V dnešných Aténach sa dostávame k ľuďom každého druhu

KEĎ apoštol Pavol navštívil okolo roku 50 n. l. Atény, mesto bolo ešte stále dôležitým obchodným centrom, i keď sa už netešilo zo slávy svojej klasickej minulosti. Jedno historické dielo uvádza: „[Atény] boli naďalej duchovnou a umeleckou metropolou Grécka, ako aj závideniahodným miestom návštev vzdelaných a mocných tej doby.“

Počas svojho pobytu tam mal Pavol pravdepodobne príležitosť kázať Židom, aténskym pohanom i ľuďom z mnohých rôznych miest. Keďže bol pohotovým a obratným učiteľom, v jednom prejave povedal, že Boh dal „všetkým život a dych“, že „vytvoril z jedného človeka každý ľudský národ“ a že „majú všetci všade robiť pokánie“, pretože Boh bude súdiť „obývanú zem“. — Skutky 17:25–31.

Rôznorodý obvod

V posledných desaťročiach sa Atény opäť stali mestom, ktoré priťahuje ľudí odvšadiaľ. Diplomati a vojenský personál prišli ako súčasť zahraničných misií. Mladí ľudia z Afriky a Stredného východu sa tam usídlili ako vysokoškolskí študenti. Množstvo prisťahovalcov z Afriky, Ázie a východoeurópskych krajín prišlo za prácou. Je tam aj veľa Filipínčanov a ďalších ľudí z juhovýchodnej Ázie, ktorí prišli hľadať prácu ako pomocníci v domácnostiach. A je tam stály príliv utečencov zo susedných krajín i z ohnísk nepokojov v rôznych končinách zeme.

Táto situácia je výzvou pre miestnych kazateľov dobrého posolstva o Kráľovstve. Väčšina dočasných usadlíkov hovorí po anglicky, ale niektorí hovoria iba svojím rodným jazykom. Títo ľudia predstavujú množstvo rôznorodých kultúr a náboženstiev. Medzi návštevníkmi môžete nájsť vyznávačov kresťanstva, moslimov, hinduistov, budhistov, animistov, agnostikov a ateistov. Jehovovi svedkovia sa musia učiť prispôsobovať svoje príhovory tak, aby zodpovedali rôznorodému pôvodu týchto ľudí.

Keďže mnohí z týchto prisťahovalcov zažili ťažké časy, často sa pýtajú na zmysel života a na vyhliadky do budúcnosti. Niektorí si vysoko vážia Bibliu a bez ťažkostí uznávajú to, čo hovorí. Väčšinu v tomto rôznorodom obvode tvoria pokorní, mierni ľudia, hladní po pravde. Cítia väčšiu voľnosť na hľadanie pravdy, pretože sú ďaleko od svojich rodín a domovského prostredia.

V roku 1986 bol v Aténach vytvorený prvý anglický zbor, aby sa staral o tento obvod. Vzrast je úžasný. V uplynulých piatich rokoch bolo pokrstených asi 80 nových. A tak bol v Aténach vytvorený arabský zbor, poľský zbor a na určitý čas i francúzska skupina. Niektorí z anglického zboru sa presťahovali, aby pomohli takýmto zborom a skupinám v Solúni na severe, v Hérakleione na Kréte a v aténskom prístave Pireu. Nechceli by ste sa zoznámiť s niektorými z týchto cudzincov, ktorí v Aténach spoznali pravdu?

Žiaduci ľudia národov vchádzajú

Thomas sa narodil v Asmare v Eritrei a vyrastal ako zbožný katolík. Ako pätnásťročný vstúpil do kláštora. Tam sa spýtal opáta: „Ako je možné, že jeden Boh sú traja Bohovia?“ Opát mu odpovedal: „Pretože uznávame, čo o duchovných veciach hovorí pápež. A predovšetkým je to tajomstvo a ty si príliš mladý na to, aby si ho pochopil.“ Po piatich rokoch Thomas odišiel z kláštora, rozčarovaný a sklamaný správaním a učením cirkvi. No hľadania pravého Boha sa nevzdal.

Jedného dňa krátko nato, ako sa prisťahoval do Atén, našiel pri svojich dverách Strážnu vežu s titulkom „Zdravie a šťastie — môžete ich mať“ na prvej strane. Prečítal si túto Strážnu vežu niekoľkokrát. V časopise sa dočítal, že by sme mali hľadať najprv Božie Kráľovstvo a jeho spravodlivosť. (Matúš 6:33) Thomas si kľakol a prosil Boha, aby mu ukázal, ako to má robiť, a sľúbil: „Ak mi ukážeš, ako mám hľadať tvoje Kráľovstvo, venujem šesť mesiacov svojho života tomu, aby som sa naučil, ako ti mám slúžiť.“ V štvrtom týždni po tom mu zaklopali na dvere dvaja svedkovia. Thomas ihneď prijal ponuku biblického štúdia a o desať mesiacov bol pokrstený. Hovorí: „Jehova skutočne vypočul moju modlitbu a dal mi príležitosť byť jedným z jeho svedkov. Teraz ma jeho láska podnecuje, aby som vo svojom živote hľadal najprv jeho Kráľovstvo a jeho spravodlivosť.“

Pri kázaní z domu do domu dve svedkyne objavili pri jednom zvončeku cudzokrajné meno.

„Čo si prajete?“ ozval sa ženský hlas z domáceho telefónu.

Jedna zo svedkýň povedala, že sa snažia nájsť ľudí hovoriacich po anglicky, ktorí sa zaujímajú o Bibliu.

„Akého ste náboženstva?“ opýtala sa pani.

„Sme Jehovovi svedkovia.“

„Ó, to je dobré! Poďte hore na najvyššie poschodie.“

Urobili tak, a keď sa otvorili dvere výťahu, stál tam mohutný muž s dosť negatívnym postojom. Ale žena zvnútra nahlas povedala:

„Pusti ich dnu. Chcem sa s nimi rozprávať.“

Ukázalo sa, že táto žena cestuje po svete so športovým tímom svojho manžela a iba deň predtým sa modlila, aby našla Jehovových svedkov. A tak sa hneď začalo biblické štúdium. Keďže čas ich pobytu v Grécku bol obmedzený, štúdium sa dohodlo trikrát týždenne a kniha Žiť navždy bola prebratá už za desať týždňov.

Nasledujúca športová sezóna ich opäť priviedla do Grécka. Manželka pokračovala v štúdiu a robila vynikajúce pokroky. Po niekoľkých mesiacoch sa pripojila k svedkom v kazateľskom diele ako nepokrstená zvestovateľka a zakrátko viedla svoje prvé biblické štúdium. S kým? So svojím manželom, na ktorého veľmi zapôsobili svedkovia i zmeny u jeho manželky.

Allan, syn protestantského pastora, vyrastal v Južnej Afrike. Od útlej mladosti bol presvedčený, že Biblia je inšpirovaným zjavením od Boha. Keďže nebol spokojný so svojím náboženstvom, obrátil sa k filozofii a k politike, ale viedlo to iba k väčším pocitom prázdnoty než kedykoľvek predtým. Keď sa presťahoval do Grécka, jeho pocit prázdnoty sa stupňoval. Cítil, že jeho život nemá zmysel a že je na ceste, ktorá nikam nevedie.

V jednu noc sa niečo stalo. „Kľakol som si na kolená a vylial som si srdce pred Bohom,“ rozpráva Allan. „So slzami ľútosti nad svojím spôsobom života som prosil Boha, aby ma priviedol k jeho pravým nasledovníkom. Sľúbil som, že budem kráčať vo svetle jeho vedenia.“ Ani nie o týždeň bol v obchode, kde sa dal do rozhovoru s majiteľkou, ktorá, ako sa ukázalo, bola svedkyňou. Tento rozhovor znamenal skutočný zvrat v Allanovom živote. „V dňoch, ktoré nasledovali, som zažil zbúranie toho, čomu som tak veril: trojica, pekelný oheň, nesmrteľnosť duše — všetko jasne nebiblické náuky.“ V sále Kráľovstva sa mu istí manželia, svedkovia, ponúkli, že s ním budú študovať Bibliu. Súhlasil a robil rýchle pokroky. „Pravda spôsobila, že som plakal od šťastia,“ spomína si Allan, „a oslobodila ma.“ Po roku bol pokrstený. Dnes je šťastný, že slúži ako služobný pomocník v miestnom zbore.

Elizabeth je z Nigérie, kde hľadala Boha v rôznych cirkvách, ale neuspokojilo ju to. To, čo ju najviac desilo, bolo učenie o večných mukách v pekelnom ohni. Keď prišla so svojou rodinou do Atén, zastavili sa pri jej dverách dvaja svedkovia a začalo sa biblické štúdium. Elizabeth bola vzrušená, keď sa dozvedela, že Boh ľudí nemučí a že im poskytuje nádej na večný život na rajskej zemi. Čakala štvrté dieťa a chcela podstúpiť potrat. Potom sa z Biblie dozvedela Jehovov názor na svätosť života. A teraz má krásnu dcéru. Elizabeth robila veľmi rýchle pokroky a zakrátko bola pokrstená. Hoci má štyri deti a zamestnanie na plný úväzok, dokáže byť takmer každý mesiac pomocnou priekopníčkou. Bola požehnaná tým, že jej manžel začal študovať Bibliu. Hovorí: „Vďaka Jehovovi a jeho láskyplnej organizácii som nakoniec našla pravého Boha a pravé uctievanie.“

V tomto pestrom obvode sa s mnohými ľuďmi nadväzuje kontakt pri službe na ulici; rozvíjanie ich záujmu si však vyžaduje vytrvalosť. Tak to bolo aj v prípade mladej ženy menom Sallay zo Sierry Leone. Jeden svedok jej dal traktát, poznačil si jej adresu a zariadil, aby bola navštívená. Sallay mala záujem a prijala ponuku biblického štúdia, ale vzhľadom na tlak v zamestnaní a ďalšie ťažkosti sa štúdium neviedlo pravidelne. Potom sa náhle odsťahovala bez toho, že by nechala novú adresu. Svedkyňa vytrvalo chodievala na starú adresu a Sallay napokon poslala svedkyni správu, aby prišla do jej nového domova.

Potom už štúdium bývalo oveľa pravidelnejšie, i keď Sallay bola v posledných mesiacoch tehotenstva. Po narodení dieťaťa sa Sallay stala nepokrstenou zvestovateľkou. Ak sa to všetko zdá jednoduché, v skutočnosti to tak nebolo. Ráno o 6.30 musí byť nachystaná na polhodinovú cestu autobusom, aby dala dieťa do škôlky, a potom hodinu cestuje autobusom do práce. Keď skončí svoju prácu upratovačky, absolvuje spiatočnú cestu domov. V tie večery, keď je zhromaždenie alebo keď ide do zvestovateľskej služby, cestuje ďalšiu hodinu autobusom tam a hodinu späť, a to napriek odporu svojho manžela. Zatiaľ čo prejavovala lásku a trpezlivosť svojmu manželovi, sama postupovala až po krok oddanosti a krstu. A čo jej manžel? Zúčastnil sa Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti a súhlasil s biblickým štúdiom.

Požehnaní znamenitými výsledkami

Pre väčšinu týchto ľudí je ich pobyt v Aténach dočasný. Mnohí sa vracajú do krajín, odkiaľ pochádzajú, aby sa podelili o dobré posolstvo s príbuznými a priateľmi. Ďalší sa sťahujú do rôznych západných krajín a pokračujú v službe Jehovovi. Tí, ktorí zostávajú v Grécku, sa tešia z dobrých výsledkov, keď vydávajú svedectvo svojim krajanom, ktorí sa tam prisťahovali tiež. V ďalších prípadoch semená pravdy priniesli úrodu, až keď sa návštevníci presťahovali do ďalšej krajiny a tam prišli do kontaktu so svedkami.

Toto všetko dokazuje, že Jehova nie je predpojatý. Z každého národa prijíma ľudí, ktorí sa ho boja a milujú spravodlivosť. (Skutky 10:34, 35) U takýchto ľudí podobných ovciam presťahovanie sa do inej krajiny kvôli materiálnym výhodám viedlo k oveľa väčším požehnaniam, než očakávali — k poznaniu pravého Boha, Jehovu, a jeho sľubu o večnom živote v spravodlivom novom svete. Áno, Jehova v dnešných Aténach naozaj bohato požehnal snahy dostať sa k ľuďom hovoriacim cudzími jazykmi!

[Obrázky na strane 16]

Ľudia z mnohých krajín počúvajú v Aténach dobré posolstvo