Jehova nás nikdy neopustil
ROZPRÁVA NASHO DORI
Mbreshtan je malá horská dedina v južnom Albánsku neďaleko Grécka. Narodil som sa tam v roku 1907. Keď som mal päť rokov, začal som chodiť do gréckej školy, ale moje školské vzdelávanie bolo prerušené, keď počas prvej svetovej vojny vtrhli do Albánska talianske vojská. Po vojne som sa ďalej vzdelával, ale už v albánskom jazyku.
MOJI rodičia, i keď neboli veľmi nábožní, zachovávali tradície albánskej ortodoxnej cirkvi. Keďže môj prastrýko bol v Mbreshtane kňazom, pracoval som v kostole a mohol som zblízka vidieť, čo sa tam dialo. Obrady mi pripadali veľmi prázdne a pokrytectvo ma rozčuľovalo.
Rodičia mi podľa miestneho zvyku vybrali za manželku jednu mladú ženu. Argjiro bola z neďalekej dediny Grabova a v roku 1928, keď mala 18 rokov, sme sa zobrali.
Spoznávanie biblickej pravdy
Asi v tom čase som sa pred bratrancom, ktorý prišiel na návštevu zo Spojených štátov, sťažoval na ortodoxnú cirkev. Povedal na to: „V Amerike je blízko môjho domu skupina ľudí, ktorí nemajú kostol, ale študujú Bibliu.“ Predstava o štúdiu Biblie bez kostola ma priťahovala. A tak som ho požiadal, aby mi poslal nejakú biblickú literatúru.
Úplne som na náš rozhovor zabudol, až kým som asi o rok nedostal balík z Milwaukee vo Wisconsine. Bola v ňom kniha Harfa Božia v albánčine a Strážna veža v gréčtine. Zbežne som si knihu prelistoval a všimol som si v nej zmienku o pravej cirkvi. To ma podráždilo. Povedal som si: ‚Nechcem mať nič spoločné s cirkvou.‘ A tak som si tú knihu dôkladne neprečítal.
V roku 1929 som vstúpil do armády a bol som poslaný do Tirany, hlavného mesta Albánska. Tam som sa stretol so Stathim Muçim, ktorý si čítal grécku Bibliu. Opýtal som sa ho: „Chodievaš do kostola?“ „Nie,“ odpovedal. „Odišiel som z cirkvi. Patrím k Medzinárodným Bádateľom Biblie.“ V nedeľu som išiel spolu s ďalším vojakom a so Stathim na zhromaždenie. Tam som sa dozvedel, že pravá cirkev nie je nejaká budova alebo nejaké náboženstvo, ale že ju tvoria pomazaní Kristovi služobníci. Teraz som pochopil, o čom hovorila Harfa Božia.
Nasho Idrizi a Spiro Vruho sa v polovici dvadsiatych rokov vrátili do Albánska zo Spojených štátov a šírili biblické pravdy, ktoré tam spoznali. Ja som začal chodiť na zhromaždenia v Tirane spolu s niekoľkými ďalšími Bádateľmi Biblie. Čoskoro mi bolo jasné, že som našiel Jehovovu organizáciu. A tak som bol 4. augusta 1930 pokrstený v neďalekej rieke.
Potom som sa vrátil do Mbreshtanu, aby som sa venoval svojmu obuvníckemu remeslu. Ale čo bolo dôležitejšie, začal som sa deliť s druhými o biblické pravdy, ktoré som sa naučil. Hovorieval som im: „Ježiš Kristus nie je podobný ikonám v kostole. Je živý!“
Kázanie napriek odporu
V roku 1925 Ahmed Bey Zogu uchopil moc, v roku 1928 sa urobil kráľom Zogu I. a vládol až do roku 1939. Jeho minister pre ľudské práva povolil naše kresťanské dielo. Napriek tomu sme mali problémy. Bolo to preto, že Musa Juka, minister vnútra, bol veľmi spriaznený s pápežom v Ríme. Juka nariadil, že budú uznané len tri náboženstvá — moslimské, ortodoxné a rímskokatolícke. Polícia sa pokúšala vziať nám knihy a zastaviť naše kázanie, ale neúspešne.
V tridsiatych rokoch som často navštevoval Berat, väčšie albánske mesto, odkiaľ Mihal Sveci riadil naše kazateľské dielo. Organizovali sme kazateľské cesty po celej krajine. Raz som bol poslaný na dva týždne do mesta Shkodër, kde som mohol rozšíriť veľa literatúry. V roku 1935 si niekoľkí z nás prenajali autobus, aby sme mohli kázať v meste Këlcyrë. Potom bola naplánovaná väčšia cesta po Albánsku do miest Përmet, Leskovik, Ersekë, Korçë, Pogradec a Elbasan. Túto cestu sme zakončili v Tirane práve včas, aby sme mohli konať Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti.
Prísun duchovného pokrmu nám pomáhal udržiavať sa duchovne silnými, takže sme sa nikdy necítili opustení. Od roku 1930 do roku 1939 som pravidelne dostával grécku Strážnu vežu. Mojím cieľom bolo tiež čítať Bibliu najmenej hodinu denne, čo som robil asi 60 rokov, až kým mi nezlyhal zrak. Iba odnedávna je dostupná celá Biblia v albánskom jazyku, a tak som rád, že som sa ako dieťa naučil po grécky. Aj ďalší albánski svedkovia sa v tom ranom období naučili čítať po grécky, aby si mohli čítať celú Bibliu.
V roku 1938 bola Argjiro pokrstená. Do roku 1939 sa nám narodilo sedem z našich desiatich detí. Je smutné, že tri z prvých siedmich detí nám zomreli, ešte keď boli malé.
Ťažkosti počas druhej svetovej vojny
V apríli 1939, krátko pred začiatkom druhej svetovej vojny, talianske fašistické vojenské jednotky napadli Albánsko. Onedlho bola činnosť Jehovových svedkov zakázaná, ale naša malá skupina asi 50 hlásateľov Kráľovstva pokračovala v kázaní. Asi 15 000 našich kníh a brožúrok bolo cez druhú svetovú vojnu skonfiškovaných a zničených.
Jani Komino mal veľkú miestnosť, ktorá bola používaná ako sklad literatúry a bola spojená s jeho domom. Keď sa talianske jednotky dozvedeli, že knihy boli vytlačené v Spojených štátoch, rozčúlilo ich to. Hovorili: „Ste propagandisti! Spojené štáty sú proti Taliansku!“ Horliví mladí bratia Thomai Cama a Vasili Cama boli zatknutí, a keď sa prišlo na to, že knihy, ktoré rozširovali, pochádzajú od Komina, bol zatknutý aj on. Krátko nato som bol predvolaný na políciu na výsluch.
„Poznáte týchto mužov?“ opýtali sa ma.
„Áno,“ odpovedal som.
„Spolupracujete s nimi?“
„Áno,“ odpovedal som. „Sme Jehovovi svedkovia. Nie sme proti vládam. Sme neutrálni.“
„Rozširovali ste túto literatúru?“
Keď som odpovedal kladne, nasadili mi putá a 6. júla 1940 ma dali do väzenia. Tam som sa pripojil k piatim ďalším z našej dediny — k Josefovi Kacimu, Llukanovi Barkovi, Janimu Kominovi a bratom Camovcom. Vo väzení sme sa stretli ešte s ďalšími troma svedkami — s Gorim Naçim, Nikodhimom Shytim a Leonidasom Popem. Všetkých deviatich nás natlačili do cely 1,8 krát 3,7 metra!
Po niekoľkých dňoch nás spútali dohromady reťazou a vzali do mesta Përmet. O tri mesiace sme boli premiestnení do väzenia v Tirane, kde nás bez výsluchu držali ďalších osem mesiacov.
Nakoniec sme predstúpili pred vojenský súd. Brat Shyti a ja sme boli odsúdení na 27 mesiacov, brat Komino na 24 mesiacov a ďalší boli prepustení po 10 mesiacoch. Premiestnili nás do gjirokastërského väzenia, kde brat Gole Flloko pomohol dosiahnuť naše prepustenie v roku 1943. Potom sa naša rodina usadila v meste Përmet, kde som sa stal dozorcom malého zboru.
I keď naša činnosť bola zakázaná a v krajinách okolo nás zúrila druhá svetová vojna, ďalej sme robili všetko, čo sme len mohli, aby sme si spĺňali naše poverenie kázať posolstvo o Kráľovstve. (Matúš 24:14) V roku 1944 bolo vo väzení celkove 15 svedkov. Nikdy sme však v týchto ťažkých časoch nemali pocit, že by nás Jehova opustil.
Skúšaný v otázke neutrality
Hoci vojna sa v roku 1945 skončila, naše ťažkosti pokračovali, ba ešte narastali. Počas volieb, ktoré sa konali 2. decembra 1946, bolo vynucované povinné volenie. Každý, kto sa odvážil nezúčastniť, bol považovaný za nepriateľa štátu. V zbore v Përmete sa ma spytovali: „Čo máme urobiť?“
Odpovedal som: „Ak dôverujete Jehovovi, nemusíte sa ma pýtať, čo máte robiť. Už viete, že Jehovov ľud je neutrálny. Nie je časťou sveta.“ — Ján 17:16.
Nadišiel deň volieb a k nášmu domu prišli vládni delegáti. Začali pokojne: „Dajme si šálku kávy a porozprávajme sa. Viete, čo je dnes?“
„Áno, viem, dnes sú voľby,“ odpovedal som.
„Bude lepšie, keď sa poponáhľate, lebo inak zmeškáte,“ povedal jeden úradník.
„Nie, nemám v úmysle tam ísť. My sme si vyvolili Jehovu,“ odpovedal som.
„V poriadku, príďte teda voliť opozíciu.“
Vysvetlil som, že Jehovovi svedkovia sú úplne neutrálni. Keď sa náš postoj stal dobre známym, bol na nás vyvíjaný väčší tlak. Bolo nám nariadené, aby sme prestali konať zhromaždenia, a tak sme sa začali stretávať tajne.
Návrat do našej domovskej dediny
V roku 1947 som sa spolu s rodinou vrátil do Mbreshtanu. Krátko nato, v jedno mrazivé decembrové popoludnie, som bol zavolaný do kancelárie Sigurimi (tajnej polície). „Viete, prečo som vás zavolal?“ opýtal sa úradník.
„Domnievam sa, že preto, lebo ste počuli nejaké obvinenia proti mne,“ odpovedal som. „Biblia však hovorí, že svet nás bude nenávidieť, obvinenia ma teda neprekvapujú.“ — Ján 15:18, 19.
„Nehovorte mi o Biblii,“ odsekol. „Rozbijem vám hlavu.“
Úradník spolu so svojimi ľuďmi odišiel, ale mne povedal, aby som zostal stáť vonku na zime. Po chvíli ma opäť zavolal do kancelárie a nariadil mi, aby sme prestali konať zhromaždenia v našom dome. „Koľko ľudí býva vo vašej dedine?“ opýtal sa.
„Stodvadsať,“ povedal som.
„Akého sú náboženstva?“
„Albánskeho ortodoxného.“
„A vy?“
„Ja patrím k Jehovovým svedkom.“
„Stodvadsať ľudí ide jedným smerom a vy idete iným?“ Potom mi nariadil, aby som zapálil sviečky v kostole. Keď som povedal, že to neurobím, začal ma biť palicou. Bola asi jedna hodina ráno, keď ma nakoniec prepustili.
Prísun literatúry prerušený
Po skončení druhej svetovej vojny sme opäť začali dostávať poštou Strážnu vežu, ale po čase nám prestali tieto časopisy doručovať. Potom, raz o desiatej večer, si ma zavolala tajná polícia. „Prišiel grécky časopis,“ povedali mi, „a chceli by sme, aby ste nám vysvetlili, o čo ide.“
„Neovládam gréčtinu veľmi dobre,“ povedal som. „Môj sused ju ovláda lepšie. Azda vám môže pomôcť.“
„Nie, chceme, aby ste nám vysvetlili toto,“ povedal úradník a vytiahol niekoľko výtlačkov Strážnej veže v gréčtine.
„Á, to sú moje!“ zvolal som. „Samozrejme, môžem vám to vysvetliť. Viete, tieto časopisy prichádzajú z Brooklynu v New Yorku. Tam je ústredie Jehovových svedkov. Ja patrím k Jehovovým svedkom. Ale vyzerá to, akoby sa zmýlili v adrese. Tieto časopisy mali byť poslané mne, nie vám.“
Nedali mi tie časopisy a odvtedy až do roku 1991, vyše 40 rokov, sme do Albánska nedostali žiadnu biblickú literatúru. Počas všetkých tých rokov sme pokračovali v kázaní a používali sme pri tom len Bibliu. V roku 1949 bolo vo väzení asi 20 svedkov a niektorí boli odsúdení na päť rokov.
Ťažkosti narastajú
V päťdesiatych rokoch bolo nariadené, aby ľudia nosili pri sebe dokumenty preukazujúce, že podporujú armádu. Jehovovi svedkovia ich však odmietali nosiť. Preto brat Komino i ja sme strávili ďalšie dva mesiace vo väzení.
V období, keď štát dovoľoval existenciu niektorých náboženstiev, sme mali určitú mieru slobody. Avšak v roku 1967 bolo zakázané akékoľvek náboženstvo, čím sa z Albánska oficiálne stala úplne ateistická krajina. Svedkovia sa naďalej snažili konať zhromaždenia, ale bolo to veľmi ťažké. Niektorí sme si do podšívky saka všili špeciálne vrecko, aby sme si tam mohli schovať malú Bibliu. A potom sme si ju chodievali čítať von na pole.
Svedkovia z Tirany boli pri tom prichytení a traja boli odsúdení na päť rokov v ďalekých pracovných táboroch. Ich rodiny tým trpeli. Tí z nás, ktorí bývali v malých, izolovaných dedinách, neboli posielaní preč, lebo nás nepovažovali za vážnu hrozbu. Ale pre našu neutralitu vyškrtli naše mená zo zoznamov na prídel potravín. Život bol preto veľmi ťažký. Zomreli nám ďalšie dve deti. Nikdy sme však nemali pocit, že by nás Jehova opustil.
V Albánsku vládol strach. Každý bol sledovaný a tajná polícia písala správy o každom, kto sa odvážil vyjadriť odlišný názor od názoru vládnucej strany. Preto sme boli veľmi opatrní v súvislosti s písaním správ o našej činnosti. Nemohli sme sa stretávať s cieľom načerpať duchovné povzbudenie vo väčších skupinách než dvaja či traja. Napriek tomu sme nikdy neprestali kázať.
Tajná polícia v snahe vyvolať zmätok medzi bratmi rozširovala reči, že jeden popredný svedok z Tirany je špión. U niektorých to viedlo k strate dôvery a trochu to narušilo našu jednotu. Keďže sme nemali žiadnu najnovšiu biblickú literatúru a nemali sme žiaden kontakt s Jehovovou viditeľnou organizáciou, niekoľkí podľahli strachu.
Okrem toho úrady šírili reči, že Spiro Vruho, kresťanský starší, ktorého si v Albánsku veľmi vážili, spáchal samovraždu. „Vidíte,“ hovorili, „aj Vruho sa vzdal.“ Neskôr vyšlo najavo, že brat Vruho bol v skutočnosti zavraždený.
V roku 1975 som bol spolu s Argjiro niekoľko mesiacov v Tirane u syna. V čase volieb na nás mestské vrchnosti robili nátlak tým, že sa vyhrážali: „Ak nebudete voliť, pripravíme vášho syna o zamestnanie.“
Povedal som na to: „Môj syn pracuje vo svojom zamestnaní už 25 rokov. Máte podrobné osobné záznamy o ňom i o jeho rodine. Ja nevolím už vyše 40 rokov. Takáto informácia je bežne v kádrových materiáloch. Ak tam nie je, nemáte záznamy v poriadku. No ak je vo vašich záznamoch, tak ste boli nelojálni voči strane, keď ste mu toľké roky dovolili pracovať.“ Keď si to úradníci vypočuli, povedali, že ak sa vrátime do Mbreshtanu, nebudú v tejto veci nič ďalej podnikať.
Dramatické zmeny
V roku 1983 sme sa presťahovali z Mbreshtanu do mesta Laç. Krátko nato, v roku 1985, diktátor zomrel. Vládol od tých prvých povinných volieb v roku 1946. Po čase jeho socha, ktorá bola dominantou hlavného námestia v Tirane, i socha Stalina boli odstránené.
Počas desaťročí zákazu našej činnosti boli mnohí svedkovia podrobení brutálnemu zaobchádzaniu a niektorí boli zabití. Istý muž povedal svedkom na ulici: „V období komunistov sme všetci opustili Boha. Iba Jehovovi svedkovia mu napriek skúškam a ťažkostiam zostali verní.“
Keď bola poskytnutá väčšia sloboda, deviati podali v júni 1991 správu o činnosti v kresťanskej službe. V júni 1992, mesiac po zrušení zákazu, sa na kazateľskom diele podieľalo 56 ľudí. Skoršie v tom istom roku sme mali nesmiernu radosť, keď sa 325 ľudí zúčastnilo Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti. Odvtedy počet tých, čo kážu, vzrástol na vyše 600, a na Pamätnej slávnosti 14. apríla 1995 bolo celkove 3491 prítomných! V posledných rokoch mám neopísateľnú radosť, keď vidím toľkých mladých, ktorí sa pripájajú k našim zborom.
Argjiro je stále verná Jehovovi a celé tie mnohé roky bola voči mne lojálna. Keď som bol vo väzení alebo keď som cestoval pri kazateľskej činnosti, trpezlivo a bez sťažovania sa starala o potreby našej rodiny. Jeden z našich synov a jeho manželka boli v roku 1993 pokrstení. Urobilo nás to veľmi šťastnými.
Jedine Božie Kráľovstvo
Teší ma, keď vidím, aká zjednotená je Jehovova organizácia v Albánsku a ako sa teší z duchovného blahobytu. Cítim sa ako starý Simeon v Jeruzaleme, ktorý skôr než zomrel, dostal drahocennú výsadu vidieť dávno sľúbeného Mesiáša. (Lukáš 2:30, 31) Keď sa ma teraz pýtajú, akú formu vlády uprednostňujem, hovorím: „Neuprednostňujem ani komunizmus, ani kapitalizmus. To, či pôdu vlastnia ľudia alebo štát, nie je dôležité. Vlády budujú cesty, privádzajú do vzdialených dedín elektrinu a poskytujú určitú mieru poriadku. Avšak Jehovova vláda, jeho nebeské Kráľovstvo, je jediným riešením ťažkých problémov, ktorým čelí Albánsko, ako aj zvyšok sveta.“
To, čo Boží služobníci konajú na celej zemi, keď kážu o Božom Kráľovstve, nie je dielom žiadneho človeka. Je to Božie dielo. Sme Boží služobníci. I keď v Albánsku sme mali veľa ťažkostí a dlho sme boli odrezaní od Jehovovej viditeľnej organizácie, Jehova nás nikdy neopustil. Vždy tu bol jeho duch. Viedol nás na každom kroku našej cesty. Videl som to v celom svojom živote.