Ako sa Boh pozerá na uctievanie v kresťanstve?
„NIE každý, kto mi hovorí: ‚Pane, Pane,‘ vojde do nebeského kráľovstva,“ povedal Ježiš Kristus, „ale ten, kto koná vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach. Mnohí mi povedia v onen deň: ‚Pane, Pane, či sme... nekonali mnoho mocných skutkov v tvojom mene?‘ A predsa im potom vyznám: Nikdy som vás nepoznal! Odstúpte odo mňa, páchatelia nezákonnosti.“ — Matúš 7:21–23.
Boh prostredníctvom svojho svätého Slova, Svätej Biblie, vysvetlil, čo je jeho vôľa. Konajú cirkvi kresťanstva Božiu vôľu? Alebo sú tými, ktorých Ježiš nazval „páchatelia nezákonnosti“?
Prelievanie krvi
V noci pred smrťou svojho Pána Peter takmer začal ozbrojený konflikt s oddielom vojakov, ktorí boli poslaní zatknúť Ježiša. (Ján 18:3, 10) Ježiš však obnovil pokoj a varoval Petra: „Všetci, ktorí berú meč, mečom zahynú.“ (Matúš 26:52) Toto jasné varovanie je zopakované v Zjavení 13:10. Dbajú naň cirkvi kresťanstva? Alebo majú spoluzodpovednosť za vojny, ktoré prebiehajú v rôznych častiach zeme?
Cez druhú svetovú vojnu boli státisíce Srbov a Chorvátov vyvraždené v mene náboženstva. The New Encyclopædia Britannica uvádza, že „v Chorvátsku začal domáci fašistický režim s politikou ‚rasových čistiek‘, ktoré išli ešte ďalej ako nacistické praktiky... Bolo vyhlásené, že jedna tretina srbského obyvateľstva bude deportovaná, jedna tretina bude obrátená na rímsky katolicizmus a jedna tretina bude zlikvidovaná... Čiastočná kolaborácia katolíckeho duchovenstva pri týchto praktikách vážne narušila povojnové vzťahy medzi cirkvou a štátom.“ Nespočetné množstvo ľudí sa muselo buď obrátiť na katolicizmus, alebo zomrieť; a tisíce ďalších ľudí vôbec nedostali na výber. Celé dediny — muži, ženy i deti — boli nahnané do svojich pravoslávnych kostolov a pozabíjané. A čo komunistické vojská protivníka? Mali aj ony náboženskú podporu?
„Niektorí kňazi sa zúčastnili vojny na strane revolučných síl,“ uvádza kniha History of Yugoslavia (Dejiny Juhoslávie). „Partizánske vojská začali dokonca prijímať kňazov srbskej pravoslávnej i rímskokatolíckej cirkvi,“ uvádza kniha Yugoslavia and the New Communism (Juhoslávia a nový komunizmus). Náboženské nezhody naďalej roznecujú plamene vojny na Balkáne.
A čo Rwanda? Generálny tajomník Katolíckeho inštitútu pre medzinárodné vzťahy Ian Linden v časopise The Month priznal: „Vyšetrovania uskutočnené skupinou African Rights v Londýne uvádzajú niekoľko príkladov toho, ako miestni vodcovia katolíckej, anglikánskej a baptistickej cirkvi boli priamo alebo nepriamo zapletení do zabíjania konaného milíciou... Je úplne nesporné, že značný počet prominentných kresťanov z farností bolo zapojených do zabíjania.“ A je smutné, že boje medzi takzvanými kresťanmi naďalej sužujú strednú Afriku.
Smilstvo a cudzoložstvo
Podľa Božieho Slova existuje iba jedno počestné usporiadanie pre pohlavný život — manželský zväzok. „Manželstvo nech je počestné medzi všetkými,“ hovorí Biblia, „a manželské lôžko nech je nepoškvrnené, lebo Boh bude súdiť smilníkov a cudzoložníkov.“ (Hebrejom 13:4) Zastávajú sa cirkevní vodcovia tohto Božieho učenia?
V roku 1989 anglikánska cirkev v Austrálii vydala oficiálny dokument o sexualite, ktorý uvádza, že predmanželský sex nie je nesprávny, ak sú obaja partneri úplne oddaní jeden druhému. A nedávno vodca anglikánskej cirkvi v Škótsku povedal: „Cirkev by nemala odsudzovať milostný pomer ako hriešny a nesprávny. Cirkev musí uznať, že cudzoložstvo je zapríčinené našimi génmi.“
V Južnej Afrike sa viacerí duchovní otvorene priaznivo vyjadrovali o homosexualite. Napríklad juhoafrický časopis You v roku 1990 citoval významného anglikánskeho duchovného, ktorý povedal: „Písma nie sú záväzné navždy... Verím, že dôjde k zmenám v postoji a postupe cirkvi voči homosexuálnym ľuďom.“ — Porovnaj Rimanom 1:26, 27.
Podľa ročenky 1994 Britannica Book of the Year sa sexuálna problematika stala v amerických cirkvách dominantnou otázkou, najmä také záležitosti ako „ordinácia známych homosexuálov a lesbičiek za duchovných, náboženské chápanie práv homosexuálov, požehnanie ‚manželstva homosexuálov‘ a uznanie či odsúdenie životných štýlov spájaných s homosexualitou“. Väčšina väčších cirkevných denominácií toleruje duchovných, ktorí vedú kampaň za väčšiu sexuálnu slobodu. Podľa ročenky 1995 Britannica Book of the Year 55 biskupov episkopálnej cirkvi podpísalo deklaráciu „potvrdzujúcu prijateľnosť ordinácie a služby homosexuálov“.
Niektorí duchovní argumentujúci v prospech homosexuality tvrdia, že Ježiš proti nej nikdy nič nehovoril. Ale je to naozaj tak? Ježiš Kristus vyhlásil, že Božie Slovo je pravda. (Ján 17:17) To znamená, že schvaľoval Boží názor na homosexualitu, ktorý je opísaný v 3. Mojžišovej 18:22: „Neľahneš si k mužskej osobe tak, ako si líhaš so ženou. Je to odporná vec.“ Okrem toho Ježiš zahrnul smilstvo a cudzoložstvo medzi „zlé veci [ktoré] vychádzajú zvnútra a poškvrňujú človeka“. (Marek 7:21–23) Grécke slovo pre smilstvo má širší význam ako slovo pre cudzoložstvo. Opisuje všetky formy sexuálnych stykov mimo zákonného manželstva vrátane homosexuality. (Júda 7) Ježiš Kristus okrem toho vystríhal svojich nasledovníkov, aby netolerovali nikoho, kto sa hlási za kresťanského učiteľa a podceňuje závažnosť smilstva. — Zjavenie 1:1; 2:14, 20.
Keď náboženskí vodcovia vedú kampaň za ordináciu homosexuálov a lesbičiek, aký to má účinok na členov ich cirkví, najmä na mladých ľudí? Nie je to návod na experimentovanie so sexom mimo manželstva? Naproti tomu Božie Slovo kresťanov nabáda, aby ‚utekali od smilstva‘. (1. Korinťanom 6:18) Ak spoluveriaci upadne do takého hriechu, je mu poskytnutá láskyplná pomoc s cieľom obnoviť takého človeka do Božej priazne. (Jakub 5:16, 19, 20) Ale čo ak je táto pomoc odmietnutá? Podľa Biblie musí byť každý, kto úmyselne pokračuje v konaní smilstva, exkomunikovaný. (1. Korinťanom 5:1, 11, 13) Biblia hovorí, že ak sa takí ľudia nebudú kajať, „nezdedia Božie kráľovstvo“. — 1. Korinťanom 6:9, 10.
„Zakazujú manželstvo“
Vzhľadom na ‚rozšírenosť smilstva‘ Biblia hovorí, že „je lepšie uzavrieť manželstvo, ako horieť vášňou“. (1. Korinťanom 7:2, 9) Napriek tejto múdrej rade sa od mnohých duchovných vyžaduje, aby zotrvali v celibáte čiže neženatí. Nino Lo Bello vo svojej knihe The Vatican Papers (Vatikánske listy) vysvetľuje, že „sľub celibátu sa neruší, keď kňaz, mních alebo mníška majú pohlavné styky... Odpustenie za pohlavné styky možno dosiahnuť poctivým vyhlásením v spovednici, zatiaľ čo manželstvo kňaza by cirkev jednoducho neuznala.“ Prinieslo toto učenie dobré, alebo zlé ovocie? — Matúš 7:15–19.
Mnohí kňazi nesporne žijú mravne čistým životom, ale veľký počet ich tak nežije. Podľa ročenky 1992 Britannica Book of the Year „správy uvádzajú, že rímskokatolícka cirkev zaplatila 300 miliónov dolárov za urovnanie prípadov sexuálneho zneužívania duchovnými“. A neskoršia ročenka, z roku 1994, uviedla: „Smrťou značného počtu duchovných na aids bola zviditeľnená prítomnosť homosexuálnych kňazov i pozorovania, že do radov kňazstva bol pritiahnutý... nadmerný počet homosexuálov.“ Nie div, že Biblia hovorí, že ‚zakazovanie manželstva‘ je ‚učenie démonov‘. (1. Timotejovi 4:1–3) „Podľa názoru niektorých historikov,“ píše Peter de Rosa vo svojej knihe Vicars of Christ (Kristovi námestníci), „[kňazský celibát] pravdepodobne narobil väčšie morálne škody než akákoľvek iná inštitúcia na Západe vrátane prostitúcie... Väčšinou skôr poškvrňoval meno kresťanstva... Vnútený celibát vždy viedol k pokrytectvu v radoch duchovenstva... Kňaz sa môže dopustiť poklesku tisíckrát, ale kanonické právo mu zakazuje jedenkrát sa oženiť.“
Po úvahách o Božom názore na Baalovo uctievanie nie je ťažké rozpoznať, aký má Boh názor na rozdelené cirkvi kresťanstva. Posledná kniha Biblie spája všetky formy falošného uctievania pod názov „Veľký Babylon, matka smilníc a ohavností zeme“. „Bola v ňom,“ dodáva Biblia, „nájdená krv prorokov a svätých a všetkých, ktorí boli zabití na zemi.“ — Zjavenie 17:5; 18:24.
Preto Boh nabáda všetkých, ktorí ho chcú uctievať pravým spôsobom: „Vyjdite z neho, ľud môj, ak nechcete mať s ním účasť na jeho hriechoch a ak nechcete dostať časť z jeho rán... V jednom dni prídu jeho rany, smrť a smútok a hlad, a bude úplne spálený ohňom, lebo je silný Boh Jehova, ktorý ho odsúdil.“ — Zjavenie 18:4, 8.
Vynára sa preto otázka: Kam by človek mal ísť, keď vyšiel z falošného náboženstva? Aká forma uctievania je Bohu prijateľná?
[Rámček na strane 5]
Modlárstvo
Súčasťou Baalovho uctievania bolo používanie modiel. Izraeliti sa pokúšali zmiešať uctievanie Jehovu s uctievaním Baala. Dokonca priniesli modly do Jehovovho chrámu. Boží názor na modlárske uctievanie bol jasne ukázaný, keď Boh privodil zničenie Jeruzalema a jeho chrámu.
Mnohé kostoly kresťanstva sú plné modiel, či už vo forme krížov, alebo ikon, alebo sôch Márie. Okrem toho mnohí, ktorí chodia do kostola, sú naučení pokloniť sa, kľaknúť si alebo prežehnať sa pred týmito obrazmi alebo sochami. Naproti tomu pravým kresťanom je prikázané, aby ‚utekali pred modlárstvom‘. (1. Korinťanom 10:14) Nepokúšajú sa uctievať Boha za pomoci hmotných predmetov. — Ján 4:24.
[Prameň ilustrácie]
Musée du Louvre, Paríž
[Rámček na strane 7]
„Cirkevný predstavený... má byť bez viny“
TENTO výrok je z listu Títovi 1:7 podľa Porúbčanovho prekladu. V Evanjelickom preklade tento text znie: „Biskup... musí byť bez úhony.“ Slovo „biskup“ pochádza z gréckeho slova s významom „dozorca“. Preto muži, ktorí sú ustanovení, aby sa ujímali vedenia v pravom kresťanskom zbore, sa musia správať v súlade so základnými biblickými normami. Ak to nerobia, musia byť zbavení postavenia dozorcu, lebo už nie sú „príkladom stádu“. (1. Petra 5:2, 3) Ako vážne berú túto požiadavku cirkvi kresťanstva?
Dr. Everett Worthington poukazuje vo svojej knihe I Care About Your Marriage (Záleží mi na vašom manželstve) na prieskum medzi 100 pastormi v štáte Virginia (USA). Vyše 40 percent ich priznalo, že sa zaplietli do nejakej formy správania vzbudzujúceho vášeň s niekým, kto nie je ich manželským partnerom. Veľký počet z nich sa dopustil cudzoložstva.
Časopis Christianity Today poznamenáva, že „v uplynulom desaťročí bola cirkev opakovane šokovaná odhaleniami nemorálneho správania niektorých z jej najváženejších vodcov“. Článok „Prečo by cudzoložní pastori nemali byť opäť uvádzaní do úradu“ spochybňoval bežnú prax v kresťanstve — totiž že cirkevní vodcovia bývajú po tom, čo sú „usvedčení zo sexuálneho hriechu“, rýchlo opäť uvedení do svojho predošlého postavenia.