„Rybolov“ vo vodách Fidži

FIDŽI — tento názov vyvoláva predstavu južného tichomorského raja. Modrozelené vody, koralové útesy, kníšuce sa kokosové palmy, sviežo zelené vrchy, tropické ryby, exotické ovocie a kvety. Na tomto súostroví, ktoré pozostáva z 300 ostrovov a nachádza sa v južnom Pacifiku 1800 kilometrov na sever od Nového Zélandu, nájdete toto všetko v hojnej miere. A tak by ste možno súhlasili, že Fidži by mohlo byť pre každého vysneným ideálom tropického raja.

Fidži však nie je nádherné len svojou prírodnou krásou. Áno, tak ako možno nájsť veľkú rozmanitosť medzi rybami koralových útesov, možno ju nájsť aj na pevnine. Kontrasty, ktoré existujú v etnickej zmesi Fidži, hádam nemajú v južnom Pacifiku obdobu. Dve najväčšie skupiny medzi takmer 750 000 obyvateľmi predstavujú domorodí Fidžijčania, ktorí sú melanézskeho pôvodu, a Indovia narodení na Fidži, potomkovia robotníkov, ktorí prišli z Indie v čase, keď bolo Fidži britskou kolóniou. Sú tu však aj Banabčania, Číňania, Európania, Gilberťania, Rotumčania, Tuvalujčania a ďalší.

Jehovovi svedkovia sa v tejto spoločnosti mnohých kultúr horlivo zaoberajú „rybárskou“ prácou. (Marek 1:17) Kázať dobré posolstvo o Božom Kráľovstve v takom rozmanitom spoločenstve je náročnou úlohou. Najprv treba prekonať jazykové a kultúrne prekážky. Hoci spoločným jazykom je angličtina, veľa ráz treba hovoriť fidžijským, hindským, rotumským alebo iným jazykom.

Na rozhovor s ľuďmi z rôzneho náboženského prostredia je tiež potrebný odlišný prístup. Väčšina domorodých Fidžijčanov a ostatných ostrovanov patrí k rôznym kresťanským denomináciám. Indické obyvateľstvo tvoria hinduisti, moslimovia a sikhovia, pričom väčšina patrí k hinduistom. V mestách a dedinách Fidži je veľa kostolov, no na dvoch najväčších ostrovoch vytvára kontrast množstvo hinduistických chrámov a moslimských mešít.

Mnohí miestni svedkovia sa v detstve učili hovoriť troma hlavnými jazykmi — anglicky, hindsky a fidžijsky. To je pri „rybárskej“ práci veľkou výhodou. Ľudia sú občas prekvapení, keď Fidžijčana počujú hovoriť plynule po hindsky a Hinda po fidžijsky. Keďže je potrebné vyrovnávať sa s kultúrnymi, náboženskými a jazykovými rozdielmi, „účasť [na dobrom posolstve] s inými“ si vyžaduje pružný prístup. — 1. Korinťanom 9:23.

„Rybolov“ vo fidžijskej dedine

Domorodí Fidžijčania sú priateľskí a pohostinní ľudia. Ťažko si možno predstaviť, že len pred niečo vyše sto rokmi tu boli bežné kmeňové boje. V čase prvých kontaktov s Európou boli ostrovy Fidži v skutočnosti známe ako Kanibalské ostrovy. Napokon sa k moci dostal jeden popredný náčelník, ktorý prijal kresťanstvo, a tým zanikli aj boje a kanibalizmus. Kmeňové rozdiely pretrvávajú už len v množstve nárečí, s ktorými sa možno stretnúť v rôznych provinciách, i keď veľa ľudí rozumie nárečiu bau.

Okrem hlavného mesta, Suvy, je po celom Fidži veľa ďalších miest. No väčšina Fidžijčanov žije v dedinských spoločenstvách pod vládou turaga ni koro čiže náčelníka. Po vstupe do dediny s cieľom „loviť ryby“ je zvykom požiadať tohto muža o povolenie navštíviť jednotlivé burá, čo sú tunajšie domy. Len občas, zvyčajne pre odpor duchovného dediny proti Jehovovým svedkom, je povolenie zamietnuté. Ako vyzerá taká návšteva vo fidžijskej domácnosti?

Po vstupe do bura si sadáme so skríženými nohami na dlážku. Starostlivo zostavený úvod, aký sa používa na podnietenie záujmu v západných krajinách, tu nie je potrebný. Každý, kto prichádza hovoriť o Bohu, je vítaný. Keď majiteľa domu povzbudíme, aby si vzal svoju Bibliu, hneď vstáva a so slovami „tulou“ (prepáčte) siaha na poličku po Bibliu vo fidžijčine a s dychtivosťou číta jednotlivé texty, o ktorých sa služobník, ktorý ho navštívil, zmieňuje. Pohostinný a úctivý postoj Fidžijčanov je však v inom smere problémom. Je potrebná dobrá rozlišovacia schopnosť a hodne taktu, aby boli majitelia domu zapojení do rozhovoru a podnietení sledovať smer uvažovania alebo aby im zvestovatelia pomohli uvedomiť si, že je potrebné porovnávať to, čomu veria, s učením Biblie.

Fidžijských majiteľov domu zvyčajne viac zaujíma rozhovor, ktorého predmetom sú náuky, než rozhovor o sociálnych podmienkach či problémoch. Mnohí z vyše 1400 aktívnych svedkov Jehovu na Fidži sa začali zaujímať o biblickú pravdu na základe rozhovoru o takých otázkach ako: Akým miestom je peklo? Kto ide do neba? Bude zem zničená? Udržiavanie prejaveného záujmu si však vyžaduje prispôsobivosť a vytrvalosť. Keď človek príde znovu v nejaký dohodnutý čas, neraz zistí, že majiteľ domu odišiel na teitei (plantáž) alebo niekde inde. Nie, nie je to preto, že si návštevu necenia, ale jednoducho preto, že sa inak pozerajú na čas. Miestnym svedkom sa to pravdaže nezdá neobvyklé. Vytrvávajú a navštívia majiteľa domu inokedy. Zvestovateľ tu nemá možnosť zapísať si názov ulice alebo číslo domu, a tak musí mať pri vykonávaní opätovných návštev dobrú pamäť.

„Rybolov“ polynézskym spôsobom

Teraz poďme na „rybolov“ s cestujúcim služobníkom čiže krajským dozorcom, ktorý je na návšteve malého zboru na Rotume. Táto skupina ostrovov vulkanického pôvodu sa nachádza 500 kilometrov na sever od Fidži. Aby sme sa tam dostali, letíme 19-miestnym lietadlom. Hlavný ostrov má rozlohu len 50 štvorcových kilometrov a žije tam dovedna asi 3000 obyvateľov. Pozdĺž pobrežia vedie piesočnatá cesta, ktorá spája asi dvadsať dedín. Súostrovie Rotuma je pod správou Fidžijských ostrovov, má však inú kultúru a jazyk. Keďže obyvatelia sú polynézskeho pôvodu, svojím vzhľadom sa odlišujú od melanézskych Fidžijčanov. Po náboženskej stránke patria väčšinou k rímskym katolíkom alebo k metodistom.

Pri zostupe a pristávacom manévri lietadla vidíme bujnú zelenú vegetáciu ostrova. Všade možno vidieť vejárovité listy kokosových paliem podobné periu. Je tu veľký zástup ľudí, ktorí prišli privítať lietadlo, prichádzajúce raz za týždeň. Medzi nimi je aj skupina svedkov. Srdečne nás vítajú a podávajú nám niekoľko veľkých zelených kokosových orechov s otvoreným „okom“, aby sme si uhasili smäd.

Po krátkej jazde prichádzame na miesto, kde budeme ubytovaní. Pripravili pre nás jedlo pečené v peci, ktorá je v zemi. Pred nami je pečené bravčové mäso, kurča, vyprážaná ryba, langusta a miestna koreňová plodina taro. Aká hostina a aké rajské prostredie pod mladými kokosovými palmami!

Nasledujúci deň navštevujeme ľudí v dedinách, ktoré sa po rotumsky volajú ho’aga. Keď prichádzame k prvému domu, okolo nás preletí prasiatko, ktoré utieklo z niektorého z chlievov, kvičiac na plné hrdlo. Majiteľ domu nás videl prichádzať, a tak s úsmevom otvára dvere a víta nás s „Noya!“ v rotumčine. Potom nás vyzýva, aby sme si sadli. Kladú pred nás misu zrelých banánov a ponúkajú nás, aby sme sa napili zo zelených kokosových orechov, ktorých je tu niekoľko. Pohostinnosť je na Rotume na prvom mieste.

Nie sú tu agnostici ani evolucionisti. Každý verí Biblii. Témy ako Boží zámer so zemou ľahko upútavajú ich pozornosť. Majiteľ domu je prekvapený, keď sa dozvedá, že zem nebude zničená, ale bude obývaná spravodlivými ľuďmi, ktorí na nej budú žiť navždy. (Žalm 37:29) Pozorne sleduje, keď sa čítajú biblické texty, ktoré podporujú túto myšlienku, a dychtivo prijíma biblickú literatúru, ktorú mu ponúkame. Keď sa chystáme na odchod, ďakuje nám za návštevu a ponúka nám igelitovú tašku plnú zrelých banánov, ktoré môžeme jesť cestou. Človek tu môže pri kázaní ľahko pribrať!

Prispôsobovanie sa indickému spoločenstvu

Hoci aj v mnohých iných ostrovných krajinách južného Pacifiku žijú ľudia rôznych rás, Fidži v tomto ohľade vyniká. Popri melanézskej, mikronézskej a polynézskej kultúre je jedna kultúra prenesená z Ázie. V rokoch 1879 až 1916 sa tu usídlili zahraniční pracovníci z Indie, ktorí tu mali obrábať polia s cukrovou trstinou. Toto opatrenie, nazvané girmit (dohoda), viedlo k tomu, že na Fidži prišli tisíce Indov. Potomkovia týchto robotníkov tvoria veľkú časť obyvateľstva krajiny. Zachovali si svoju kultúru, jazyk aj náboženstvo.

Na záveternej strane hlavného ostrova súostrovia Fidži leží mesto Lautoka. Toto mesto je strediskom fidžijského priemyslu spracovania cukrovej trstiny a domovom veľkej časti indického obyvateľstva tejto krajiny. Členovia troch miestnych zborov Jehovových svedkov musia byť pri svojej „rybárskej“ práci veľmi prispôsobiví. Pri návštevách z domu do domu musí byť človek pripravený meniť tému podľa rasy a náboženstva majiteľa domu. Pripojme sa k skupine miestnych svedkov v navštevovaní domácností, ktoré sú rozptýlené medzi poliami s cukrovou trstinou hneď za Lautokou.

Keď prichádzame k prvému domu, v prednom rohu ohradeného pozemku s viacerými budovami si všímame niekoľko dlhých bambusových tyčí, na ktorých sú navrchu priviazané kusy červenej látky. To označuje rodinu za hinduistickú. Väčšina domov hinduistov je vyzdobená obrazmi ich bohov. Mnohí hinduisti majú svojho obľúbeného boha, napríklad Krišnu, a často majú malú svätyňu.a

Väčšina hinduistov verí, že všetky náboženstvá sú dobré a sú len rôznym spôsobom uctievania. A tak majiteľ domu možno zdvorilo počúva, prijme nejakú literatúru, ponúkne občerstvenie a domnieva sa, že si splnil svoju povinnosť. Aby bolo možné položiť vhodné otázky, a podnietiť tak majiteľa domu k rozhovoru, ktorý by mal väčší význam, často je užitočné poznať niektoré príbehy tvoriace súčasť ich viery. Napríklad, keďže vieme, že niektoré príbehy hovoria o tom, ako sa ich bohovia oddávajú konaniu, ktoré by mnohí ľudia považovali za sporné, môžeme sa spýtať: „Schvaľovali by ste také konanie u svojej manželky (manžela)?“ Odpoveď obvykle znie: „Nie, určite nie!“ Potom sa toho človeka možno spýtať: „Teda mal by tak konať boh?“ Také rozhovory často dávajú možnosť poukázať na hodnotu Biblie.

Témou, ktorá vedie k plodnému rozhovoru, je viera v prevteľovanie, čo je ďalší charakteristický znak hinduizmu. Jednej vzdelanej hinduistke, ktorej nedávno zomrel otec, bola položená otázka: „Boli by ste rada, keby ste mohli znovu vidieť svojho otca presne takého, aký bol predtým?“ Odpovedala: „Áno, to by bolo úžasné.“ Z jej odpovede a z rozhovoru, ktorý nasledoval, bolo zrejmé, že ju neuspokojuje viera, že jej otec teraz žije v nejakej inej forme a že ho už nikdy nebude poznať. No nádherné učenie Biblie o vzkriesení sa dotklo jej srdca.

Niektorí hinduisti majú otázky a hľadajú uspokojivé odpovede. Keď istý svedok navštívil jednu hinduistickú domácnosť, muž sa ho spýtal: „Ako sa volá váš boh?“ Svedok mu prečítal Žalm 83:18 a vysvetlil, že Božie meno je Jehova a že podľa Rimanom 10:13 musíme na získanie záchrany vzývať toto meno. Na muža to zapôsobilo a chcel vedieť viac. Áno, zúfalo to chcel vedieť. Vysvetlil, že jeho otec, ktorý bol veľmi oddaný ich rodinnej modle, ochorel, keď sa pred ňou klaňal, a krátko nato zomrel. To isté sa stalo jeho bratovi. Potom dodal: „Tá modla nám prináša smrť, a nie život. Na jej uctievaní teda musí byť niečo nesprávne. Azda tento Boh Jehova nám môže pomôcť nájsť cestu k životu.“ A tak s ním a s jeho manželkou a dvoma deťmi bolo zavedené biblické štúdium. Robili rýchle pokroky a čoskoro boli pokrstení. Zanechali svoje modly a teraz kráčajú po ceste Jehovu, Boha života.

Ďalej prichádzame do domácnosti moslimskej rodiny. Zjavne sa tu prejavuje rovnaký pohostinný duch, a tak čoskoro sedíme a v ruke držíme chladný nápoj. Na stenách nevidíme žiadne náboženské obrazy, iba malý zarámovaný obrázok s veršom napísaným arabským písmom. Zmieňujeme sa o tom, že Biblia a Korán majú niečo spoločné, že tým spojivom je patriarcha Abrahám a že Boh sľúbil Abrahámovi, že prostredníctvom jeho semena budú požehnané všetky národy. Tento sľub sa má splniť na Ježišovi Kristovi, Božom Synovi. Niektorí moslimovia budú namietať proti myšlienke, že Boh má syna. Vysvetľujeme teda, že tak ako prvý človek Adam sa nazýva Božím synom, pretože ho stvoril Boh, tak je Božím Synom aj Ježiš. Boh nepotrebuje doslovnú manželku, aby mal takých synov. Keďže moslimovia neveria v náuku o trojici, využívame tento spoločný základ na to, aby sme ukázali, že Jehova Boh je zvrchovaný.

Je už čas obeda a členovia našej skupiny sa vracajú z polí s cukrovou trstinou na cestu, aby počkali na autobus späť do mesta. I keď všetci sú trochu unavení, sú nadšení dopoludňajším „rybolovom“. Úsilie vynaložené na prispôsobenie sa rôznym situáciám a náukám, s ktorými sa stretli, naozaj stálo za to.

Vody a útesy súostrovia Fidži sú obdarené mnohými druhmi rýb. Ak má byť fidžijský gonedau (rybár) úspešný, musí byť pri svojej práci zručný. To isté platí aj v „rybárskej“ práci, ktorou poveril Ježiš Kristus svojich učeníkov. Kresťanskí ‚rybári ľudí‘ musia byť zruční, svoju ponuku a argumentáciu musia prispôsobovať tak, aby bola vhodná k rôznym náukám, ktorým verí obyvateľstvo. (Matúš 4:19) To je na Fidži určite potrebné. A výsledky sú zreteľné na každoročných zjazdoch Jehovových svedkov, na ktorých v jednote uctievajú Jehovu Boha Fidžijčania, Indovia, Rotumčania a ľudia zmiešaného etnického pôvodu. Áno, Jehova žehná „rybolov“ vo fidžijských vodách.

[Poznámka pod čiarou]

[Mapa na strane 23]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Viti Levu

Vanua Levu

Suva

Lautoka

Nandi

0 100 km

0 100 mi

18°

180°

[Obrázok na strane 24]

Bure čiže miestny dom

[Obrázok na strane 24]

Hinduistický chrám na Fidži

[Obrázky na strane 25]

Úspešný „rybolov“ ľudí na Fidži

[Prameň ilustrácie na strane 24]

Fiji Visitors Bureau