťahujú, aby tu pomohli. Aby boli v službe efektívni, musia sa naučiť miestny dialekt fulfulde.

Jeden svedok z mesta Garoua sa rozhodol stráviť niekoľko dní kázaním v rodnej dedine vzdialenej asi 160 kilometrov. Našiel určitý záujem, ale vysoké výdavky na dopravu mu bránili pravidelne sa tam vracať. O niekoľko týždňov dostal tento svedok list od jedného zo záujemcov, ktorý ho prosil, aby opäť prišiel na návštevu. Keďže svedok stále nemal peniaze na lístok, nemohol ísť. Predstavte si, aký bol prekvapený, keď sa ten človek objavil v jeho dome v Garoue, aby ho informoval, že desať ľudí v dedine čaká na jeho návštevu!

V inej dedine blízko hranice s Čadom si skupina 50 záujemcov zorganizovala vlastné biblické štúdium. Zariadili, aby traja spomedzi nich navštevovali zhromaždenia v najbližšom zbore v Čade. Títo traja vždy po svojom návrate viedli biblické štúdium s celou skupinou. Naozaj tu možno dobre uplatniť Ježišove slová: „Žatva je veľká, ale robotníkov je málo. Preto proste Pána žatvy, aby vyslal robotníkov do svojej žatvy.“ — Matúš 9:37, 38.

Vydávanie svedectva v mestách

Asi pred dvoma rokmi sa po mnohých rokoch nedostatku stali časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! v Kamerune voľne dostupnými. Keďže mnohí ľudia čítajú tieto časopisy prvý raz, sú nimi veľmi nadšení a majú o ne veľký záujem. Jedna mladá manželská dvojica zvláštnych priekopníkov, pridelená do jedného z miest, rozšírila pri svojej prvej dopoludňajšej službe v novom obvode 86 časopisov. Niektorí zvestovatelia rozširujú až 250 časopisov za jediný mesiac! Čo je tajomstvom ich úspechu? Ponúkajú časopisy každému.

Jeden svedok, ktorý pracuje v kancelárii prístupnej verejnosti, vždy necháva časopisy na viditeľnom mieste. Istá žena sa na ne pozrela, ale nezobrala si ani jeden. Svedok si všimol jej záujem a ponúkol jej jedno číslo, ktoré prijala. Bol prekvapený, keď nasledujúci deň videl, ako opäť prichádza. Nielenže chcela prispieť za časopis, ktorý si vzala, ale pýtala si aj ďalšie. Prečo? Keďže bola obeťou znásilnenia, vybrala si časopis na tento námet. Strávila celú noc tým, že si znovu a znovu čítala poskytované rady. Cítila, že sa jej veľmi uľavilo, a chcela vedieť o Jehovových svedkoch viac.

Aj malé deti sa môžu podieľať na rozširovaní biblického posolstva nádeje. Keď istý učiteľ požiadal šesťročné dievčatko z rodiny svedkov, aby zaspievalo katolícky hymnus, dievčatko odmietlo so slovami, že patrí k Jehovovým svedkom. Učiteľ ju potom požiadal, aby zaspievala jednu z jej vlastných náboženských piesní, aby jej mohol dať známku. Vybrala si pieseň nazvanú „Boží sľub raja“ a zaspievala ju spamäti. Učiteľ sa jej opýtal: „Vo svojej piesni si spomenula raj. Kde je ten raj?“ Dievčatko mu vysvetlilo Božie predsavzatie zriadiť čoskoro Raj na zemi. Učiteľ, prekvapený jej odpoveďou, si od rodičov vypýtal knihu, ktorú dievčatko študuje. Bol ochotný známkovať ju za toto namiesto toho, čo sa učila na hodinách náboženstva. Rodičia navrhli učiteľovi, že ak ju chce známkovať správne, mal by najprv sám študovať. Zaviedlo sa s ním biblické štúdium.

Plánujete návštevu?

V mnohých častiach sveta sú dnes ľudia ľahostajní k dobrému posolstvu o Kráľovstve. Ani Boh, ani Biblia ich nezaujíma. Ďalší sú ochromení strachom a proste odmietajú odpovedať akémukoľvek cudziemu človeku pri dverách. To všetko predstavuje skutočne náročnú úlohu pre Jehovových svedkov v ich službe. Ale aké rozdielne je to v Kamerune!

Kázať od dverí k dverám je tu potešením. Namiesto klopania je zvykom volať „kong, kong, kong“. Potom hlas zvnútra odpovedá: „Kto je?“ a vtedy sa predstavíme ako Jehovovi svedkovia. Rodičia obvykle požiadajú deti, aby priniesli lavice a položili ich do tieňa nejakého stromu, azda mangovníka. Potom trávime príjemné chvíle vysvetľovaním, čo je Božie Kráľovstvo a čo urobí, aby oslobodilo ľudstvo z jeho biedneho stavu.

Po jednom práve takom rozhovore si istá pani vyliala srdce a povedala: „Som rozrušená, keď vidím, že pravdu, ktorú som hľadala, nemožno nájsť v náboženstve, v ktorom som sa narodila a v ktorom som vyrástla. Ďakujem Bohu, že mi ukázal pravdu. Vo svojej cirkvi som bola diakonkou. Socha Panny Márie zostáva týždeň v domácnosti každého diakona, aby jej každý mohol predkladať prosby. Pokiaľ ide o mňa, vždy som prosila Máriu, aby mi pomohla spoznať pravdu. Teraz mi Boh ukázal, že pravda nie je u nej. Ďakujem Jehovovi.“

Teda ak jedného dňa pocítite potrebu zažiť silnú radosť, ktorú možno mať pri kázaní dobrého posolstva o Božom Kráľovstve, prečo nenavštíviť túto časť západnej Afriky? Okrem toho, že objavíte „Afriku v malom“, či už na kanoe, bušovom taxíku alebo na bicykli, prispejete tiež k „hromade svedectva“, ktorá sa zväčšuje v krajine „Božieho vrchu“.

[Poznámka pod čiarou]

[Prameň ilustrácie na strane 22]

Mapa: Mountain High Maps® Copyright © 1995 Digital Wisdom, Inc.