Dávanie — je to niečo očakávané?

MOŽNO sami dobre viete, že dávanie darčekov často predpisuje zvyk. Vo väčšine kultúr existujú príležitosti, pri ktorých sa dary očakávajú. Takéto dary môžu byť myslené ako prejav úcty alebo vyjadrenie lásky. Obdarovaní mnohé z darov nikdy nevyužijú; iné uspokoja skutočné potreby a sú hlboko oceňované.

Keď sa v Dánsku narodí dieťa, priatelia a príbuzní navštívia rodinu a prinesú darčeky, ktoré, ako dúfajú, budú pre dieťa užitočné. V iných krajinách sa tieto darčeky dávajú na večierku, ktorý môžu usporiadať priatelia pri príležitosti očakávaného narodenia dieťaťa.

Príležitosti, pri ktorých sa dary očakávajú, sú často spojené s udalosťami, ktoré sa opakujú každý rok. Hoci raní kresťania nemali zvyk takéto oslavy dodržiavať, stali sa veľmi populárnymi medzi väčšinou tých, ktorí sa vyhlasovali za kresťanov, a tiež medzi nekresťanmi. Zvyk dávania darčekov k narodeninám sa v niektorých kultúrach môže vytrácať, ako deti rastú; u Grékov to však zvyk predpisuje ináč. V Grécku sa narodeninám venuje veľká pozornosť. Ľudia si tam dávajú darčeky aj k „meninám“. Prečo? Tento náboženský zvyk pripája mená rôznych „svätých“ ku každému dňu v roku a mnohí ľudia sú pomenovaní po „svätých“. Keď príde deň určitého „svätého“, tí, ktorí majú jeho meno, dostávajú darčeky.

V Kórei majú okrem osláv narodenín národný sviatok pre deti známy ako Deň detí. Je to čas, keď si rodina vyjde spolu na vychádzku a keď sa deťom dávajú darčeky bez ohľadu na dátum ich narodenia. Kórejčania majú aj Deň rodičov, keď deti obdarúvajú svojich rodičov, a Deň učiteľov, keď žiaci prejavujú ocenenie svojim učiteľom a dávajú im darčeky. Ak sa niekto dožije 60 rokov, podľa kórejského zvyku sa usporiada veľký večierok. Rodina a priatelia vyjadrujú želania dlhého veku a šťastia, a tomu, kto dosiahol tento medzník v živote, sa odovzdávajú darčeky.

Svadba je ďalšou príležitosťou, keď si populárny zvyk vyžaduje dary. Keď vstupuje do manželstva nejaký pár v Keni, očakáva sa, že ženíchova rodina prinesie nevestinej rodine dar. Dary prinášajú aj hostia. Keď sa nevesta a ženích držia zvykových pravidiel, sadnú si na pódium, kde k nim prichádzajú hostia a nosia im dary. Pri každom predkladanom dare sa má oznámiť, že „tá a tá osoba priniesla manželskému páru dar“. Mnohí z darcov by sa cítili veľmi urazení, keby sa im tohto uznania nedostalo.

Keď uzatvárajú manželstvo Libanončania, ešte niekoľko dní po svadbe prichádzajú s darmi priatelia a susedia, ba dokonca ľudia, ktorí manželov ani dobre nepoznajú. Od detstva sú učení, že dávanie darov je taká istá povinnosť ako splácanie dlhu. Jeden muž z Libanonu povedal: „Ak to nerobíte, nemáte dobrý pocit. Je to tradícia.“

Spomedzi všetkých príležitostí, keď sa obdarúvanie očakáva, sú však v mnohých krajinách na prvom mieste Vianoce. Nie je to tak aj u vás? Podľa odhadu z roku 1990 Američania minú na vianočné darčeky ročne vyše 40 miliárd dolárov. Tento sviatok oslavujú s veľkým nadšením aj budhisti a šintoisti v Japonsku a rôzne druhy osláv môžeme vidieť v Európe, Južnej Amerike a v niektorých častiach Afriky.

Vianoce sú obdobím, keď ľudia očakávajú, že budú šťastní. Mnohí z nich však nie sú šťastní. A nemálo ľudí zisťuje, že horúčkovité nakupovanie darčekov a nervozita z nahromadených účtov zatieni akékoľvek chvíle prežitej radosti.

Biblia hovorí, že dávanie naozaj prináša šťastie. Skutočne to tak je, ale záleží na duchu dávania. — Skutky 20:35.