‚Keďže máme túto službu, nevzdávame sa‘

ROZPRÁVA RONALD TAYLOR

V lete roku 1963 som musel bojovať o život. Brodiac sa vo vode popri brehu, stúpil som do zradnej jamy a nečakane som padol do veľmi hlbokej vody. Keďže som nevedel plávať, začal som sa topiť len niekoľko metrov od brehu. Už tri razy som sa ponoril pod hladinu a vypil veľké množstvo morskej vody, keď si priateľ všimol, čo sa so mnou deje, a vytiahol ma na breh. Vďaka tomu, že mi okamžite dali umelé dýchanie, som prežil.

NEBOLO to po prvý raz, čo som si uvedomil, aké dôležité je nikdy sa nevzdávať — i keď situácia vyzerá beznádejne. Už od detstva som musel bojovať o svoj duchovný život.

S kresťanskou pravdou som sa po prvý raz stretol za ponurých dní druhej svetovej vojny. Bol som jedným z tisícok detí, ktoré boli evakuované z Londýna, aby unikli pred nebezpečenstvom bombových náletov. Keďže som mal iba 12 rokov, vojna pre mňa v skutočnosti veľa neznamenala; bolo to takmer ako dobrodružstvo.

Staral sa o mňa jeden starší manželský pár vo Weston-super-Mare na juhozápade Anglicka. Krátko po tom, čo som prišiel do domácnosti tohto páru, začali nás navštevovať niekoľkí priekopníci. Bola to rodina Hargreavesovcov a všetci štyria — Reg, Mabs, Pamela a Valeri — boli zvláštnymi priekopníkmi. Moji pestúni prijali pravdu a po preštudovaní knihy Harfa Božia som sa aj ja rozhodol slúžiť Jehovovi. Už po šiestich týždňoch som bol pozvaný, aby som sa zúčastnil kazateľskej práce.

Ten prvý deň vo zvestovateľskej službe si stále pamätám. Bez okolkov mi dali niekoľko brožúrok a povedali: „Opracuj tamtú stranu ulice.“ A tak som strávil svoj prvý deň kázania. V tom čase sme často kázali tak, že sme používali gramofónové nahrávky s mocnými kázňami. Najšťastnejšie chvíle som prežíval, keď som mohol nosiť gramofón z domu do domu a púšťať nahraté prednášky. Považoval som to za ozajstnú výsadu, že som takto používaný.

Pomerne veľa svedectva som vydal v škole a spomínam si, že sadu kníh na biblickú tému som dal aj riaditeľovi. Keď som mal 13 rokov, bol som pokrstený na krajskom zjazde v neďalekom Bathe. Ďalším zjazdom v čase vojny, na ktorý nikdy nezabudnem, bol oblastný zjazd, ktorý sa konal v roku 1941 v Leicesteri v De Montfort Hall. Išiel som si na pódium po svoj výtlačok knihy Deti, ktorá obsahovala osobné posolstvo od brata Rutherforda, vtedajšieho prezidenta spoločnosti Watch Tower. Burcujúca prednáška určená všetkým prítomným mladým ľuďom vo mne posilnila túžbu slúžiť Jehovovi navždy.

Tak som strávil dva šťastné roky, vyrastajúc v pravde s mojimi pestúnmi. No keď som mal 14 rokov, musel som sa vrátiť do Londýna a začať si zarábať na živobytie. Hoci som bol opäť so svojou rodinou, duchovne som sa teraz musel postaviť na vlastné nohy, pretože doma nikto nemal takú istú vieru ako ja. Jehova sa čoskoro postaral o pomoc, ktorú som potreboval. Už tri týždne po mojom príchode do Londýna sa u nás doma zastavil jeden brat, aby môjho otca požiadal o dovolenie vziať ma do miestnej sály Kráľovstva. Tým bratom bol John Barr, ktorý je teraz členom vedúceho zboru Jehovových svedkov. V tých kritických rokoch dospievania sa stal jedným z mojich duchovných „otcov“. — Matúš 19:29.

Začal som chodiť do zboru Paddington, ktorý sa stretával v Craven Terrace hneď vedľa londýnskeho domova bétel. Keďže som bol duchovná sirota, vekom starší pomazaný brat, „ocko“ Humphreys, bol poverený, aby mi venoval zvláštnu pozornosť. Môcť sa stretávať s toľkými pomazanými bratmi a sestrami slúžiacimi v tom zbore bolo nesporne veľkým požehnaním. Tí, čo mali pozemskú nádej — nazývaní Jonadábovia — boli v menšine. Na zborovom štúdiu knihy, ktorého som sa zúčastňoval, som bol v skutočnosti jediným „Jonadábom“. I keď som nemal veľa spoločenstva s mladými v mojom veku, to vzácne spoločenstvo so zrelými bratmi mi poskytlo mnoho užitočného poučenia. Azda tým najdôležitejším bolo poučenie nikdy sa nevzdať služby Jehovovi.

V tých dňoch sme mali vo zvyku venovať celý víkend kazateľskej činnosti. Bol som poverený starostlivosťou o „zvukové vozidlo“, čo bol v skutočnosti tricykel vybavený tak, aby na ňom mohlo byť zvukové zariadenie a autobatéria. Každú sobotu som vysadol na tento tricykel a išiel na rohy rôznych ulíc, kde sme vždy pustili nejakú hudbu a potom jednu z prednášok brata Rutherforda. Soboty boli využívané aj na prácu s taškami na časopisy, ktorú sme konali na ulici. Nedele sme venovali práci z domu do domu a ponúkali sme brožúrky a viazané knihy.

Spoločenstvo s horlivými staršími bratmi vo mne roznietilo túžbu byť priekopníkom. Táto túžba ešte zosilnela, keď som na oblastných zjazdoch počul prednášky o priekopníckej službe. Jedným zjazdom, ktorý mal na môj život hlboký vplyv, bol zjazd v Earl’s Court v Londýne v roku 1947. O dva mesiace nato som vstúpil do priekopníckej služby a odvtedy som sa vždy usiloval zachovať si priekopníckeho ducha. Radosť, ktorú som čerpal z vedenia progresívnych biblických štúdií, ma opätovne uisťovala, že toto rozhodnutie bolo správne.

Španielska nevesta a španielske pridelenie

V roku 1957, zatiaľ čo som stále slúžil ako priekopník v zbore Paddington, zoznámil som sa s pôvabnou španielskou sestrou Rafaelou. Po niekoľkých mesiacoch sme sa vzali. Naším cieľom bolo slúžiť spolu ako priekopníci, ale najprv sme išli do Madridu, aby som sa spoznal s Rafaelinými rodičmi. Bola to návšteva, ktorá zmenila môj život. Kým sme boli v Madride, brat Ray Dusinberre, dozorca španielskej odbočky, sa ma spýtal, či by sme nepouvažovali o službe v Španielsku, kde boli nesmierne potrební skúsení bratia.

Ako by sme mohli odmietnuť také pozvanie? A tak v roku 1958 sme začali spolu slúžiť celým časom v Španielsku. V tom čase vládol v krajine Franco a naša činnosť nebola zákonne uznaná, v dôsledku čoho bola kazateľská práca veľmi náročná. Okrem toho, prvých pár rokov som musel zápasiť so španielčinou. Opäť išlo o to, aby som sa nevzdal, hoci nie raz som plakal z čírej frustrácie, že nie som schopný komunikovať s bratmi v zbore.

Dozorcovia boli takí potrební, že i keď som skoro vôbec nevedel po španielsky, v priebehu mesiaca som sa už staral o malú skupinku. Pre podzemnú povahu nášho diela sme boli organizovaní do malých skupín po 15 až 20 zvestovateľov, ktoré fungovali viac-menej ako malé zbory. Viesť zhromaždenia bolo spočiatku vyčerpávajúce, pretože nie vždy som odpovediam poslucháčov rozumel. No moja manželka sedela vzadu a keď si všimla, že som zmätený, nenápadne mi kývla hlavou, aby potvrdila, že odpoveď bola správna.

Nemám vrodený talent na jazyky a nie raz som mal chuť vrátiť sa do Anglicka, kde by mi všetko išlo oveľa ľahšie. Avšak moje frustrácie z jazyka boli od začiatku kompenzované láskou a priateľstvom našich milých španielskych bratov a sestier. A Jehova ma požehnal mimoriadnymi výsadami, vďaka ktorým sa zdalo, že to všetko stojí za to. V roku 1958 som bol pozvaný, aby som sa ako španielsky delegát zúčastnil medzinárodného zjazdu v New Yorku. Potom som v roku 1962 dostal neoceniteľné školenie v škole služby Kráľovstva, ktorá bola pre nás zorganizovaná v Tandži v Maroku.

Ďalším problémom, ktorému som okrem jazyka čelil, bola neustála starosť, že ma zatkne polícia. Vedel som, že zatknutie by pre mňa ako pre cudzinca automaticky znamenalo vypovedanie z krajiny. Aby sme riziko zmenšili na najmenšiu mieru, pracovali sme vo dvojiciach. Kým jeden vydával svedectvo, druhý dával pozor na akékoľvek známky nebezpečenstva. Navštívili sme jedny alebo dvoje dvere, často na najvyššom poschodí obytného domu, a potom sme išli o dva alebo o tri bloky ďalej a navštívili ďalšie dve či tri domácnosti. Veľa sme používali Bibliu a nosili sme pri sebe len niekoľko brožúrok, ktoré sme mali schované v kabáte a ponúkali sme ich ľuďom prejavujúcim záujem.

Po roku v Madride sme boli pridelení do Viga, veľkého mesta na severozápade Španielska, kde neboli žiadni svedkovia. Spoločnosť nám odporučila, aby asi mesiac vydávala svedectvo zväčša moja manželka — aby sme vytvorili dojem, že sme tam na návšteve ako turisti. Napriek obozretnosti naše kázanie upútalo pozornosť. V priebehu mesiaca nás katolícki kňazi začali odsudzovať v rozhlase. Vystríhali svojich farníkov, že nejaká manželská dvojica chodí z domu do domu a rozpráva o Biblii — v tom čase takmer zakázanej knihe. „Hľadaná dvojica“ pozostávala z cudzieho štátneho príslušníka a jeho manželky, Španielky, ktorá viedla takmer celý rozhovor!

Kňazi vydali výnos, že už len rozprávať sa s touto nebezpečnou dvojicou je hriech, ktorý bude odpustený iba vtedy, keď sa z neho človek okamžite vyspovedá kňazovi. A skutočne, na konci príjemného rozhovoru s istou pani nám táto pani ospravedlňujúc sa povedala, že sa bude musieť ísť vyspovedať. Po odchode z jej domu sme ju videli ponáhľať sa smerom ku kostolu.

Vypovedanie

Len dva mesiace po príchode do Viga prišla po nás polícia. Policajt, ktorý nás zatkol, bol sympatický a cestou na policajnú stanicu nám nenasadil putá. Na polícii sme uvideli známu tvár, pisárku, ktorej sme nedávno vydali svedectvo. Bola zjavne v rozpakoch, keď videla, že sa s nami zaobchádza ako so zločincami, a ponáhľala sa nás uistiť, že ona nás neudala. Napriek tomu sme boli obvinení z ohrozovania „duchovnej jednoty Španielska“ a o šesť týždňov sme boli deportovaní.

Bola to prekážka v ďalšom postupe, ale nemali sme v úmysle vzdať sa. Na Iberskom polostrove bolo treba vykonať ešte veľa práce. Po troch mesiacoch v Tandži sme boli pridelení na Gibraltár — ďalšie panenské územie. Ako hovorí apoštol Pavol, ak si svoju službu ceníme, pôjdeme stále ďalej a budeme odmenení. (2. Korinťanom 4:1, 7, 8) To sa v našom prípade ukázalo ako pravdivé. Hneď v prvej domácnosti, ktorú sme na Gibraltáre navštívili, sme zaviedli biblické štúdium s celou rodinou. Zanedlho každý z nás viedol 17 štúdií. Mnohí ľudia, s ktorými sme študovali, sa stali svedkami a za dva roky tam bol zbor s 25 zvestovateľmi.

No tak ako vo Vigu, duchovenstvo začalo proti nám viesť kampaň. Anglikánsky biskup na Gibraltáre varoval náčelníka polície, že sme „nežiaduce osoby“ a jeho nátlak napokon priniesol výsledky. V januári 1962 sme boli z Gibraltáru vypovedaní. Kam pôjdeme teraz? Stále veľká potreba bola v Španielsku, a tak sme sa tam vrátili, dúfajúc, že náš niekdajší policajný záznam bude už založený.

Naším novým domovom bolo slnečné mesto Sevilla. Tam sme mali radosť z úzkej spolupráce s inou priekopníckou dvojicou, Rayom a Pat Kirkupovcami. Sevilla bola mestom s pol miliónom obyvateľov, no bolo tam len 21 zvestovateľov, a tak bolo treba vykonať veľa práce. Teraz je tam 15 zborov s 1500 zvestovateľmi. O rok neskôr sme zažili príjemné prekvapenie: boli sme pozvaní do krajskej služby na území Barcelony.

V krajine, kde naše dielo nebolo zákonne uznané, bola krajská práca trochu odlišná. Každý týždeň sme navštevovali malé skupinky, vo väčšine ktorých bolo veľmi málo spôsobilých bratov. Títo usilovní bratia potrebovali všemožné školenie a podporu, aké sme im len mohli dať. Milovali sme toto pridelenie! Po niekoľkých rokoch na územiach, kde bolo svedkov málo alebo tam neboli žiadni, sme mali radosť, že môžeme navštevovať toľko rôznych bratov a sestier. Okrem toho, kazateľská práca bola v Barcelone jednoduchšia a veľa ľudí chcelo študovať Bibliu.

Boj s depresiou

Len o šesť mesiacov neskôr sa však môj život dramaticky zmenil. Naša prvá dovolenka pri mori sa takmer stala tragédiou, keď som mal nehodu opísanú na začiatku. Zo šoku, ktorý som utrpel, keď som sa skoro utopil, som sa fyzicky uzdravil pomerne rýchlo, ale táto udalosť zanechala nezmazateľnú stopu na mojej nervovej sústave.

Niekoľko mesiacov som sa usiloval pokračovať v krajskej práci, ale napokon som sa musel kvôli lekárskemu ošetreniu vrátiť do Anglicka. Po dvoch rokoch som sa uzdravil dostatočne na to, aby sme sa mohli vrátiť do Španielska, kde sme sa opäť ujali krajskej práce. Avšak iba na krátky čas. Rodičia mojej manželky vážne ochoreli a my sme zanechali službu celým časom, aby sme sa o nich postarali.

Život sa stal náročnejším, keď som sa v roku 1968 úplne nervovo zrútil. Boli chvíle, keď sme si s Rafaelou mysleli, že sa nikdy neuzdravím. Bolo to, akoby som sa znovu topil, ale iným spôsobom! Depresia zapríčinila, že ma premohli negatívne pocity, a navyše ma oberala o všetku silu. Trpel som záchvatmi krajnej vyčerpanosti, ktoré ma nútili skoro stále odpočívať. Nie všetci bratia vtedy chápali tento druh problému, no ja som samozrejme vedel, že Jehova ho chápe. Bolo pre mňa veľkým uspokojením čítať nádherné články v časopisoch Strážna veža a Prebuďte sa!, ktoré mali pre skľúčených veľké pochopenie a boli pre nich veľkou pomocou.

Počas celého tohto ťažkého obdobia mi bola manželka stálym zdrojom povzbudenia. Spoločný boj s problémami naozaj upevňuje manželský zväzok. Rafaelini rodičia zomreli a po 12 rokoch sa mi zdravie zlepšilo natoľko, že sme cítili, že sa môžeme vrátiť k službe celým časom. V roku 1981 sme boli na naše prekvapenie a potešenie opäť pozvaní, aby sme slúžili v krajskej práci.

V Španielsku došlo od našej predchádzajúcej skúsenosti v krajskej službe k obrovským teokratickým zmenám. Kázalo sa teraz slobodne, a tak som sa musel zaktualizovať. Napriek tomu, slúžiť znovu ako krajský dozorca bolo veľkou výsadou. To, že sme boli priekopníkmi napriek náročným okolnostiam, nám umožnilo povzbudzovať priekopníkov, ktorí mali problémy. A zase druhým sme často mohli pomôcť pripojiť sa k radom priekopníkov.

Po 11 rokoch krajskej služby v Madride a v Barcelone bolo opäť nutné, aby sme pre zlyhávajúce zdravie zmenili pridelenie. Boli sme pridelení ako zvláštni priekopníci do mesta Salamanca, kde som mohol byť užitočný ako starší. Vďaka bratom sme sa v Salamanke cítili hneď ako doma. O rok neskôr ďalšia kríza vyskúšala našu vytrvalosť.

U Rafaely sa nevysvetliteľne prejavila značná anémia a testy odhalili, že má rakovinu hrubého čreva. Teraz som tým silným musel byť ja a poskytnúť svojej manželke všetku podporu, akej som bol schopný. Našou prvou reakciou bolo, že sme tomu nechceli uveriť, a za tým nasledoval strach. Zostane Rafaela nažive? Ísť ďalej nám v takýchto chvíľach pomáha úplná dôvera v Jehovu. S radosťou môžem povedať, že Rafaela bola úspešne operovaná, a dúfame, že sa rakovina nevráti.

Hoci sme za tých 36 rokov, ktoré sme strávili v Španielsku, prežili pekné aj ťažké chvíle, bolo potešujúce žiť v tomto čase duchovného rastu. Videli sme, ako malá skupina asi 800 zvestovateľov z roku 1958 vzrástla dodnes na vojsko vyše 100 000 zvestovateľov. Naše ťažkosti boli zatlačené do úzadia mnohými radosťami — pomáhali sme druhým ľuďom prijať pravdu a duchovne zrieť, pracovali sme spolu ako manželia a cítili sme, že svoj život využívame tým najlepším možným spôsobom.

V druhom liste Korinťanom Pavol hovorí: „Preto sa nevzdávame, lebo máme túto službu podľa milosrdenstva, ktoré nám bolo prejavené.“ (2. Korinťanom 4:1) Keď sa obzriem späť, domnievam sa, že v mojom živote bolo niekoľko činiteľov, ktoré mi nedovolili vzdať sa. Znamenitým základom bol príklad verných pomazaných bratov, ktorí o mňa prejavovali záujem v rokoch, keď sa formovala moja osobnosť. Vynikajúcou pomocou je mať druha, ktorý má rovnaké duchovné ciele; keď som bol dolu, Rafaela ma zodvihla, a ja som pre ňu robil to isté. Veľkým prínosom je aj zmysel pre humor. Keď sa človek dokáže s bratmi zasmiať — a zasmiať sa sám na sebe — problémy sa zdajú akosi menej zdrvujúce.

Ale vytrvalosť zoči-voči skúškam si vyžaduje predovšetkým silu od Jehovu. Neustále pamätám na slová Pavla: „Na všetko mám silu prostredníctvom toho, ktorý mi ju prepožičiava.“ Keďže Jehova je s nami, nikdy sa netreba vzdávať. — Filipanom 4:13.

[Obrázky na strane 23]

Ronald a Rafaela Taylorovci v roku 1958

[Obrázky na stranách 24, 25]

Zhromaždenie v Španielsku v čase zákazu (1969)