Moje rozhodnutie postupovať k zrelosti
ROZPRÁVA CARL DOCHOW
„Postup k zrelosti, alebo pád do hriechu — čo z toho?“ bol názov článku v Strážnej veži z 15. júna 1948. Tento článok ma katapultoval z duchovne nebezpečného stavu na jednej farme v Spojených štátoch k životnej dráhe misionára v Južnej Amerike, ktorá trvala vyše 43 rokov.
NARODIL som sa 31. marca 1914 ako tretí zo štyroch chlapcov v jednej drevenej chalúpke v meste Vergas (Minnesota). Roky môjho detstva boli radostné. Pamätám sa na chytanie rýb s otcom. Matka však bola často chorá a ja som musel v piatej triede odísť zo školy a pomáhať jej pri prácach okolo domu. Keď som mal 13 rokov, jej chorobu diagnostikovali ako rakovinu pľúc.
Matka vedela, že už nebude dlho žiť, a tak ma začala pripravovať na to, aby som prevzal jej miesto. Sedávala v kuchyni a usmerňovala ma, ako variť a piecť. Okrem toho ma učila prať, starať sa o záhradu a o sto sliepok. Povzbudzovala ma tiež k tomu, aby som si každý deň prečítal kapitolu z Biblie, čo som robil napriek tomu, že som nevedel dobre čítať. Po desiatich mesiacoch takéhoto školenia matka 27. januára 1928 zomrela.
Vojna mení náš život
Keď sa v septembri roku 1939 začala druhá svetová vojna, v našom luteránskom kostole boli každú nedeľu predkladané modlitby za vojsko. Môj starší brat Frank bol rozhodnutý, že nebude zabíjať, a tak po odmietnutí bojovať v armáde bol uväznený. Na súde vyhlásil: „Radšej ma zastreľte, ako by som mal zabíjať nevinných ľudí!“ Bol odsúdený na rok väzenia na ostrove McNeil neďaleko pobrežia štátu Washington.
Tam Frank stretol vyše 300 Jehovových svedkov, ktorí boli uväznení za to, že boli počas vojny prísne neutrálni. (Izaiáš 2:4; Ján 17:16) Zakrátko s nimi začal pestovať spoločenstvo a priamo vo väzení bol pokrstený. Za dobré správanie mu skrátili trest na deväť mesiacov. V novembri 1942 sme dostali správu, že Frank je na slobode, a krátko nato nás oboznámil s dobrým posolstvom o Božom Kráľovstve. Po dôkladnom preskúmaní tohto posolstva pomocou našich Biblií každý z nás mohol vidieť, že to, čo nás Frank učí, je pravda.
Prekážky duchovného pokroku
V roku 1944 som sa presťahoval do oblasti Malty v Montane, kde som býval so svojím strýkom. Mali sme niečo spoločné — manželky, ktoré nás opustili po šiestich mesiacoch manželstva. Strýko bol rád, že mu pomáham pri poľnohospodárskych prácach a pri varení, a zisk si so mnou delil na polovicu. Povedal mi, že ak s ním zostanem, stanem sa dedičom jeho 260-hektárovej farmy. Boli to roky prosperity pre farmárov, a ako veľmi som túto prácu miloval! Každý rok sme mali vynikajúcu úrodu a predávali sme bušel pšenice za 3,16 dolára.
Ale môjmu strýkovi sa nepáčilo, že chodievam na zhromaždenia malého zboru svedkov v Malte. Dňa 7. júna 1947 som bol bez strýkovho vedomia pokrstený na krajskom zjazde Jehovových svedkov vo Wolf Point. Tam ma jeden kresťanský brat povzbudil, aby som sa stal priekopníkom čiže služobníkom celým časom. Hoci bolo túžbou môjho srdca využiť život takýmto spôsobom, povedal som mu, že môj strýko by mi nikdy nedovolil venovať tak veľa času službe.
Krátko nato strýko otvoril a prečítal list, ktorý mi poslal jeden priateľ, kde ma nabádal, aby som sa stal služobníkom celým časom. Strýko, rozhnevaný ako sršeň, mi dal ultimátum: zanechať kázanie, alebo odísť. Toto ultimátum bola dobrá vec, pretože poľnohospodárske práce som miloval tak veľmi, že neviem, či by som ich zanechal sám od seba. Tak som sa vrátil k mojej rodine do Minnesoty, kde boli teraz všetci pokrstení a spojení so zborom Detroit Lakes.
Najprv ma rodina povzbudzovala k priekopníckej službe, ale v roku 1948 začali duchovne slabnúť. Vtedy mi článok „Postup k zrelosti, alebo pád do hriechu — čo z toho?“ poskytol duchovné povzbudenie, ktoré som potreboval. Článok varoval, že „to bude mať určite smutné následky, ak úmyselne odmietneme držať krok s postupujúcim poznaním“. Článok hovoril: „Nemôžeme si dovoliť zostať stáť a zaostávať, ale musíme robiť pokroky v spravodlivosti. Ísť dopredu, nie stáť na mieste — to je najlepší spôsob, ako zabrániť pádu.“
Hoci moja rodina uvádzala rôzne výhovorky, myslím si, že skutočným problémom bola ich túžba zbohatnúť. Videli možnosť ekonomického zisku z toho, ak budú investovať viac času do hospodárenia a menej do kázania. Namiesto toho, že by som sa nechal chytiť do osídiel túžbou po bohatstve, začal som si robiť plány na priekopnícku službu. Vedel som, že to nebude ľahké, ba myslel som si, že to nedokážem. A tak som roku 1948 podrobil sám seba skúške tým, že som sa úmyselne prihlásil do priekopníckej služby tak, aby som začal v najhoršej časti roku — v decembri.
Začínam sa venovať priekopníckej službe
Jehova požehnal moje snahy. Napríklad jedného dňa bolo mínus 27 stupňov Celzia, nehovoriac o silnom vetre. Bol som ako obvykle v službe na ulici a často som si striedal ruky — vložiac si studenú do vrecka a držiac časopisy v druhej ruke, kým mi nezačala mrznúť zasa tá a neprišiel rad ohriať sa na ňu. Pristúpil ku mne jeden muž. Poznamenal, že si ma už nejaký čas všíma, a opýtal sa: „Čo je v tých časopisoch, že je to také dôležité? Dajte mi tieto dva, nech si ich prečítam.“
Medzitým som videl, že spoločenstvo s mojou rodinou je nebezpečné pre môj duchovný stav, a tak po predložení žiadosti na spoločnosť Watch Tower som dostal nové pridelenie do Miles City v Montane. Tam som slúžil ako skupinový služobník — dnešný predsedajúci dozorca. Býval som v obytnom prívese rozmerov dva krát tri metre a živil som sa prácou na čiastočný úväzok v chemickej čistiarni. Príležitostne som sa nechal najať na prácu, ktorú som miloval najviac — na zber úrody.
V tom čase som stále počúval o zhoršujúcom sa duchovnom stave mojej rodiny. Nakoniec sa spolu s ďalšími v zbore Detroit Lakes obrátili proti Jehovovej organizácii. Zo 17 zvestovateľov Kráľovstva v zbore len siedmi ostali verní. Moja rodina bola rozhodnutá dostať z Jehovovej organizácie aj mňa, a tak som si uvedomil, že existuje len jediné riešenie — ďalej robiť pokroky. Ale ako?
Misionárska služba
Na medzinárodnom zjazde v New York City v roku 1950 som bol svedkom graduácie misionárov 15. triedy Gileádu, biblickej školy Watch Tower. ‚Ach, keby som tak mohol byť medzi tými, ktorí idú slúžiť Jehovovi do zahraničia,‘ pomyslel som si.
Podal som prihlášku a bol som prijatý ako člen 17. triedy Gileádu, ktorá sa začala vo februári 1951. Škola bola umiestnená na farme v severnej časti štátu New York v nádhernom prostredí. Ako som si len prial pracovať po hodinách vyučovania na tejto farme, možno v stajni s kravami alebo vonku s plodinami. Ale John Booth, v tom čase dozorca Farmy Kráľovstva, mi povedal, že som jediný, kto má nejaké skúsenosti s chemickým čistením. Tak som bol zadelený na túto prácu.
Gileád nebol ľahký pre človeka, ktorý vychodil len päť tried. Hoci sme mali mať zhasnuté najneskôr o 22.30, ja som často študoval až do polnoci. Raz si ma jeden z inštruktorov zavolal do svojej kancelárie. „Carl,“ povedal, „vidím, že nemáš veľmi dobré známky.“
‚Och, nie,‘ pomyslel som si, ‚idú ma požiadať, aby som odišiel.‘
Ale inštruktor mi dal láskavo niekoľko rád, ako by som mohol čo najlepšie využiť čas bez toho, že by som tak dlho študoval. So strachom som sa opýtal: „Som dosť dobrý na to, aby som tu v Gileáde zostal?“
„Ó, áno,“ odpovedal. „Ale neviem, či budeš spôsobilý na získanie diplomu.“
Útechou mi boli slová prezidenta školy Nathana H. Knorra. Už predtým povedal študentom, že známky naňho nerobia taký dojem ako vernosť misionárov, ktorí vytrvali vo svojom pridelení.
Najhoršie zo všetkých predmetov mi išla španielčina, ale počítal som s pridelením na Aljašku, kde bolo studené počasie, na ktoré som bol doma zvyknutý. Okrem toho by som mohol kázať v angličtine. Viete si teda predstaviť moje prekvapenie, keď som v polovici kurzu dostal pridelenie do Ekvádoru v Južnej Amerike. Áno, mal by som hovoriť po španielsky, a to práve na horúcom rovníku!
Jedného dňa ma v škole Gileád navštívil agent FBI. Pýtal sa na syna skupinového služobníka, ktorý opustil našu organizáciu v Detroit Lakes. Prebiehala vojna v Kórei a tento mladý muž vyhlásil, že je služobníkom Jehovových svedkov, a preto je oslobodený od vojenskej služby. Povedal som mu, že ten človek už nie je Jehovovým svedkom. Keď sa so mnou agent lúčil, povedal mi: „Kiež vás váš Boh požehná vo vašej práci.“
Neskôr som sa dozvedel, že tento mladý muž bol zabitý v jednom z prvých bojov v Kórei. Aký smutný koniec pre človeka, ktorý mohol postupovať k zrelosti v Božej organizácii!
Napokon 22. júla 1951 nadišiel šťastný deň našej graduácie. Pravdaže, nebol tam prítomný nikto z mojej rodiny, ale moja radosť bola úplná, keď som za pokrok, ktorý som urobil, dostal diplom.
Prispôsobovanie sa zahraničnému poľu
Vo svojom pridelení som zistil, že školenie mojej matky mi skutočne prišlo vhod. Varenie, pranie v rukách a nedostatok tečúcej vody neboli pre mňa ničím novým. Ale kázanie v španielčine bolo! Pomerne dlhý čas som používal tlačené španielske kázne. Až po troch rokoch som dokázal predniesť verejnú prednášku v španielčine, a to s použitím podrobných poznámok.
Keď som v roku 1951 prišiel do Ekvádoru, nebolo tam ani dvesto zvestovateľov Kráľovstva. Približne prvých 25 rokov sa zdalo, že robenie učeníkov postupuje pomaly. Naše biblické náuky boli dosť odlišné od nebiblických tradícií katolicizmu a naše dodržiavanie biblických príkazov o vernosti jednému manželskému druhovi bolo obzvlášť nepopulárne. — Hebrejom 13:4.
Napriek tomu sme rozšírili veľa biblickej literatúry. Ukážkou toho bola naša služba v Machale, v meste situovanom v srdci farmárskych pozemkov, na ktorých sa pestovali banány. Keď sme tam v roku 1956 prišli s Nicholasom Wesleym, boli sme tam jedinými svedkami. Skoro ráno sme odchádzali na vyklápacích nákladných autách, používaných pri práci na cestách, ktoré sa v tých dňoch budovali. Keď sme prešli značnú vzdialenosť, vystúpili sme a vydávali sme ľuďom svedectvo celou cestou späť až k miestu, kde sme bývali.
Jedného dňa sme s Nickom sledovali, kto z nás rozšíri viac časopisov. Spomínam si, že napoludnie som pred Nickom viedol, ale do večera sme mali rovnaký počet — 114 časopisov. Každý mesiac sme na našich trasách s časopismi nechali ľuďom stovky našich časopisov. Šesťkrát som rozšíril viac než tisíc časopisov za mesiac. Predstavte si, koľko ľudí mohlo spoznať biblické pravdy z týchto časopisov!
V Machale sme mali výsadu postaviť prvú sálu Kráľovstva v Ekvádore, ktorú vlastnil zbor. Bolo to pred 35 rokmi, v roku 1960. Spočiatku nás bolo na zhromaždeniach prítomných len pätnásť. Dnes má Machala 11 prekvitajúcich zborov!
Návšteva Spojených štátov
Koncom sedemdesiatych rokov som sa vrátil do Spojených štátov na dovolenku a strávil som niekoľko hodín s mojím bratom Frankom. Vzal ma svojím autom hore na kopec, z ktorého sme mohli vidieť dlhú cestu cez údolie Red River. Bolo nádherné, so zrelým obilím vejúcim vo vetre — oceán pšenice s ťažkými hlavičkami. V diaľke bolo vidieť rieku Sheyenne lemovanú stromoradím. Radosť z tejto pokojnej krásy sa prerušila, keď brat začal so svojimi zvyčajnými rečami.
„Keby si nebol taký somár, ktorý behá tam po Južnej Amerike, mohlo to byť aj tvoje!“
„Frank,“ rýchle som to usekol. „Prestaň s tým.“
Nepovedal viac ani slovo. O niekoľko rokov zomrel náhle na mŕtvicu a zanechal tri nádherné ranče v Severnej Dakote s celkovou rozlohou 400 hektárov, ako aj strýkovu 260-hektárovú farmu v Montane, ktorú po ňom zdedil.
Teraz už nikto z mojej rodiny nežije. Ale ja som rád, že v Detroit Lakes, kde sme pred rokmi všetci začali ako Jehovovi svedkovia, mám duchovnú rodinu, ktorú tvorí vyše 90 kresťanských bratov a sestier.
Ďalej duchovne napredujem
Posledných 15 rokov prinieslo tu v Ekvádore vynikajúcu úrodu v duchovnej žatve. Z približne 5000 zvestovateľov Kráľovstva v roku 1980 ich máme teraz viac než 26 000. Mal som požehnanie pomôcť hodne vyše stovke z nich ku krstu.
Teraz, vo veku 80 rokov, sa viac namáham pri dosiahnutí 30 hodín služby mesačne, než som sa namáhal pri dosiahnutí 150-hodinovej kvóty v roku 1951. Od roku 1989, keď som sa dozvedel, že mám rakovinu prostaty, som využíval obdobie liečenia na čítanie. Od toho roku som prečítal celú Bibliu 19-krát a knihu Jehovovi svedkovia — hlásatelia Božieho Kráľovstva šesťkrát. Takto stále duchovne napredujem.
Áno, mal som príležitosti získať materiálne výhody na farmách Spojených štátov. Ale odmena, ktorú prináša materiálne bohatstvo, nie je ničím v porovnaní s radosťou, ktorú som zažil v duchovnej žatve. Odbočka tu v Ekvádore ma informovala, že som počas svojej životnej dráhy misionára rozšíril viac než 147 000 časopisov a 18 000 kníh. Považujem to za duchovné semená, z ktorých mnohé už vyklíčili; ďalšie ešte môžu v srdciach ľudí vyklíčiť pri čítaní týchto právd Kráľovstva.
Nemôžem myslieť na nič lepšie, než je postup vpred do Božieho nového sveta so všetkými mojimi duchovnými deťmi a s miliónmi iných, ktorí sa rozhodli slúžiť nášmu Bohu, Jehovovi. Počas konca tohto zlého sveta peniaze človeka nezachránia. (Príslovia 11:4; Ezechiel 7:19) Ale plody našej duchovnej práce pretrvajú — ak každý z nás bude ďalej postupovať k zrelosti.
[Obrázok na strane 24]
Pripravený slúžiť ako priekopník v Miles City (Montana) v roku 1949
[Obrázok na strane 24]
Kupovanie vody pre náš misionársky domov, 1952
[Obrázok na strane 25]
Kázanie v Machale, 1957
[Obrázok na strane 25]
Od môjho ochorenia v roku 1989 som prečítal celú Bibliu 19-krát