Etiópsky zjazd „Božské vyučovanie“ — čas mimoriadnej radosti

NEBOL to prvý oblastný zjazd, ktorý sa v Etiópii konal v čase slobody, no bol nepochybne mimoriadny. Od nadobudnutia zákonného uznania dňa 11. novembra 1991 sa Jehovovi svedkovia už tretí raz stretli na najväčšom štadióne tejto krajiny, na Mestskom štadióne priamo v centre Addis Abeby. Keďže spočiatku táto aréna nebola v nedeľu k dispozícii a nebolo možné nájsť iné dostatočne veľké zariadenie, program bol zhustený do troch dní, od štvrtka do soboty 13. až 15. januára 1994.

Tieto tri dni sa slnili nielen v krásnom miernom počasí pod modrou oblohou, ale aj v duchovnom osvietení za plného pôsobenia „Božského vyučovania“. Na pozadí pôvabnej kvetinovej výzdoby okolo pódia nápadne vynikala zjazdová téma napísaná amharským písmom.

Ale čím bol zjazd mimoriadny? Myšlienky a city každého účastníka sa okrem bohatého programu sústredili na naše milujúce medzinárodné bratstvo a na jasné prejavy toho, že Boh žehná svoj ľud v podobe vzrastu Kráľovstva. Bolo tu asi 270 zahraničných delegátov zo 16 krajín, dokonca vrátane Džibuti a Jemenu. Viac ako polovica prišla zo zimného počasia v Európe a v Severnej Amerike. K návštevníkom patrili dvaja členovia vedúceho zboru Jehovových svedkov Lloyd Barry a Daniel Sydlik.

Tradičná pohostinnosť Etiópčanov a ich úprimná láska k hosťujúcim bratom viedli k nesmiernej radosti a nadšeniu, ktoré prekonali jazykové bariéry. Pozdravy neboli len stiskmi rúk, boli to objatia a bozky, niekedy až šesťnásobné! Mnohí návštevníci čítali o diele Kráľovstva v Etiópii a vedeli, že ich etiópski bratia boli vyskúšaní v zachovávaní rýdzosti a vytrvali napriek väzneniu a iným formám prenasledovania.a Hosťujúci delegáti však boli prekvapení, keď videli tak veľa mladých ľudí so šťastnými tvárami a tak veľa zdvorilých mladých ľudí, čo sa dnes vo väčšine krajín už vytráca. Mnohé etiópske sestry mali na sebe biely, zručne vyšitý tradičný odev, a to ešte dodávalo k naozaj slávnostnej atmosfére.

Vzrušujúci bol krst, ktorý sa konal v piatok. Dlhý rad 530 novooddaných osôb vo veku od 10 do 80 rokov sa tiahol cez polovicu hracej plochy štadióna. Bolo to oveľa viac, než ktokoľvek očakával — viac ako každý siedmy svedok v tejto krajine. Aké to bolo svedectvo, že Jehova svoj tamojší ľud žehná! Pri tomto pohľade bolo veľa sĺz radosti, ktoré ešte znásobil krásny spev vyše 40 talianskych delegátov. Mnohí mysleli na prorocké slová z Izaiáša 60:5: „V tom čase uvidíš a istotne sa rozžiariš a tvoje srdce sa zachveje a rozšíri, lebo k tebe zamieri bohatstvo mora; majetok národov príde k tebe.“

Zvláštne dôvody na radosť

Jehovovo požehnanie bolo v piatok ešte zdôraznené, keď boli v rozhovoroch oživené malé začiatky diela Kráľovstva v Etiópii. Tieto rozhovory boli vedené so skupinou prvých misionárov, ktorí tu slúžili v päťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. Značne vyše 8000 poslucháčov počúvalo Raya Cassona, Johna Kamphuisa a Haywooda Warda, ako opisujú svoju prácu biblického vzdelávania od 14. septembra 1950, keď pricestovali do Addis Abeby. Imperiálna vláda v tých dňoch požadovala, aby sa aktívne zúčastňovali na všeobecnom vzdelávaní. Založili teda v strede mesta školu na vzdelávanie dospelých a vyučovali rôzne predmety. Vo voľnom čase sa však títo misionári usilovali podporiť vzdelávanie zamerané na božské vyučovanie. Museli vynaložiť úsilie, aby sa naučili amharčinu, zložitý jazyk s abecedou s 250 znakmi. Prešlo asi pol roka, kým dokázali viesť prvé domáce biblické štúdium. Asi po 43 rokoch stretali na ulici ľudí, ktorí sa pamätali na týchto bývalých učiteľov v škole. No na štadióne sa tešili z toho, že sa mohli znovu stretnúť s desiatkami ľudí, s ktorými kedysi študovali Bibliu, ktorí sa stali pevnými vo viere a ktorí ich zoznámili so svojimi vlastnými duchovnými deťmi a vnúčatami. — 1. Tesaloničanom 2:19, 20.

Rozradostení a veľmi pozorní poslucháči dlho tlieskali nielen po rozhovoroch s bývalými misionármi, ale aj po správach a pozdravoch, ktoré so sebou priniesli zahraniční zástupcovia z Británie, Holandska, Izraela, Kanady, Kene, Nemecka, Spojených štátov a Talianska. Tým bolo opäť vyzdvihnuté milujúce celosvetové bratstvo Božieho ľudu. Na poslucháčov hlboko zapôsobili aj hlavné prejavy, ktoré predniesli pomazaní bratia z vedúceho zboru, a tiež ich vrúcne modlitby. Mladí ľudia na štadióne sa stotožnili s postavami v dramatizácii o mladých ľuďoch, ktorí pamätajú na svojho Stvoriteľa. Táto dramatizácia bola predvedená veľmi prirodzeným a živým spôsobom. Zdrojom veľkého nadšenia boli okrem nových publikácií v angličtine tri nové publikácie v amharčine.b

Cez prestávky a aj inokedy boli vynikajúce možnosti zoznámiť sa s mnohými vzácnymi ľuďmi. Napríklad priamo v prednom rade sedel s ručne vyrobenou paličkou najstarší zvestovateľ Etiópie, Tulu Mekuria. Minulý rok bol vo vysokom veku 113 rokov pokrstený ako Jehovov svedok. Na tomto zjazde mal radosť, keď videl, ako jeho 80- ročná manželka nasleduje jeho príklad a stáva sa tiež jeho duchovnou sestrou. Jeho prítomnosť počas celého programu bola vynikajúcim podnetom pre mladších. Jedným z takých mladých bol Johanes Gorems, ktorý má 16 rokov, ešte chodí do školy a už štyri roky slúži ako pravidelný priekopník. On a ďalší, dokonca ešte mladší priekopníci v školskom veku, sa naučili vykupovať si príhodný čas tak, že vydávajú svedectvo skoro ráno cestou do školy alebo využívajú prestávky a čas po vyučovaní.

Aké príklady rýdzosti!

Stovky poslucháčov zakúsili za predchádzajúcich vlád väznenie a mučenie. Mandefro Jifru má za sebou päť takých rokov väzenia, teraz sa však teší z toho, že slúži v Addis Abebe v novootvorenej kancelárii, ktorá sa stará o preklady, tlač a expedíciu. Ďalší mladý muž, ktorý slúži s ním, Zecarias Eshetu, sa pred ôsmimi rokmi nevzdal rýdzosti, keď jeho otca zabili, pretože počas troch rokov väzenia zachovával kresťanskú neutralitu. Zecarias, ktorý pochádza z piatich detí, mal desať rokov, keď jeho otec išiel do väzenia. Meswat Girma a jeho sestra Joalan, ktorí sú teraz už takmer dospelí, ale ešte chodia do školy, si svojho otca pamätajú len z fotografií, pretože boli veľmi malí, keď bol náhle popravený za zachovávanie neutrality. Jeho lojálnosť ich ovplyvnila a obaja sú pravidelnými priekopníkmi, tak ako ich otec v čase smrti.

Ďalším bratom zachovávajúcim rýdzosť bol Tamirat Jadette, ktorý teraz slúži ako zvláštny priekopník na krásnom území Rift Valley. Za zachovávanie kresťanskej neutrality bol tri roky v siedmich väzniciach, niekedy v reťaziach a surovo bitý. Vo väzení však pomohol vyše desiatim ľuďom zaujať postoj za Božie Kráľovstvo.

Tesfu Temelso, ktorý teraz slúži ako krajský dozorca, bol v priebehu rokov, keď slúžil ako zvláštny priekopník, uväznený 17 ráz. Má jazvy od bitia, no je vzrušený, keď vidí, že na miestach jeho niekdajšieho pridelenia sú zbory. Desiatky bratov a sestier zo zboru v Akaki zakúsili väznenie a kruté zaobchádzanie, napriek tomu sa zbor rozrástol na vyše sto zvestovateľov. Postavili prvú sálu Kráľovstva Jehovových svedkov v Etiópii. Z Desje, mesta v malebnom prostredí asi 300 kilometrov severne od hlavného mesta, prišla päťčlenná skupina, ktorá stála zoči-voči smrti a videla, ako istý miestny brat zomrel následkom mučenia, ktorému bol vystavený. Jeden starší, ktorí bol medzi nimi, Maseresha Kasa, vysvetlil, že počas šesťročného väznenia vytrval nie preto, že by bol v nejakom zmysle výnimočný, ale iba preto, lebo sa naučil spoliehať sa na Jehovu. — Rimanom 8:35–39; porovnaj Skutky 8:1.

Ešte aj nedávno prejavili ďalší vernosť v skúške. Na zjazd prišla veľká skupina zo susednej krajiny, kde bola svedkom pre ich neutralitu odopieraná ochrana polície, možnosť dostať cestovné doklady, sobášny list, prácu a bolo im odopierané nemocničné liečenie. Keď pri Masawe, eritrejskom prístave na Červenom mori, zúrila vojna, všetci zo zboru, spolu 39 ľudí vrátane detí, žili asi štyri mesiace pod nízkym mostom v pustatine, aby unikli pred bombardovaním svojich domovov predošlou vládou. V tomto prostredí horúčavy a nedostatku im rozhovory o dennom texte a ostatné zhromaždenia dávali veľkú silu a pomohli im vytvoriť si tesné puto k Jehovovi, a tiež k sebe navzájom. Dve sestry, zvláštne priekopníčky, ktoré slúžia na území blízko prameňa Modrého Nílu, znášali hrozby davu a znepokojovanie podnecované pravoslávnou cirkvou, no tieto dve sestry vytrvali a videli, ako niekoľko tých, čo študovali Bibliu, na tomto zjazde symbolizovali svoju oddanosť krstom.

Jeden brat rozprával o svojej skúške odlúčenia, keď pracoval hlboko vo vyprahnutom území Ogaden neďaleko Somálska. Zachovával si duchovnú aktivitu tým, že kázal a potom viedol zhromaždenia so záujemcami vrátane lekárov, ktorí mali z božského vyučovania úžitok a teraz učia druhých. Ďalším vynikajúcim príkladom zachovávania rýdzosti bol zvláštny priekopník v Addis Abebe, ktorého v roku 1992 surovo zbil a zanechal smrti dav vyprovokovaný pravoslávnymi kňazmi. Našťastie sa uzdravil a ďalej slúži v tom istom obvode. V žiarivom úsmeve na jeho tvári nie je ani stopa trpkosti. Tento zjazd „Božské vyučovanie“ bol pre neho, tak ako pre všetkých ostatných, ktorí zažívajú skúšky, a tiež pre novších, sviatkom radosti.

Organizácia zjazdu bola plynulá a v návštevníkoch vytvárala dojem, že dobrovoľníci majú roky skúseností. Naozaj, za uplynulé dva roky urobili veľké pokroky. Tento trojdňový zjazd sa skončil príliš rýchlo. V sobotu bol vrcholný počet účastníkov 9556. Tunajšia televízia, rozhlas a tlač uverejnili priaznivé správy. Každý mohol vidieť, že Jehova robí svoj ľud duchovne bohatým. Medzi poslucháčmi boli tisíce záujemcov, ktorí začali mať úžitok z „božského vyučovania“. V tejto krajine s asi 50 miliónmi obyvateľov je Jehovovým svedkom otvorené široké pole a tento zjazd všetkých posilnil v rozhodnutí využívať zostávajúci čas v tomto systéme vecí na pomoc úprimným ľuďom, aby aj oni mali úžitok z božského vyučovania.

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázky na strane 23]

Addis Abeba 13.–15. januára 1994

[Obrázky na strane 24]

Skupina priekopníkov v Addis Abebe (vpravo); tí, čo si zachovali rýdzosť vo väzení (dolu); 113-ročný svedok s manželkou