Svedkovia až do najvzdialenejšej časti zeme

ETAH

THULE

GODHAVN

GODTHÅB

JULIANEHÅB

ANGMAGSSALIK

THULE je časť označenia, ktoré sa už od staroveku používalo na opis najvzdialenejšieho cieľa, či už v zemepisnom alebo v inom zmysle. Dnes je Thule názov osady na ďalekom severe Grónska, najväčšieho ostrova na svete. Táto osada bola takto pomenovaná v roku 1910, keď ju dánsky bádateľ Knud Rasmussen použil ako základňu pre polárne expedície. Cesta do Thule je ešte aj dnes skôr expedíciou než príjemným výletom.

Napriek tomu podnikať expedície do Thule je naliehavo potrebné. Jehovovi svedkovia reagujú na Ježišov príkaz: „Budete mi svedkami... až do najvzdialenejšej časti zeme,“ a dychtivo túžia prinášať dobré posolstvo o Božom Kráľovstve na toto miesto, do jednej z najsevernejších trvalých ľudských usadlostí na zemi. — Skutky 1:8; Matúš 24:14.

‚Kedy budeme môcť ísť do Thule?‘

V roku 1955 prišli do Grónska dvaja dánski svedkovia, ktorí chceli mať podiel na kázaní „až do najvzdialenejšej časti zeme“. Neskôr prišli ďalší a svojím kazateľským dielom postupne pokryli južné a západné pobrežie až po Melvillov záliv a časť východného pobrežia. No vzdialenejšie miesta, ako je Thule, sa dosahovali takmer výlučne poštou alebo telefonicky.

Jedného dňa v roku 1991 stáli dvaja služobníci celým časom, Bo a jeho manželka Helen, na skalnom útese nad Melvillovým zálivom. Hľadiac na sever, kládli si otázku: ‚Kedy sa budeme môcť vydať na cestu do Thule a priniesť tam ľuďom dobré posolstvo o Kráľovstve?‘

V roku 1993 sa Werner, ďalší služobník celým časom, odvážil preplávať Melvillov záliv na svojom rýchlom člne Qaamaneq (Svetlo) dlhom 5,5 metra. Už predtým sa plavil 1200 kilometrov z Godthåbu až do oblasti Upernaviku. Avšak preplávať cez Melvillov záliv — 400 kilometrov otvoreného arktického mora — to je niečo celkom iné. Väčšinu roka prístup do zálivu znemožňuje ľad. Werner ho úspešne preplával, aj keď pre ľad stratil jeden motor. A skôr ako sa musel vrátiť, podarilo sa mu vykonať určité kazateľské dielo.

Smer Thule

Po tejto ceste začal Werner robiť nové plány. S Arnem a Karin — ktorí takisto vlastnili čln, dlhý 7 metrov so štyrmi kójami a predovšetkým s moderným navigačným zariadením — sa rozprával o tom, že podniknú spoločnú cestu do Thule. Člny by im poslúžili na ubytovanie a plavba Melvillovým zálivom dvoma člnmi plaviacimi sa spolu by bola menej riskantná. Na to, aby prepracovali najvýznamnejšie mestečko so 600 obyvateľmi a šesť osád v tejto oblasti, potrebovali väčšiu pomoc. A tak pozvali Boa s Helen a Jørgena s Inge — všetko skúsených služobníkov, dobre oboznámených s cestovaním po tejto krajine — aby šli s nimi. Piati členovia tejto skupiny navyše hovoria po grónsky.

Skupina poslala napred zásoby biblickej literatúry. Aj do člnov naložili literatúru a tiež nutné zásoby potravy a vody, palivo, náhradný motor a nafukovací čln. Potom 5. augusta 1994, po mesiacoch príprav, sa tento tím stretol a oba člny čakali pripravené a naložené v prístave Ilulissat. Cesta na sever sa začala. Werner, Bo a Helen sa plavili na menšom z dvoch člnov. „Sedieť alebo ležať vo svojej kóji a niečoho sa držať, to bolo všetko, čo ste mohli robiť,“ píše Bo. Sledujme záznam o tejto ceste v lodnom denníku.

„More bolo na dlhých úsekoch pokojné. Pred očami sa nám otvárala úžasná panoráma — trblietajúce sa more, fliačiky hustej hmly, žiarivé slnko a modrá obloha, plávajúce ľadovce tých najúchvatnejších tvarov a farebných odtieňov, hnedý mrož slniaci sa na ľadovej kryhe, obrys pobrežia s tmavými horskými svahmi a úzkymi nížinami — zmenám scenérie nebolo konca.

Najzaujímavejšou súčasťou tejto cesty bolo, prirodzene, navštevovanie tamojších osád. Dolu na móle boli vždy ľudia, obvykle deti, aby videli, akí návštevníci to prišli, a aby ich privítali. Rozširovali sme biblickú literatúru a požičiavali sme ľuďom videokazetu o našej organizácii. Mnohí si ju mohli pozrieť, predtým ako sme museli odísť. V Južnom Upernaviku sa niekoľko ľudí vyplavilo k našim člnom ešte skôr, ako sme pristáli. A tak sme po celý večer mali na palube hostí a odpovedali sme im na mnohé biblické otázky.“

Teraz, po prvých 700 kilometroch cesty, boli tieto dva člny pripravené preplávať cez Melvillov záliv.

 Kritický bod

„To sa všeobecne považovalo za kritický úsek cesty. A museli sme ho preplávať naraz, lebo cesta k osade Savissivik (kde sa začína tento obvod a kde by sme inak mohli získať prístrešie) bola ešte zatarasená ľadom.

A tak sme vyrazili. Keďže tam bolo množstvo ľadu, vyplávali sme ďalej na otvorené more. Našťastie more bolo pokojné. Prvých niekoľko hodín sa neudialo nič pozoruhodné — kilometer po kilometri sme brázdili oceán. Večer sme spozorovali Mys York a pomaly sme sa otočili na sever, bližšie k pevnine. Teraz tu bol znova ľad — staré, hrubé a rozpadávajúce sa kryhy, kam len oko dovidelo. Dlhý úsek sme plávali popri okraji ľadu a z času na čas sme manévrovali úzkymi priechodmi. Potom nastala hmla pripomínajúca sivastú polievku, mimoriadne krásna vo svetle zapadajúceho slnka. A tie vlny! Hmla, vlny a ľad, všetko naraz — ktorákoľvek z týchto vecí sama osebe obyčajne stačí na to, aby spôsobila problémy.“

Privítanie

„Keď sme sa priblížili k Pituffiku, vplávali sme do pokojnejších vôd. Diela stvorenia nám pripravili ohromujúce privítanie: slnko vysoko na modrej, modručkej oblohe, pred nami široký, slnkom zaliaty fjord posiaty plávajúcimi horami ľadu a ďaleko vpredu charakteristická silueta skalného masívu pri Dundase — starom Thule!“ Asi o 100 kilometrov severnejšie prišli títo cestovatelia do konečného cieľa svojej cesty.

Teraz začali horlivo kázať z domu do domu. Dvaja z nich dostali pri prvých dverách príkru odpoveď. „Boli sme odmietnutí práve tak, ako keby sme boli v Dánsku,“ povedali. „Ale väčšina nás privítala srdečne. Ľudia boli uvažujúci a dobre informovaní. Niektorí sa zmienili o tom, že o nás počuli a sú radi, že sme konečne prišli. Stretli sme niekoľko skvelých ľudí, napríklad lovcov tuleňov, ktorí sa už zúčastnili expedícií na severný pól, a domorodcov, spokojných a šetrných, s trocha skeptickým názorom na modernú civilizáciu.“

Nasledujúcich niekoľko dní prinieslo všetkým vynikajúce skúsenosti. Biblickú literatúru všade prijímali s ocenením. V niekoľkých domácnostiach svedkovia ihneď začali biblické štúdium. Inge rozpráva o jednej domácnosti, kde sa stretla so záujmom: „Bol to čistý a útulný jednoizbový dom. Tri dni po sebe sme navštevovali mierneho muža, ktorý tam býval, a veľmi sme si ho obľúbili. Bol to ozajstný lovec tuleňov a pred domom mal svoj kajak. Postrieľal už mnoho polárnych medveďov, mrožov a, samozrejme, tuleňov. Na poslednej návšteve sme spolu s ním vyslovili modlitbu a oči sa mu zaliali slzami. Teraz musíme nechať všetko v Jehovových rukách a s nádejou očakávať čas, keď sa budeme môcť opäť vrátiť.“

Thule často navštevujú kanadskí Eskimáci. Inge rozpráva: „Spolu s Helen sme stretli niekoľkých Eskimákov z Kanady. Je zaujímavé, že dokážu komunikovať s Grónčanmi; zdá sa, že ľudia v arktickej oblasti hovoria príbuznými jazykmi. Hoci kanadskí Eskimáci majú vlastný písaný jazyk, boli schopní čítať našu literatúru v grónčine. To im môže otvoriť vzrušujúce možnosti.“

Boli navštívené aj osady vzdialené 50–60 kilometrov cesty člnom. „Do osady Qeqertat sme sa plavili tesne popri pobreží, dúfajúc, že nájdeme ľudí loviacich narvaly. A naozaj, na jednej skalnej plošine sme našli tábor, ktorý pozostával z troch či štyroch rodín odetých do kožušín, z ich stanov a kajakov. Muži sa s harpúnou v ruke striedali v sedení na skale a číhali na vytúžené narvaly. Keďže márne čakali už niekoľko dní, neboli veľmi radi, že nás vidia, lebo sme im mohli veľryby odplašiť! Zdalo sa, že sú úplne ponorení do svojho vlastného sveta. Ženy prijali nejakú literatúru, ale nebola to tá správna chvíľa na ďalší rozhovor. O jedenástej hodine večer sme napokon prišli do Qeqertatu a poslednú návštevu v tejto osade sme skončili o druhej hodine ráno!

Napokon sme sa dostali do Siorapaluku, najsevernejšej osady v Grónsku. Nachádza sa na piesočnej pláži na úpätí niekoľkých zelených brál pokrytých trávou v inak neúrodnom prostredí.“ Títo svedkovia svojím kazateľským dielom dosiahli doslova najvzdialenejšie časti zeme, prinajmenšom smerom na sever.

Cesta ukončená

Svedkovia dokončili svoje dielo. Kázali z domu do domu a od stanu k stanu, rozširovali literatúru, získali pravidelných odberateľov, prehrávali videokazety, hovorili s mnohými Grónčanmi a viedli biblické štúdiá. Teraz je čas ísť domov. „Keď sme sa v ten večer dostali do nášho nafukovacieho člna a veslovali sme z osady Moriusaq, na pláži bolo nemálo ľudí, ktorí nás vyprevádzali, a mávali pritom knihami či brožúrami, ktoré dostali.“

Neskôr boli títo svedkovia ohromení, keď na neobývanej časti pobrežia zbadali muža, ktorý im mával zo skaly — tam, kde líšky dávajú dobrú noc! „Samozrejme, vyšli sme na breh, aby sme sa s ním zoznámili. Ukázalo sa, že je to istý mladík z Berlína (Nemecko), ktorý cestuje v kajaku nahor popri pobreží a je už na ceste asi mesiac. V Nemecku ho pravidelne navštevovali Jehovovi svedkovia a mal niekoľko ich kníh. Strávili sme s ním pár hodín a skutočne naňho zapôsobilo, že stretol svedkov na takom mieste.“

V osade Savissivik, ktorú títo cestujúci služobníci na svojej ceste tam vynechali, sa im dostalo ohromného privítania. Niektorí ľudia tam dostali literatúru minulý rok, prečítali si ju a boli hladní po ďalšom duchovnom pokrme.

Spiatočná plavba cez Melvillov záliv trvala 14 hodín. „Boli sme svedkami západu slnka, ktorý je tu hore zážitkom trvajúcim dlhé hodiny, s ustavičnými zmenami fascinujúcich farieb. Aj východ slnka, ktorý ihneď nasleduje, trvá dlho. Kým vejáre červenej a karmínovej farby západu slnka ešte pokrývali severovýchodnú oblohu, iba trocha južnejšie slnko už vychádzalo. Túto scénu nemožno dostatočne opísať — ba ani odfotografovať.“ Posádka zostala hore celú noc.

„Keď sme dorazili do Kullorsuaqu, boli sme veľmi unavení. Ale boli sme šťastní a spokojní. Cestu sme úspešne zavŕšili! Na zvyšku cesty sme v mestečkách a osadách pozdĺž pobrežia našli veľký záujem. Často bola opakovaná otázka: ‚Prečo nemôže niekto z vás zostať s nami? Je nám smutno, keď vás vidíme odchádzať tak skoro!‘“

V Qaarsute jedna priateľská rodina pozvala piatich návštevníkov, aby sa s nimi najedli. „Táto rodina chcela, aby sme zostali na noc. Ale keďže 40 kilometrov odtiaľ boli lepšie kotvištia, odmietli sme a plavili sme sa ďalej. Neskôr sme sa dopočuli, že nasledujúci deň skoro ráno sa odlomil veľký ľadovec a na mieste, kde sme predtým boli, vlna prevrhla 14 lodiek!“

Napokon sa skupina vrátila do Ilulissatu a svoju expedíciu do Thule skončila. Asi v rovnakom čase ďalší dvaja zvestovatelia cestovali do izolovaných oblastí východného pobrežia Grónska. Na týchto dvoch cestách zvestovatelia celkovo rozšírili 1200 kníh, 2199 brožúr a 4224 časopisov a zariadili 152 pravidelných odberov. Kontakt s mnohými novými záujemcami sa teraz udržiava pomocou telefónu a korešpondencie.

Jehovovi svedkovia nachádzajú veľkú radosť v tom, že spĺňajú príkaz svojho Majstra, aby ‚mu boli svedkami až do najvzdialenejšej časti zeme‘, a to napriek vynaloženému času, energii a finančným prostriedkom. — Skutky 1:8.

[Rámček na strane 28]

Na východnom pobreží Grónska

ASI v rovnakom čase, keď sa táto skupina zvestovateľov dostala do Thule, jedna manželská dvojica svedkov, Viggo a Sonja, cestovala na iné neprepracované územie — do Ittoqqortoormiitu (Scoresbysund) na východnom pobreží Grónska. Aby sa tam dostali, museli odcestovať na Island, nasadnúť na lietadlo späť do Constable Point na pobreží Grónska a potom letieť helikoptérou.

„Bolo to prvý raz, čo sem prišli Jehovovi svedkovia,“ rozprávajú títo dvaja priekopníci, ktorých materským jazykom je grónčina. „Ľudia boli napriek svojej izolácii prekvapujúco dobre informovaní. No aj tak boli radi, že sa dozvedajú nové veci. Ako nadaní rozprávači nám s nadšením hovorili o love tuleňov a o iných zážitkoch v prírode.“ Ako reagovali na kazateľské dielo?

„Pri kázaní z domu do domu sme stretli J., ktorý je katechétom. ‚Ďakujem vám, že ste na mňa pamätali pri svojich návštevách,‘ povedal. Ukázali sme mu našu literatúru i to, ako ju používať. Na druhý deň prišiel za nami a chcel sa niečo dozvedieť o mene Jehova. Ukázali sme mu vysvetlenie v poznámke pod čiarou v jeho vlastnej grónskej Biblii. Keď sme odišli, zatelefonoval našim priateľom v Nuuku, aby im vyjadril poďakovanie za našu návštevu. Musíme sa usilovať ďalej pomáhať tomuto mužovi.

Stretli sme aj O., učiteľa, ktorý vie o Jehovových svedkoch. Umožnil nám dve hodiny hovoriť k jeho žiakom vo veku od 14 do 16 rokov. A tak sme im prehrali našu videokazetu a odpovedali sme na ich otázky. Kniha Mladí ľudia sa pýtajú — praktické odpovedea a iné knihy sa míňali ako palacinky. Neskôr sme stretli tri dievčatá z tejto triedy. Mali veľa otázok a jedna z nich mala mimoriadny záujem. Opýtala sa: ‚Ako sa človek stáva svedkom? Určite to musí byť dobré, byť ako vy. Aj môj tatko je vám naklonený.‘ Sľúbili sme, že jej napíšeme.

V jednej z osád sme stretli ďalšieho katechétu, M., a mali sme s ním zaujímavý rozhovor. Ponúkol sa, že sa postará, aby muži, ktorí sú na love, dostali našu literatúru, len čo sa vrátia. A tak je teraz naším ‚zvestovateľom‘ na tom odľahlom mieste.“

Aj keď to bola zdĺhavá a náročná cesta, títo dvaja priekopníci cítili, že ich úsilie bolo bohato odmenené.

[Poznámka pod čiarou]