Dostali sme perlu veľmi veľkej hodnoty

ROZPRÁVA RICHARD GUNTHER

Bol september 1959 a my sme boli na talianskom parníku Julio Caesar, ktorý sa plavil cez Atlantický oceán z New Yorku do Cádizu v Španielsku. Spoločnosť Watch Tower ma spolu s mojou manželkou Ritou a s ďalšou misionárskou dvojicou, Paulom a Evelynou Hundertmarkovcami, pridelila do tejto iberskej krajiny. Pred nami boli mnohé náročné situácie. Ale ako k tomu došlo, že sme sa dali na misionársku dráhu?

SPOLU s Ritou sme boli v roku 1950 v New Jersey (USA) pokrstení ako Jehovovi svedkovia. Krátko nato sme dospeli k rozhodnutiu, ktoré nám po čase prinieslo perlu veľmi veľkej hodnoty. Boli sme v zbore, v ktorom bol dostatok bratov a sestier na službu v obvode zboru. Preto sme sa cítili povinní ponúknuť sa slúžiť tam, kde bolo potrebných viac kazateľov. Na medzinárodnom zjazde Jehovových svedkov v New Yorku v lete roku 1958 sme požiadali o misionársku službu.

Krátko nato sme boli pozvaní do Gileádu, biblickej školy Watchtower, a do roka sme už boli na ceste do Španielska ako misionári. Keďže sme boli pohrúžení do zariaďovania mnohých vecí a zmocňovalo sa nás vzrušenie, vtedy sme si ešte neuvedomovali, čo sme dostali. Ježiš hovoril o perle veľmi veľkej hodnoty. (Matúš 13:45, 46) Naša výsada slúžiť ako misionári, i keď nebola predmetom Ježišovho podobenstva, bola pre nás porovnateľná s takou perlou. Pri pohľade naspäť si teraz ešte plnšie oceňujeme tento vzácny dar služby v Jehovovej organizácii.

Pamätihodný zážitok

V tom období misionársky kurz Gileádu prebiehal v krásnom vidieckom prostredí v oblasti Finger Lakes v štáte New York. Strávili sme tam v ozajstnom kresťanskom spoločenstve šesť nádherných mesiacov, pohrúžení do štúdia Biblie, izolovaní od záležitostí a problémov tohto sveta. Naši spolužiaci boli z mnohých častí sveta, vrátane Austrálie, Bolívie, Británie, Grécka a Nového Zélandu. Zakrátko však nadišiel deň graduácie. V auguste 1959 sme sa so slzami v očiach lúčili, keď sme sa vydávali na plavbu do miest našich misionárskych pridelení. O mesiac neskôr sme vkročili na španielsku pôdu.

Nová kultúra

Pristáli sme v južnom prístave Algeciras, neďaleko obrovskej skaly Gibraltáru. V tú noc štyria z nás, Rita, ja a Hundertmarkovci, nastúpili na vlak do Madridu. Išli sme do hotela Mercador, aby sme tam počkali, kým sa s nami skontaktujú členovia tajnej kancelárie odbočky Spoločnosti. Španielsko bolo pod diktátorskou vládou generalissima Francisca Franca. Znamenalo to, že jediným zákonne uznaným náboženstvom v krajine bola rímskokatolícka cirkev. Verejné praktizovanie iného náboženstva bolo ilegálne a kazateľské dielo Jehovových svedkov — z domu do domu — bolo zakázané. Aj náboženské zhromaždenia boli zakázané, a tak Jehovovi svedkovia, ktorých bolo v tom čase v Španielsku okolo 1200 v 30 zboroch, sa nemohli stretávať v sálach Kráľovstva tak ako v iných krajinách. Museli sme sa stretávať tajne v súkromných domoch.

Učíme sa španielčinu a začíname

Našou prvou náročnou úlohou bolo naučiť sa jazyk. Prvý mesiac sme trávili 11 hodín denne učením sa španielčiny — 4 hodiny dopoludnia v triede a potom 7 hodín individuálneho štúdia. Druhý mesiac sme dopoludnia trávili rovnako, ale popoludnia sme venovali kázaniu z domu do domu. Viete si to predstaviť? Nevedeli sme ešte jazyk a len s úvodom, ktorý sme mali napísaný na kartičke a ktorý sme sa naučili naspamäť, sme sa s Ritou celkom sami vybrali do služby z domu do domu!

Spomínam si, ako sme zaklopali na jedny dvere vo Vallecas, robotníckej štvrti Madridu. S kartičkou v ruke pre istotu, som po španielsky povedal: „Dobrý deň. Vykonávame kresťanské dielo. Biblia hovorí (prečítali sme text). Radi by sme vám ponúkli túto brožúrku.“ Pani sa iba pozerala a potom si vzala brožúrku. Pri opätovnej návšteve nás pozvala dnu a my sme rozprávali a tá pani sa len pozerala. Začali sme s ňou biblické štúdium a snažili sme sa zo všetkých síl, a ona počas štúdií iba počúvala a pozerala. Po čase nám nakoniec povedala, že nerozumela, čo sme jej hovorili pri našej prvej návšteve, ale počula slovo Dios (Boh) a to jej stačilo, aby rozoznala, že je to niečo dobré. Po čase nadobudla značné biblické poznanie, bola pokrstená a stala sa Jehovovou svedkyňou.

Učiť sa španielčinu bolo pre mňa nesmierne ťažké. Pri cestovaní po meste som sa naspamäť učil časovať slovesá. To, čo som sa týždeň učil naspamäť, som nasledujúci týždeň zabudol! Bolo to veľmi skľučujúce. Viackrát som sa takmer vzdal. Keďže moja španielčina bola taká hrozná, španielski bratia museli byť veľmi trpezliví, keď som sa ujal vedenia medzi nimi. Na jednom oblastnom zjazde mi istý brat podal oznam napísaný rukou, aby som ho prečítal z pódia. Keďže som mal ťažkosti s čítaním rukopisu, oznámil som: „Prineste si zajtra na štadión svoje muletas (barly).“ Malo to byť: „Prineste si zajtra na štadión svoju maletas (batožinu).“ Samozrejme, ľudia sa smiali a ja som bol v rozpakoch.

Prvé skúšky v Madride

Prvých niekoľko rokov v Madride bolo pre Ritu i pre mňa po citovej stránke veľmi ťažkých. Veľmi nám chýbal náš domov a naši priatelia. Vždy, keď sme dostali list zo Spojených štátov, pocítili sme veľkú clivotu za domovom. Tie obdobia nostalgie boli zdrvujúce, ale pominuli. Veď sme sa vzdali domova, rodiny a priateľov preto, aby sme namiesto toho dostali perlu väčšej hodnoty. Potrebovali sme sa prispôsobiť.

Spočiatku sme bývali v Madride vo veľmi biednom penzióne. Mali sme tam izbu a tri jedlá denne. Izba bola malá a tmavá a matrace v nej boli zo slamy. Náš skromný mesačný príspevok na výdavky sme míňali na zaplatenie mesačného nájomného. Obvykle sme tam napoludnie obedovali a večeru nám majiteľka penziónu nechávala v rúre, aby sme mali neskoro večer niečo teplé na jedenie. Ale keď sme cez deň a večer chodievali po uliciach, obyčajne sme veľmi vyhladli. Ak nám nezostalo z príspevku na výdavky, míňali sme svoje obmedzené osobné prostriedky, aby sme si kúpili najlacnejšiu čokoládovú tyčinku, akú sme len mohli nájsť. Ale zakrátko sa to zmenilo — po návšteve zónového dozorcu Spoločnosti, ktorý videl, v akej sme situácii, a povedal, že sa môžeme poobzerať po nejakom malom byte, ktorý by sa používal ako misionársky domov. Malo to byť oveľa lepšie, ako kúpať sa postojačky v okrúhlej vani na podlahe v kuchyni penziónu. Teraz sme mali mať sprchu, chladničku na uchovávanie potravín a elektrický varič na prípravu jedál. Boli sme veľmi vďační za to, že nám bola venovaná taká pozornosť.

Úžasné zážitky v Madride

Kázanie z domu do domu sa vykonávalo veľmi opatrne. Denná haravara v Madride bola výhodou, pretože nám vytvárala clonu, aby sme neboli príliš nápadní. Snažili sme sa obliekať a správať tak ako ostatní, aby sme neboli nápadní ako cudzinci. Naša metóda kázania z domu do domu spočívala v tom, že sme vošli do bytovky, zaklopali na jedny dvere, porozprávali sa s niekým a potom sme z toho domu, z tej ulice i z toho územia odišli. Vždy tu bola možnosť, že majiteľ bytu zavolá políciu, a preto nebolo múdre zdržiavať sa v okolí. Paul a Evelyn Hundertmarkovci boli i napriek svojej opatrnosti pri používaní tejto metódy v roku 1960 zadržaní a vykázaní z krajiny. Išli potom do susedného Portugalska, kde slúžili niekoľko rokov, pričom Paul sa staral o kanceláriu odbočky pracujúcu v podzemí. V súčasnosti je mestským dozorcom v San Diegu v Kalifornii.

Došlo však k vyrovnaniu. Len šesť mesiacov nato bolo šiestim misionárom prideleným do Portugalska nariadené opustiť krajinu! To viedlo k šťastnému vývoju udalostí, pretože Eric a Hazel Beveridgeovci, ktorí boli v našej triede Gileádu, dostali pokyn odísť z Portugalska a prísť do Španielska. A tak sme vo februári 1962 opäť boli v hoteli Mercador — tentoraz aby sme privítali Erica a Hazel pri ich príchode.

Počas týchto prvých dní v Madride sme s Ritou mali osobnú skúsenosť s náboženským pokrytectvom. Študovali sme Bibliu s jednou dvojicou, s Bernardom a Mariou, ktorí bývali v chatrči zhotovenej z rôznych odhodených kusov stavebného materiálu, ktoré Bernardo našiel. Študovali sme s nimi neskoro večer a po štúdiu nám zvyčajne ponúkli chlieb, víno a nejaký syr alebo hocičo iné, čo mali. Všimol som si, že ten syr bol presne taký ako americký syr. Raz večer po štúdiu vybrali konzervu, z ktorej bol ten syr. Bolo na nej veľkými písmenami po anglicky napísané: „Od amerického ľudu španielskemu ľudu — nepredajné.“ Ako sa táto chudobná rodina dostala k tomuto syru? Vláda použila katolícku cirkev, aby ho rozdávala chudobným. Ale kňaz ho predával!

Plodná služba medzi vojakmi

Zakrátko sa stalo niečo podivuhodné, čo sa ukázalo ako bohaté požehnanie pre nás i pre mnohých ďalších. Z kancelárie odbočky sme dostali správu, v ktorej nás žiadali, aby sme navštívili mladého muža, ktorý sa volal Walter Kiedaisch a býval na základni amerického vojenského letectva v Torrejóne, vzdialenom niekoľko kilometrov od Madridu. Navštívili sme ho i jeho manželku a začali sme biblické štúdium s nimi i s ďalšou tamojšou dvojicou od vojenského letectva.

V tom období som viedol asi päť biblických štúdií s personálom amerického vojenského letectva — prirodzene, všetky v angličtine. Siedmi z nich boli neskôr pokrstení a štyria muži sa po návrate do Spojených štátov stali zborovými staršími.

V tom čase bolo veľmi málo možností, ako dostať do tejto krajiny knihy, časopisy a Biblie, pretože naše dielo bolo zakázané. Nejakú literatúru však prinášali turisti a naši americkí sprostredkovatelia. Odbočka ma poverila, aby som sa staral o tajný sklad literatúry, ktorý bol v skladovej miestnosti v zadnej časti obchodu s papierenskými výrobkami vo Vallecase. Majiteľova manželka bola Jehovovou svedkyňou. I keď majiteľ nebol svedok, mal v úcte naše dielo a s veľkým rizikom pre seba a pre svoj obchod mi umožňoval používať tento zadný priestor na pripravovanie balíkov literatúry, ktorá sa posielala do miest po celej krajine. Keďže táto miestnosť musela vyzerať vždy tak, ako sa predpokladalo — ako zaprášená miestnosť plná kartónov bez ladu a skladu — musel som si urobiť pracovný stôl a police, ktoré bolo možné rýchlo poskladať a pripraviť na prácu a potom schovať za niekoľko sekúnd. Na konci dňa som čakával, až kým nebol v obchode nikto, a potom som rýchlo vychádzal von so svojimi balíkmi.

Podieľať sa na rozosielaní duchovného materiálu, napríklad časopisov Strážna veža, Prebuďte sa! a ďalšej literatúry, do zborov po celej krajine bolo skutočnou výsadou. Boli to vzrušujúce časy.

Rita mala radosť z vedenia 16 domácich biblických štúdií, pričom asi polovica študujúcich sa stala pokrstenými svedkami Jehovu. Dolores bola mladá vydatá žena, ktorá pre problémy so srdcom trávila studené zimy v posteli. Na jar dokázala vstať a byť trochu aktívna. Mala silnú vieru, a tak keď nadišiel čas nášho oblastného zjazdu v Toulouse vo Francúzsku, veľmi tam chcela ísť. Lekár ju upozorňoval, že by to vzhľadom na stav jej srdca bolo nemúdre. Dolores prišla v domácom oblečení, v šľapkách a bez batožiny na železničnú stanicu, aby sa rozlúčila s manželom, s matkou a s ostatnými. V očiach mala slzy a nedokázala sa pozerať na to, ako odchádzajú bez nej, a tak nastúpila na ten vlak a išla do Francúzska! Rita o tom nevedela. Aké však bolo jej prekvapenie, keď uvidela Dolores, smejúcu sa od ucha k uchu!

Nezvyčajné biblické štúdium

Toto rozprávanie o našom madridskom pridelení by sme nemohli uzavrieť, keby sme doň nezahrnuli Dona Benigna Franca, „el profesora“. Jeden miestny svedok ma vzal na návštevu k starému pánovi, ktorý žil s manželkou vo veľmi biednej bytovke. Začal som s ním biblické štúdium. Asi po jedenapolročnom štúdiu požiadal o krst a stal sa Jehovovým svedkom.

Tento starý pán, Don Benigno Franco, bol bratrancom Francisca Franca, vtedajšieho španielskeho diktátora. Zdá sa, že Don Benigno vždy miloval slobodu. Počas španielskej občianskej vojny sympatizoval s republikou a bol proti svojmu bratrancovi — generálovi, ktorý v tej vojne zvíťazil a nastolil katolícku diktatúru. Od roku 1939 bolo Donovi Benignovi stále odopierané právo pracovať a bol odkázaný na veľmi biedne živobytie. Bratranec generalissima Francisca Franca, vodcu Španielska, sa teda stal Jehovovým svedkom.

Prekvapujúce pozvanie

V roku 1965 nás španielska kancelária odbočky pozvala, aby sme začali cestovať v rámci krajskej služby v Barcelone. Znamenalo to opustiť všetkých tých láskyplných bratov v Madride, s ktorými sme sa veľmi zblížili. Mala to byť nielen nová skúsenosť, ale pre mňa aj skúška. Desilo ma to, pretože som vždy pochyboval o svojich schopnostiach. Veľmi dobre viem, že to bol Jehova, ktorý mi umožnil účinne pracovať v tomto odvetví služby.

Navštevovať každý týždeň iný zbor znamenalo bývať v domácnostiach bratov. Nemali sme trvalé bydlisko a takmer každé dva týždne sme sa sťahovali do inej domácnosti. To je veľmi ťažké najmä pre ženu. Zakrátko nás však José a Roser Escudovci, ktorí bývali v Barcelone, pozvali, aby sme vždy niekoľko dní bývali u nich. Bolo to od nich veľmi láskavé, pretože to znamenalo, že budeme mať trvalé miesto, kde si môžeme nechať veci a kde môžeme pravidelne v nedeľu večer prichádzať domov.

Spolu s Ritou sme nasledujúce štyri roky strávili v krajskom diele v provincii Katalánsko, ktorá sa nachádza na pobreží Stredozemného mora. Všetky naše biblické zhromaždenia sa konali tajne v súkromných domoch a aj naše kázanie z domu do domu sa vykonávalo rozvážne, aby sme nepútali pozornosť. Niekedy bol celý zbor v nedeľu na „pikniku“ v lese, najmä keď sme mali krajský zjazd.

Vždy budeme obdivovať mnohých oddaných duchovných bratov, ktorí riskovali svoje zamestnanie a svoju slobodu a namáhali sa, aby udržali zbory zjednotené a činné. Mnohí z nich sa ujali vedenia pri rozširovaní diela do mestečiek mimo veľkomesta. Tým sa vytvoril základ pre veľký vzrast v Španielsku po zrušení zákazu a poskytnutí náboženskej slobody v roku 1970.

Musíme sa zrieknuť nášho zahraničného pridelenia

Počas desiatich rokov nášho pobytu v Španielsku našu radosť z tohto zvláštneho požehnania služby Jehovovi tlmila situácia našich rodičov. Viackrát sme sa takmer museli zrieknuť nášho pridelenia a ísť domov starať sa o moju matku a otca. Avšak vďaka láskyplným bratom a sestrám zo zborov v blízkosti mojich rodičov sme mohli zostať v Španielsku. Áno, výsadu slúžiť v tých rokoch v misionárskom diele nám sčasti umožnili aj druhí, ktorí spolu s nami kládli záujmy Božieho Kráľovstva na prvé miesto.

Nakoniec, v decembri roku 1968, sme išli domov, aby sme sa starali o moju matku. Práve v tom mesiaci mi zomrel otec a matka zostala sama. Keďže sme ešte stále boli relatívne voľní pre službu celým časom, prijali sme pridelenie slúžiť v krajskom diele, ale tentoraz v Spojených štátoch. Nasledujúcich 20 rokov sme slúžili španielskym krajom. I keď sme našu misionársku perlu veľmi veľkej hodnoty stratili, bola nám do rúk daná ďalšia.

Kázanie uprostred drog a násilia

Teraz sme slúžili bok po boku s mnohými bratmi a sestrami, ktorí žili v štvrtiach veľkomiest sužovaných zločinnosťou. Hneď v prvý týždeň v krajskom diele v Brooklyne v New Yorku Rite vytrhli z rúk kabelku.

Raz sme sa s Ritou a so skupinkou ďalších venovali kazateľskej práci z domu do domu v inej časti New Yorku. Keď sme prešli za roh, všimli sme si nejakých ľudí zoradených pred dierou v stene opustenej budovy. Keď sme prešli pár krokov po ulici, všimli sme si mladého muža, ktorý stál na chodníku a pozeral sa na nás. Ďalší bol na vzdialenejšom rohu a sledoval, či nejdú policajné autá. Ocitli sme sa uprostred transakcie s drogami! Prvý z hliadky sa zľakol, ale potom uvidel časopis Strážna veža a uľavilo sa mu. Veď som mohol byť policajtom! Potom zvolal po španielsky: „¡Los Atalayas! ¡Los Atalayas!“ (Strážne veže! Strážne veže!) Vedeli, kto sme; zistili to podľa časopisov a všetko bolo v poriadku. Keď som prišiel bližšie k nemu, povedal som: „¿Buenos dias, como está?“ (Dobrý deň, ako sa máte?) Ako odpoveď mi povedal, aby som sa zaňho pomodlil!

Ťažké rozhodnutie

V roku 1990 sa stalo zjavným, že budem musieť byť pri matke každý deň. Veľmi sme sa snažili zostať v krajskej službe, ale múdrosť diktovala, že nie je možné spĺňať obidva záväzky. Rozhodne sme si chceli byť istí, že matke sa dostáva láskyplnej starostlivosti. Ale opäť sme sa museli vzdať perly veľmi veľkej hodnoty, niečoho, čo pre nás bolo veľmi cenné. Všetky doslovné drahokamy na svete a všetko, čo nimi človek môže dosiahnuť, znamená len veľmi málo v porovnaní s drahokamami misionárskej služby alebo služby cestujúceho dozorcu v Jehovovej organizácii.

Rita i ja máme teraz vyše šesťdesiat rokov. Sme celkom spokojní a tešíme sa zo služby v španielsky hovoriacom zbore. Keď sa pozeráme späť na roky v službe Jehovovi, ďakujeme mu za to, že nám zveril niektoré perly veľmi veľkej hodnoty.

[Obrázok na strane 23]

S Ritou a s Paulom a Evelynou Hundertmarkovcami (vpravo) pred madridskou arénou

[Obrázok na strane 24]

Slúžim zboru na „pikniku“ v lese