Pomoc našej rodine veriacich v Bosne
JEHOVOVI SVEDKOVIA nemajú účasť na politických konfliktoch. (Ján 17:16) Riadia sa však Pavlovou radou robiť dobro ‚zvlášť svojej rodine veriacich‘ a pohotovo prichádzajú na pomoc svojim spolukresťanom v oblastiach postihnutých vojnou. (Galaťanom 6:10, Beck) Keď sa približovala zima roku 1993/94, svedkovia z Rakúska a Chorvátska riskovali život, aby pomohli svojej rodine veriacich v Bosne. Uvádzame ich správu.
Od marca do októbra 1993 nebola žiadna možnosť poslať zásielky s materiálnou pomocou do Bosny. Ale začiatkom októbra úrady naznačili, že by bolo možné prepraviť nejaké zásielky. Bola by to však nebezpečná akcia, nakoľko na všetkých bosnianskych frontoch prebiehali ťažké boje.
Napriek tomu v utorok 26. októbra 1993 odišli z Viedne naše nákladné autá vezúce 16 ton potravín a palivového dreva pre spolukresťanov v Bosne. Ako preukaz totožnosti sme mali pripnuté zjazdové menovky.
Po príchode na hranicu Chorvátska a Bosny sme boli odvedení na vojenskú základňu, kde boli naše nákladné autá dôkladne prehliadnuté. Naša žiadosť cestovať cez srbské územie bola zamietnutá. Prechod by bol dovolený len cez strednú Bosnu — presne cez bojovú zónu!
Márne snahy?
Keď nás ozbrojené eskorty viedli z jedného miesta kontroly na druhé, počuli sme ohlušujúce výbuchy z tankov a diel. V noci sme prechádzali cez lesy sprevádzaní dvoma tankmi a džípom. Naše nákladné autá sa pomaly vliekli cez bojovú líniu! Všetko išlo dobre až do rána, keď nám nad hlavami začali lietať strely a museli sme sa skryť za kopec. Po chvíli streľba prestala a my sme pokračovali v ceste.
Keď sme prišli do tábora, veliaci dôstojník sa nás opýtal, kto sme a čo chceme. „Vaša akcia je odsúdená na neúspech,“ povedal, keď sme mu oznámili náš úmysel. „Nemáte šancu dostať sa von z tohto tábora, ani prejsť čo len pár metrov. V krajine je taký veľký hlad, že vás ľudia napadnú a ukradnú vám veci, ktoré veziete.“ Nabádal nás, aby sme sa otočili a vrátili sa.
Boli naše snahy „odsúdené na neúspech“? Bolo márne očakávať, že by sme mohli prejsť cez oblasti zničené vojnou a postihnuté hladom, a predsa uchrániť všetky veci i svoj život? Museli sme urobiť vážne rozhodnutie. Počuli sme už delostreleckú paľbu a ohlušujúce výbuchy bômb. Keďže sme strávili noc s vojakmi, mohli sme vidieť, že sú pripravení na tvrdý boj. Mali na sebe nepriestrelné vesty a boli ťažko ozbrojení. Dokonca aj kuchár mal na chrbte guľomet. A tu sme boli my, oblečení v košeli, s kravatou a menovkami! Bolo múdre pokračovať ďalej?
Príchod do Travnika
Zdalo sa, že našou jedinou nádejou je dohodnúť sa s treťou stranou zúčastnenou v tejto vojne. Nasledujúce ráno sme sa opýtali jednej mladej ženy, či nevie, kde možno nájsť veliteľské stanovište tejto skupiny. „Nie je to ďaleko,“ povedala. „Keď pôjdete cez les, nájdete budovu, kde bola kedysi nemocnica.“ Nevedeli sme sa dočkať, kedy už pôjdeme. Vojaci žasli, že sme sa odvážili opustiť tábor neozbrojení.
Bývalá nemocnica bola v troskách, ale dôstojník tam bol. Súhlasil s pomocou a poradil nám, aby sme sa porozprávali najprv s jeho veliteľom. Vzal nás do svojho otlčeného auta a išiel veľkou rýchlosťou pozdĺž bojovej línie. Zastavili sme pri budove, kde nás v tmavej miestnosti prijal veliaci dôstojník.
„Minulú noc sme na vás chceli spustiť paľbu,“ povedal. „Čo chcete?“
„Sme Jehovovi svedkovia a chceme dopraviť zásielku materiálnej pomoci našim bratom.“
Veľmi ho to prekvapilo — a zapôsobilo to naňho — pretože už týždne sa nijaký konvoj s materiálnou pomocou neodvážil riskovať cestu do Bosny. Potom, keď nás dôkladne prehliadli, dali nám písomné potvrdenie. Predošlú noc sme si mysleli, že nemáme nádej pokračovať v ceste, a teraz sme mohli pokračovať bez sprievodu!
Prechádzali sme lesmi, postupujúc od jednej kontroly k druhej, a občas sme prechádzali pozdĺž bojových línií. Napriek nebezpečenstvu sme prišli bezpečne do Travnika. Jeden vojak, ktorý počul o našom príchode, utekal do domu, kde boli zhromaždení naši bratia. „Vaši ľudia sú tu s nákladnými autami!“ kričal. Iste si viete predstaviť ich radosť. Priniesli sme potraviny do domu, povedali sme pár slov, ale potom sme museli ísť ďalej. Stmievalo sa a nás čakala nebezpečná, 32 kilometrov dlhá cesta.
Do Zenice
Eskortné auto nás sprevádzalo cez lesy veľkou rýchlosťou. Ktosi povedal, že sa nám nikdy nepodarí dostať do Zenice, ale podarilo sa. Zdalo sa, že na mesto sa zniesla tiesnivá atmosféra. Na ceste neboli žiadne svetlá ani autá. Zenica bola obkľúčená zo všetkých strán, čo viedlo k veľkému hladu a k zúfalstvu.
Keď sme prechádzali po ceste, videli sme úžasnú vec — dve kresťanské sestry vydávali svedectvo! Dozvedeli sme sa, že predošlý deň bolo na ich zhromaždení rozhodnuté, že bratia budú musieť ísť do lesa pohľadať potravu, pretože im dochádzajú zásoby. Prišli sme práve včas! O štvrtej hodine ráno, kým nebol nikto na ceste, sme vyložili jedno z nákladných áut.
Nasledujúci deň sme sa spojili s generálom, ktorý bol poriadne prekvapený, že sa nám podarilo dôjsť do Zenice. Teraz sme sa pýtali na cestu do ďalšieho miesta určenia, do Sarajeva.
„Už celé mesiace sa tam nikto neodvážil ísť nákladným autom,“ povedal generál. Nakoniec nám dal povolenie ísť cez vrchy. „Ale vravím vám, je to ťažké,“ varoval nás. „Nie som si istý, či sú vaše nákladné autá dosť silné na to, aby to zvládli.“
Generál nepreháňal. Keď nás od Sarajeva delilo už len 40 kilometrov, museli sme urobiť 140 kilometrov dlhú obchádzku cez lesy! Nikdy nezabudneme na jazdu zo Zenice cez Sarajevo do Jablanice — trvala tri dni a dve noci, často pri rýchlosti len 5 kilometrov za hodinu. „Cesta“ bol chodník vyjazdený obrnenými vozidlami. Jazdili sme po skalách a dierach naháňajúcich hrôzu. Často sme museli ísť bez svetla a dvakrát sa naše nákladné autá takmer zošmykli po zradných svahoch. Vojenské nákladné auto, idúce za naším konvojom, zaplo svetlo len na moment a okamžite sa naň spustila paľba. Občas sme museli opraviť poškodené mosty a dať do poriadku pneumatiky.
Keď sme prišli na predmestie Sarajeva, poprosili sme, či môžeme hovoriť s veliacim generálom. Kým sme ho čakali, uvideli sme na ceste nákladné auto, ktoré viezlo desať mŕtvol a vrece s hlavami; vojaci dojednávali vydanie mŕtvol — naozaj nepríjemný pohľad, ktorý v nás vyvolal túžbu po dni, keď sa vojna skončí. — Izaiáš 2:4.
O 10.00 jednému z nás konečne povolili audienciu u generála a jeho vysokých dôstojníkov v tmavej miestnosti osvetlenej iba sviečkou.
„Kto ste?“ spýtal sa generál.
„Sme Jehovovi svedkovia. Chceme doviezť potraviny našim spolusvedkom v Sarajeve.“
„Viete o tom, že v Sarajeve je veľa Jehovových svedkov?“
„Áno, preto sme tu.“
Potom generál spomenul meno jedného svedka. „Poznáte ho?“
„Áno, je to náš priateľ.“
„Je to aj môj priateľ,“ povedal generál. „Chodili sme spolu do školy. Odkedy sa stal svedkom, cením si ho ešte viac. Urobil veľa pre vašich ľudí. Povedzte mi, prosím, viac o Jehovových svedkoch.“
Nasledoval hodinový rozhovor, po ktorom sme mu nechali vyše desať časopisov a brožúr. Po druhom stretnutí generál súhlasil s tým, že urobí zvláštne opatrenia, aby zásielka s materiálnou pomocou mohla byť doručená sarajevským bratom.
Nebola to malá úloha. Približne 30 osôb, vrátane niektorých, ktorí neboli svedkami, vlieklo balíky, z ktorých každý vážil asi 27 kilogramov. Lopotili sa od večera od ôsmej hodiny do rána do piatej po dve noci — spolu 18 hodín. Jeden starší rozprával, že jeho susedia boli takí ohromení úsilím o poskytnutie pomoci, že pokľakli spolu s bratmi a ďakovali Jehovovi! Samozrejme, aj oni dostali nejaké potraviny.
Predstavte si radosť našich bratov, keď dostali asi 11 000-kilogramovú zásielku materiálnej pomoci! Situácia tam bola zúfalá. Na niektorých miestach stál 1 kilogram múky od 450 do 1000 DM. Vrece dreva stálo okolo 400 DM a liter motorovej nafty 30 DM.
Bolo to, akoby sme boli teraz odmenení za každé nebezpečenstvo, ktorému sme čelili cestou. S potešením sme sledovali, akú radosť mali naši bratia, keď dostali túto zásielku s materiálnou pomocou. Bol to zážitok, na ktorý nikto z nás — oni ani my — nikdy nezabudne. Teraz sme však museli uvažovať o ďalšej náročnej úlohe — o návrate domov.
Návrat domov
„Kadiaľ sa máme vrátiť?“ opýtali sme sa generála.
„Tou istou cestou, ktorou ste prišli,“ odpovedal.
Boli sme vyčerpaní, mali sme málo nafty a nemali sme rezervné pneumatiky. Začalo pršať a my sme nemohli ísť cez blato. Opýtali sme sa generála, či by sme mohli ísť na juh.
„Prebiehajú tam ťažké boje,“ povedal. „Neprekĺzla by tadiaľ ani myška.“ Po chvíli si to však rozmyslel. „Skúste to,“ povedal. „Nakoniec, podarilo sa vám prísť sem.“
Museli sme odstaviť jedno nákladné auto a naftu z neho rozdeliť medzi ostatné tri. Odišli sme o polnoci a opäť sme vyrazili do lesa.
Naša cesta späť nebola bez problémov. Narazili sme na vojenské nákladné auto, ktoré bolo prevrátené nabok, a čiastočne nám stálo v ceste na most, ktorým sme potrebovali prejsť. Videli sme, že keby sme z neho mohli odmontovať len jedno koleso, bolo by dosť miesta na prechod.
Obrátili sme sa na ozbrojeného vojaka s prosbou: „Môžeme dať dolu koleso a namontovať ho znovu, keď prejdeme cez most?“
„Keď sa dotknete kolesa, moja puška bude mať s vami robotu,“ odpovedal vojak, mieriac na nás svojou zbraňou.
Pomysleli sme si, že bude lepšie urobiť trochu kávy a ponúknuť ňou vojaka. Niekoľko hodín sme mu rozprávali o medzinárodných zjazdoch v roku 1991, ako bol aj ten, ktorý sa konal v Záhrebe. Potom sa nechal obmäkčiť a dovolil nám odmontovať koleso.
V Jablanici sa jeden z nás rozprával s veliteľom o ceste, ktorou sme chceli ísť. Nemohol uveriť tomu, čo počul. „Vy chcete ísť cez údolie Neretvy?“
Bolo pochopiteľné, že si robil obavy. Svahy údolia Neretvy sú obsadené rôznymi armádami. Tie na seba neustále strieľajú. V dĺžke takmer 16 kilometrov je cesta nebezpečná. „Taká je to cesta,“ povedal generál, „a vy tadiaľ napriek tomu chcete ísť?“
Keď sme vec zvážili, generál povedal, že by sme mohli ísť — ale len keby sme boli sprevádzaní osobami, ktoré sú na to poverené. Títo sa však zdráhali ísť s nami! Nakoniec sme ich požiadali, aby sa len spojili s druhou stranou a oznámili im, že tadiaľ budeme prechádzať. Nasledujúce ráno by sme prešli bez sprievodu.
Veľkými písmenami sme označili, že naše nákladné autá vezú humanitnú pomoc. Po vyslovení modlitby sme smerovali do údolia. Dohodli sme sa, že keby na nás začali strieľať, nezvýšime rýchlosť, aby sme nevzbudili podozrenie.
Prešli sme cez most na druhú stranu rieky a pokračovali sme cez ďalšie údolie, prechádzajúc okolo mŕtvych tiel zvierat a zdemolovaných nákladných automobilov a tankov. Zrazu sme si všimli, že na ceste ležia pozemné míny, takže sme nemohli prejsť. Nechali sme zapnutý klaksón, až kým spoza skaly nevykukli dvaja vojaci. „Kto ste? Čo chcete?“ pýtali sa.
Keď sme sa im preukázali, opýtali sme sa ich, či by mohli vyčistiť cestu, a oni s tým súhlasili. Napokon sme sa dostali na druhú stranu.
Vojaci boli ohromení, keď nás uvideli. Pomaly vychádzali von zo svojich skrýš, približujúc sa k nákladnému autu so zbraňami namierenými priamo na nás. Ukázali sme im písomné povolenie spolu s tabuľkou s poznávacou značkou, ktorú sme odmontovali z bezpečnostných dôvodov, keď sme prechádzali cez vojnovú zónu.
„Nikto nečakal, že prídete,“ povedal jeden vojak. „Ako sa vám podarilo dostať sa sem?“
Napriek našej prosbe nebol nikto na týchto základniach informovaný o tom, že prichádzame! Dôstojník pokračoval: „Mali sme natiahnutý kohútik na zbraniach, a boli sme pripravení spustiť paľbu.“
Opýtali sme sa ich, prečo to neurobili.
„Nemám ani tušenia,“ odpovedal vojak. „Myslím si, že to bol váš osud. Ale keď sme sa na vás pozreli cez ďalekohľad, videli sme označenie ‚humanitná pomoc‘ a nevedeli sme, čo máme s vami urobiť. Tak sa vám to podarilo.“ Neskôr sme vyslovili vrúcnu modlitbu vďaky Jehovovi za jeho ochranu.
Hoci podmienky našich bosnianskych bratov a sestier sú ťažké, ich duch je povzbudivý. Delia sa o hmotné veci, ktoré majú, ako aj o mnohé slová viery a povzbudenia. V Zenici je 40 činných svedkov vrátane dvoch zvláštnych priekopníkov, 11 pomocných priekopníkov a 14 novopokrstených osôb. A 65 svedkov so štyrmi pomocnými priekopníkmi, ktorí stále zostávajú v Sarajeve, vedú 134 biblických štúdií. Svedkovia trávia každý mesiac v priemere 20 hodín tým, že sa s inými ľuďmi rozprávajú o dobrom posolstve o Božom Kráľovstve.
Jehovovi svedkovia skutočne tvoria celosvetovú rodinu veriacich. Ochotne riskujú život, aby robili dobro svojim príbuzným vo viere — dokonca aj tým, ktorých predtým nikdy nepoznali. Prečo? Pretože ich milujú. Ježiš Kristus povedal: „Podľa toho všetci poznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku medzi sebou.“ (Ján 13:35) Určite to tak bolo v prípade našej rodiny veriacich v Bosne.
[Mapa/obrázky na strane 24]
(Rozmiestnenie nápisov pozri v publikácii)
Jadranské more
RAKÚSKO
SLOVINSKO
MAĎARSKO
CHORVÁTSKO
BOSNA
Travnik
Zenica
Sarajevo
SRBSKO
[Obrázky]
Odvoz materiálnej pomoci do Bosny a Hercegoviny
[Obrázok na strane 26]
Pomaly obchádzame prevrátené nákladné auto