Dali nám príklad
ROZPRÁVA CRAIG ZANKER
Osem rokov slúžime s manželkou Gayle ako priekopníci, služobníci Jehovových svedkov celým časom. Posledných šesť rokov slúžime medzi domorodým obyvateľstvom v austrálskom vnútrozemí. Jednoducho nasledujeme vynikajúci príklad, ktorý nám dali moji rodičia a starí rodičia.
DOVOĽTE mi, aby som vám porozprával najmä o svojich starých rodičoch. Vždy sme ich s láskou volali Opa a Oma, čo je holandská obdoba oslovenia starý otec a stará mama. Môj starý otec, Charles Harris, stále horlivo slúži v Melbourne, kde žije už takmer 50 rokov.
Poznávanie biblických právd
Opa sa narodil v jednom malom meste v Tasmánii, ostrovnom štáte Austrálie. V roku 1924, keď mal 14 rokov, jeho otec kúpil na dražbe námornícky lodný kufor. Tento kufor sa v duchovnom zmysle ukázal ako skutočná pokladnica, pretože v ňom bol súbor kníh, ktoré napísal prvý prezident Watch Tower Bible and Tract Society, Charles Taze Russell.
Zdá sa, že Opov otec nemal o knihy nejaký zvláštny záujem, ale Opa ich začal čítať a okamžite spoznal, že obsahujú životne dôležité biblické pravdy. A tak sa rozhodol, že vyhľadá Medzinárodných bádateľov Biblie, zástupcov vydavateľov týchto kníh, ktorí sú teraz známi ako Jehovovi svedkovia. Chcel sa s nimi porozprávať, aby mohol dostať ďalšie vysvetlenie biblických právd, ktoré spoznával.
Po mnohom pátraní našiel tri staršie ženy, ktoré aktívne vyučovali druhých ľudí. Na mladého Charlesa mali obrovský vplyv. Napokon sa v roku 1930 oddal Jehovovi Bohu a bol pokrstený vo vode. Zanechal prácu mäsiara a odcestoval na sever do Sydney, kam bol pridelený ako evanjelista celým časom.
Priekopnícka služba v Austrálii
Niekoľko nasledujúcich rokov patrilo do Charlesovho kazateľského obvodu Bondi — prímorské predmestie mesta Sydney, ako aj vidiecke oblasti v štáte Nový Južný Wales. Potom bol pridelený do Perthu v Západnej Austrálii, tisíce kilometrov na druhej strane kontinentu. Šesť mesiacov vydával svedectvo v obchodnej štvrti Perthu a potom bol spolu s ďalšími dvoma priekopníkmi pridelený do rozľahlých oblastí severozápadnej Austrálie.
Kazateľským pridelením tejto trojice — Arthura Willisa, Georgea Rollstena a Charlesa — bola oblasť štyrikrát taká veľká ako Taliansko! Osídlenie bolo riedke, krajina pustá a horúčava veľká. Medzi rančmi, známymi ako dobytkárske farmy, bolo treba cestovať niekedy vyše 500 kilometrov. Vozidlo, ktoré používali, bolo schátrané, dokonca aj podľa meradiel roku 1930. Mali však silnú vieru a veľké odhodlanie.
Úzke poľné cesty s výmoľmi križovali stopy tiav a jemný prach občas zakrýval nebezpečné pne stromov. Nie div, že sa na aute často zlomili perá. Dva razy sa zlomila zadná náprava a veľa ráz mali preseknuté pneumatiky. Priekopníci často narezali staré pneumatiky na pásy, tie vložili do používaných pneumatík a zoskrutkovali ich strešnými skrutkami, aby mohli pokračovať v ceste.
Keď som bol ešte malý chlapec, spýtal som sa Opu, čo ich podnecovalo ísť za takých náročných okolností ďalej. Vysvetlil mi, že v ich odlúčenosti bola blízkosť k Jehovovi. Povedal, že to, čo bolo niekedy telesným trápením, stávalo sa duchovným požehnaním.
Bez akejkoľvek známky nadradenosti alebo samospravodlivosti Opa vyjadroval počudovanie nad tým, že toľkí ľudia, ako sa zdá, sa príliš zaoberajú hromadením hmotného majetku. Pripomínal mi: „Životom sa prechádza oveľa ľahšie, keď má človek čo najmenej batožiny. Ak bol Ježiš v prípade potreby ochotný spať pod hviezdami, tak by sme to s radosťou mali robiť aj my, ak si to naše pridelenie vyžaduje.“ (Matúš 8:19, 20) A on a jeho spoločníci to naozaj robili.
Pozvaný do zahraničného poľa
V roku 1935 dostal Opa nové kazateľské pridelenie — vydávať svedectvo ostrovanom južného Pacifiku. S posádkou ďalších šiestich sa plavil na 16 metrov dlhej plachetnici Nositeľ svetla, ktorá patrila spoločnosti Watch Tower.
Raz, keď boli v Koralovom mori severne od Austrálie, pomocný motor Nositeľa svetla vypovedal službu. Bolo úplné bezvetrie, a tak uviazli, vzdialení od pevniny mnoho kilometrov. Hoci hrozilo nebezpečenstvo, že by mohli stroskotať na Veľkej koralovej bariére, na Opu urobil dojem ten nádherný pokoj. „More bolo pokojné ako rybník,“ napísal vo svojom denníku. „Nikdy nezabudnem na západ slnka, ktoré každý večer sadalo na pokojné more. Ten pohľad bol taký nádherný, že sa mi navždy vryl do pamäti.“
Našťastie skôr ako ich prúd uniesol ku koralovým útesom, znovu začal viať vietor a s rozvinutými plachtami sa bezpečne doplavili do Port Moresby (Papua-Nová Guinea), kde dali motor opraviť. Z Port Moresby sa plavili na ostrov Thursday a potom na Jávu, veľký ostrov Indonézie. Opa nadobudol hlbokú lásku k tejto krajine, ktorá bola opísaná ako „šnúra perál natiahnutá cez rovník“. V tom čase bola Indonézia holandskou kolóniou, a tak sa starý otec naučil po holandsky aj po indonézsky. No literatúra, ktorú ponúkal pri svojej kazateľskej činnosti, bola v piatich jazykoch — holandskom, indonézskom, čínskom, anglickom a arabskom.
Opa bol v rozširovaní biblickej literatúry veľmi úspešný. Clema Deschampa, ktorý mal na starosti sklad spoločnosti Watch Tower v Batavii (teraz Djakarta), raz predvolal jeden holandský úradník, ktorý pozorne sledoval naše kazateľské dielo. „Koľko vašich ľudí pracuje dolu na východnej Jáve?“ spýtal sa úradník.
„Iba jeden,“ odpovedal brat Deschamp.
„Myslíte si, že tomu uverím?“ povedal úradník ostro. „Súdiac podľa toho, aké množstvo vašej literatúry je všade rozšírené, musíte tam dolu mať poriadnu armádu pracovníkov!“
Podľa Opu to bol jeden z najuspokojivejších komplimentov v jeho živote. Určite si ho však zaslúžil, pretože preňho nebolo ničím nezvyčajným rozšíriť každý mesiac 1500 až 3000 kusov literatúry.
Manželstvo, zákaz a vojna
V decembri 1938 sa Opa oženil s mladou indonézskou ženou Wilhelminou, ktorá sa stala mojou starou mamou. Oma čiže stará mama bola láskavá, jemná, pracovitá a mala jemný hlas. Viem to, lebo počas môjho detstva bola mojím najbližším priateľom.
Po svadbe Opa a Oma pokračovali v priekopníckej službe spolu. Ostatní členovia posádky Nositeľa svetla sa už v tom čase buď rozišli do iných častí sveta, alebo sa vrátili domov. Ale Opa urobil Indonéziu svojím domovom a bol rozhodnutý zostať.
S približujúcou sa druhou svetovou vojnou a pod tlakom duchovenstva holandská vláda spravujúca Indonéziu začala činnosť Jehovových svedkov obmedzovať a napokon naše dielo zakázala. A tak kázanie bolo spojené s ťažkosťami a používala sa len Biblia. Takmer v každom meste, ktoré Opa s Omou navštívili, boli predvedení pred úradníkov a boli vypočúvaní. Zaobchádzali s nimi ako so zločincami. Krátko po zákaze bol Omin švagor uväznený za svoj postoj kresťanskej neutrality. Zomrel v jednej holandskej väznici.
Opa a Oma bývali v obytnom nákladnom aute. Používajúc tento pojazdný domov, kázali po celej Jáve. V roku 1940, keď sa vynorila hrozba japonskej ozbrojenej invázie, boli požehnaní dcérou, ktorá sa neskôr stala mojou mamou. Dieťaťu dali meno Victory, podľa názvu prednášky, ktorú mal dva roky predtým vtedajší prezident Watch Tower Bible and Tract Society, J. F. Rutherford. V priekopníckej službe pokračovali aj po narodení dieťaťa.
Začiatkom roku 1942 sa Opa, Oma a Victory vracali holandskou nákladnou loďou z Bornea, keď bolo počuť ohlušujúci výstrel z dela japonského torpédoborca. Všetky svetlá zhasli a ľudia vykríkli. Tým do života mojej rodiny vstúpila vojna. Hoci sa do prístavu dostali bezpečne, Japonci napadli Jávu len o niekoľko dní neskôr a istý holandský úradník prezradil japonským vojakom, kde sa Opa a Oma nachádzajú.
Keď ich Japonci našli, vzali im všetko, čo mali, vrátane hračiek malej Victory, a zobrali ich do dvoch rôznych koncentračných táborov. Victory mohla zostať s Omou a Opa ich nasledujúceho tri a pol roka nevidel.
Život v koncentračných táboroch
Počas internácie bol Opa premiestňovaný z jedného mesta do druhého — zo Surabaje do Ngawi, potom do Bandungu a napokon do Chimahi. Cieľom tohto sťahovania bolo prekaziť akýkoľvek pokus o plánovaný organizovaný útek. Medzi väzňami boli najmä Holanďania, a tiež niekoľko Britov a niekoľko Austrálčanov. Opa nadobudol v táboroch zručnosť ako holič, zručnosť, ktorú príležitostne stále využíva. Jedinou náboženskou knihou, ktorú mohol mať pri sebe, bola Biblia — preklad King James Version.
Medzitým aj Oma s Victory boli sťahované z jedného tábora do druhého. V týchto táboroch veliteľ tábora povolával ženy na službu v „sociálnych službách“ mimo tábora. Z nejakých dôvodov však Oma nikdy vybraná nebola. Neskôr sa dozvedela, že tieto ženy brali von na to, aby slúžili ako prostitútky japonským vojakom.
Japonskí vojaci nemali radi malé dievčatá, a tak Oma vždy obliekala Victory ako chlapca a starala sa o to, aby Victory mala vlasy ostrihané nakrátko. Meno Victory (v preklade Víťazstvo) spôsobovalo veľké problémy, keď chcel veliteľ tábora vedieť, čo toto meno znamená — Víťazstvo japonskej cisárskej armády, alebo Víťazstvo Američanov?
„Víťazstvo Božieho Kráľovstva nad všetkými vládami na zemi!“ hrdo odpovedala moja stará mama.
Za to, že odmietala povedať: „Víťazstvo japonskej cisárskej armády“, musela so svojou päťročnou dcérou stáť rovno a v pozore osem hodín pod páliacim tropickým slnkom. Žiaden tieň, žiadna voda, žiadne sadanie si, žiadne nakláňanie sa dopredu. No s Jehovovou pomocou tieto strašné muky prežili.
Po roku internovania veliteľ tábora povedal Ome, že jej manžel zomrel! So žiaľom uložila Opovu fotografiu na spodok svojho obitého kufra a napriek zármutku šla ďalej.
Život vo väzenskom tábore bol ťažký. Denné prídely na osobu pozostávali zo šálky tapioky na raňajky, zo 190 gramov chleba urobeného zo sága na obed a zo šálky varenej ryže vo vodnatej zeleninovej polievke na večeru. Keďže prídely boli také biedne, podvýživa tu bola bežná a každý deň zomierali obete dyzentérie.
Opa trpel počas internácie pelagrou a edémom z podvýživy (chorobou z hladovania). Aj Oma takmer zomrela, pretože svoje jedlo často dávala Victory, aby dievčatko uchránila pred smrťou z hladu. Krutosť a hlad boli ich stálymi spoločníkmi. Prežiť im umožňovalo len to, že sa pevne držali svojho Boha, Jehovu.
Dobre si pamätám jeden z Opových obľúbených výrokov: „Sloboda spočíva v tom, že sme v súlade s Božským, Jehovom.“ A tak Opa sa považoval za slobodného v skutočnom zmysle aj vtedy, keď znášal kruté väznenie. Bola to určite láska k Jehovovi, ktorá jemu i Ome pomohla ‚vo všetkom vytrvať‘. (1. Korinťanom 13:7) Práve ten blízky vzťah k Jehovovi si teraz s Gayle snažíme zachovávať.
Sloboda a pozoruhodné opätovné stretnutie
Druhá svetová vojna sa napokon v roku 1945 skončila. Krátko po kapitulácii Japonska bol Opa transportovaný vlakom. Na ceste z Djakarty do Bandungu zastavili vlak indonézski vojaci. Hoci nepriateľstvo s Japoncami sa skončilo, Indonézania bojovali o získanie nezávislosti od Holanďanov. Opa bol taký prekvapený, keď ho náhle vyviedli z vlaku, že zabudol hovoriť po anglicky a miesto toho začal hovoriť po holandsky. Pre Indonézanov bola holandčina jazykom nepriateľa a nepriateľ mal byť zabitý.
Našťastie, keď vojaci Opu prehľadávali, našli jeho austrálsky vodičský preukaz, na ktorý už úplne zabudol. Ešte šťastie, že Indonézania neviedli vojnu s Austráliou. Opa dodnes považuje objavenie preukazu, ktorý potvrdil jeho austrálske občianstvo, za božský zásah, pretože len o nejaký čas neskôr tam tí istí vojaci zabili 12 Holanďanov, ktorí tadiaľ prechádzali vlakom.
Krátko po tejto udalosti Oma s Victory čakali na transport z oblastí postihnutých vojnou. Sedeli na kraji cesty a okolo prechádzala nekonečná kolóna nákladných áut s vojakmi a civilistami. Zrazu sa z nejakého nie zrejmého dôvodu kolóna zastavila. Oma sa náhodou letmo pozrela do otvorenej časti nákladného auta a tam, na jej nesmierne prekvapenie, sedel na kosť vychudnutý muž, ktorého okamžite spoznala. Bol to jej manžel! Žiadne slová by nemohli vyjadriť, čo cítili, keď sa znovu stretli.
Opäť v Austrálii
Keď sa v roku 1946, po 11 rokoch v Indonézii, starý otec vrátil so svojou rodinou do Austrálie, nemali ľahký život. Vrátili sa ako vojnoví utečenci — bez prostriedkov, podvyživení a mnohí miestni obyvatelia na nich hľadeli s nedôverou. Oma s Victory museli znášať celú ťarchu rasových predsudkov voči ázijským imigrantom. Opa musel ťažko a veľa pracovať, aby sa postaral o svoju rodinu aj o domov. Napriek týmto ťažkostiam vytrvali a prežili bez toho, že by to ovplyvnilo ich duchovnosť.
Teraz, po vyše 48 rokoch, Opa býva v Melbourne, kde sa stále zúčastňuje služby z domu do domu. Videl, ako Victory a neskôr jej deti prijímajú pravdu, oddávajú svoj život Jehovovi a ako každý z nich postupne vstupuje do priekopníckej služby celým časom.
Des Zanker, ktorý sa stal mojím otcom, a Victory boli pokrstení začiatkom päťdesiatych rokov a Des sa v roku 1958 stal členom austrálskej rodiny bétel. Keď sa oženil s Victory, ktorá slúžila ako zvláštna priekopníčka, nejaký čas spolu slúžili ako priekopníci a potom boli pozvaní do krajskej služby. Potom som prišiel ja, a tak museli krajskú službu zanechať, aby ma vychovávali. Napriek tomu po 27 rokoch otec stále slúži ako priekopník.
Začiatkom roku 1990 Oma v pokoji zomrela. Zomrela doma, v tom istom dome, v ktorom bola vychovávaná moja mama. V tom istom dome v Melbourne sme boli vychovávaní aj my s mojím mladším bratom a sestrou. Bývať spolu v jednom dome bolo pre našu rodinu skutočným požehnaním. Občas bol tesný, ale nespomínam si, že by to niekedy niekoho znepokojovalo. Dokonca počas prvých štyroch rokov nášho manželstva sa tam niekde vošla aj moja manželka Gayle a bola tam veľmi rada. Keď sme napokon odchádzali na nové miesto, kam sme boli pridelení, plakal som. V tom dome som dostal toľko podpory a lásky.
Teraz však máme s Gayle dôvod na veľkú radosť, pretože môžeme robiť to, čo robili moji rodičia a ich rodičia pred nimi. Keď sme opustili domov, našli sme útechu v dôvode, prečo sme išli — aby sme konali Jehovovu vôľu v službe celým časom. Zo všetkých síl sa snažíme nasledovať vynikajúci príklad našich verných predkov, ktorí našli podobnú útechu, keď pracovali v neľahkých prideleniach, keď žili v extrémnej chudobe, a dokonca keď boli niekoľko rokov držaní v japonských koncentračných táboroch. — 2. Korinťanom 1:3, 4.
Opa vždy nachádza potešenie v inšpirovaných slovách, ktoré povedal kráľ Dávid Jehovovi: „Tvoja milujúca láskavosť je lepšia ako život.“ (Žalm 63:3) Starý otec vždy veľmi túžil tešiť sa z tej milujúcej láskavosti navždy. Túžbou celej jeho rodiny je tešiť sa z nej spolu s ním.
[Obrázok na strane 21]
Oma a Opa Harrisovci
[Obrázok na strane 23]
Craig Zanker (vzadu) so svojou manželkou, s rodičmi a s mladším bratom a sestrou