Dvíhanie závoja na samom kraji Aljašky
UŽ DVA dni sa štyria tiesnime v malej miestnosti v mestečku Nome (Aljaška), ktoré je známe z obdobia zlatej horúčky. V roku 1898 sa tu stretlo vyše 40 000 zlatokopov, aby hľadali to jediné — zlato! My zase hľadáme iný poklad.
Nateraz sa zaujímame o „žiaduce veci“, ktoré možno bývajú v izolovaných dedinách Gambell a Savoonga na ostrove sv. Vavrinca, ktorý sa nachádza 300 kilometrov na západ v Beringovom prielive. (Haggeus 2:7) Len niekoľko kilometrov od bývalého Sovietskeho zväzu tu Inuiti zápasia s ľadovými arktickými vodami a lovia veľryby. Vietor so snehom a hustá šedá prikrývka hmly nás však držia v zajatí. Naše lietadlo nemôže odštartovať.
Kým čakáme, premýšľam o tom, čo sa udialo počas niekoľkých posledných rokov, a ďakujem Jehovovi Bohu, ktorý žehnal vydávaniu svedectva v riedko osídlených oblastiach. Na Aljaške — niektorí ju nazývajú kraj sveta — žije viac než 60 000 domorodcov. Žijú vo vyše 150 odľahlých spoločenstvách, ktoré sú roztrúsené po pustatine na ploche takmer 1 600 000 kilometrov štvorcových a nie sú spojené žiadnymi cestami. Lietadlom spoločnosti Watch Tower sme sa už dostali do vyše tretiny týchto osamotených dedín a priniesli sme tam dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. — Matúš 24:14.
Aby sa lietadlo dostalo k týmto odľahlým usadlostiam, často musí zostupovať cez mraky a hmlu, ktoré môžu prikrývať krajinu celé dni. Keď už je lietadlo na zemi, treba preniknúť ďalšou hmlou. Tá ako nejaký závoj zahaľuje mysle a srdcia týchto láskavých a pokojných ľudí. — Porovnaj 2. Korinťanom 3:15, 16.
Bolestná zmena
Aljašskú divočinu osídľujú Inuiti, Aleuťania a Indiáni. Každá z týchto skupín má svoje zvyky a črty vlastné jej osobitému dedičstvu. Aby mohli prežiť polárnu zimu, naučili sa žiť v súlade so zdrojmi krajiny a tiež z nich ťažiť poľovaním, rybolovom a lovom veľrýb.
V polovici 18. storočia zasiahol do ich života cudzí vplyv. Ruskí obchodníci s kožušinami tu našli ľudí oblečených do zvieracej kože, ktorých bolo cítiť tulením olejom a ktorí nebývali v iglu urobených z ľadu, ale v domoch napoly pod zemou, postavených z mačiny so strechou z trávy a vchodom pod úrovňou terénu. Týmto ľuďom s vľúdnym hlasom, miernym, a pritom statným, priniesli obchodníci veľa vážnych problémov, vrátane nových kultúr a nových chorôb, ktoré populáciu niektorých kmeňov zredukovali na polovicu. Čoskoro sa kliatbou týchto ľudí stal alkohol. Nová ekonomika si vynútila, že sa od samozásobovania, spôsobu života nezávislého od druhých ľudí, prešlo k peňažnému systému. Dodnes niektorí cítia túto zmenu ako bolestnú.
Keď prišli misionári cirkví kresťanstva, domorodým obyvateľom Aljašky bola vnútená zmena iného druhu. Kým niektorí sa zdráhavo vzdali svojich tradičných náboženských zvykov, uctievania duchov vetra, ľadu, uctievania medveďa, orla a podobne — ďalší si vytvorili zmiešaninu predstáv, čo viedlo k syntéze, alebo skôr k zmätku náboženstiev. Výsledkom toho všetkého často bolo podozrenie a nedôvera voči cudzincom. V niektorých dedinách návštevník nie je vždy vítaný.
Stojíme teda pred problémom: Ako sa dostaneme k všetkým miestnym obyvateľom roztrúseným po celom tomto obrovskom poli? Ako možno odstrániť ich podozrievavosť? Čo môžeme urobiť, aby sme zdvihli závoj?
Rané úsilie vo vydávaní svedectva
Začiatkom šesťdesiatych rokov niekoľkí mocní svedkovia na Aljaške vzdorovali prírodným živlom — prudkým vetrom, teplotám pod nulou, snehovým podmienkam, pri ktorých akoby splývala obloha so zemou, čo je typické pre arktické krajiny — a pilotovali vlastné jednomotorové lietadlá na kazateľských cestách medzi dedinami roztrúsenými na severe. Keď o tom spätne uvažujeme, títo odvážni bratia sa skutočne vystavovali značnému nebezpečenstvu. Zlyhanie motora by takmer určite viedlo ku katastrofe. I keby bolo možné bezpečne pristáť, boli by kilometre vzdialení od pomoci, a to pri teplotách pod nulou a bez akéhokoľvek dopravného prostriedku. Prežitie by záviselo od toho, či by získali potravu a úkryt, čo by sa podarilo len zriedka. Našťastie k ničomu vážnemu nedošlo, no také nebezpečenstvo nebolo možné ignorovať. Preto odbočka spoločnosti Watch Tower na Aljaške od takéhoto postupu odrádzala.
Aby sa v diele rýchlo pokročilo, verní bratia zo zborov Fairbanks a North Pole sústredili svoje úsilie na väčšie dediny, ako napríklad Nome, Barrow a Kotzebue, kam prepravu zabezpečujú obchodné letecké spoločnosti. Na ceste do týchto oblastí, nachádzajúcich sa vyše 720 kilometrov smerom na sever a na západ, používali vlastné finančné prostriedky. Niektorí zostali v Nome niekoľko mesiacov a viedli biblické štúdiá so záujemcami. V Barrowe bol prenajatý byt, aby poskytoval útočište pred mrazom, ktorý dosahoval –45 °C. Tí, čo si vzali k srdcu Ježišov príkaz kázať dobré posolstvo až do najvzdialenejších končín zeme, vynaložili na to v priebehu niekoľkých rokov vyše 15 000 dolárov. — Marek 13:10.
Prichádza neočakávaná pomoc
Aj naďalej sa hľadal spôsob, ako sa dostať do odľahlejších spoločenstiev, a Jehova otvoril cestu. K dispozícii bolo dvojmotorové lietadlo — presne to, čo bolo potrebné na bezpečný prelet ponad divoko členitý Aljašský chrbát. Na Aljaške je veľa vrchov, ktoré sa týčia do výšky viac než 4200 metrov, a vrchol známeho Mount McKinley (Denali) má nadmorskú výšku 6193 metrov.
Napokon lietadlo prišlo. Predstavte si naše sklamanie, keď na pristávaciu dráhu dosadol opotrebovaný, vyblednutý mnohofarebný kus lietajúceho stroja. Môže byť vôbec spôsobilý na let? Môžeme mu zveriť život našich bratov? Jehovova ruka opäť nebola krátka. Pod vedením mechanikov odborníkov vyše 200 bratov dobrovoľne poskytlo svoje služby a strávilo niekoľko tisíc hodín, aby bolo celé lietadlo dané do poriadku.
Aký pôžitok sledovať! K aljašskej oblohe sa dvíha vyleštené, ako nové lietadlo s registračným číslom 710WT vyznačeným na chvoste! Keďže čísla sedem aj desať sú v Biblii používané ako symbol úplnosti, číslo 710 by bolo možné chápať ako zdôraznenie podpory, ktorú poskytuje Jehovova organizácia, aby bol zo sŕdc zahalených temnotou zdvihnutý závoj.
Dolu aleutskou reťazou
Odkedy sme dostali lietadlo, prešli sme 80 000 kilometrov pustatiny a dobré posolstvo o Kráľovstve a biblickú literatúru sme priniesli do vyše 54 dedín. To je toľko, ako 19 ráz prejsť pevninskú časť Spojených štátov!
Tri razy sme prešli dolu Aleutami, súostrovím dlhým 1600 kilometrov, ktoré oddeľujú Tichý oceán a Beringovo more. Vyše 200 ostrovov, ktoré sú takmer bez stromov a vytvárajú reťaz, je domovom nielen domorodých Aleuťanov, ale aj tisícov morských vtákov, orliakov bielohlavých a husí zriedkavých so snehobielymi hlavami a charakteristickým čierno-bielo pruhovaným perím.
Očarujúca krása tohto územia však nie je bez nebezpečenstiev. Letiac nad morom, mohli by sme uvidieť 3- až 5-metrové vlny s bielymi čiapočkami spenenej ľadovej vody, ktorá je taká studená, že aj v lete je v nej človek schopný prežiť len 10 až 15 minút. Ak je pilot nútený pristáť, má na výber iba rozoklaný, skalnatý ostrov, alebo mrazivé, smrtiace more. Sme vďační za našich zručných bratov, mechanikov s osvedčením A & E (na opravu lietadiel a motorov), ktorí sa dobrovoľne prihlásili, že budú lietadlo udržiavať v prvotriednom stave!
Na jednej z ciest sme mali namierené do Dutch Harbor a do rybárskej dediny Unalaska. Táto oblasť je známa tým, že vietor tu dosahuje rýchlosť 130–190 km/h. V ten deň bol vietor našťastie oveľa slabší, ale predsa dosť búrlivý, aby nás niekoľko ráz znepokojil. Akí sme boli prekvapení, keď sme uvideli pristávaciu plochu — jednoducho zárez do skalnatého horského svahu! Z jednej strany pristávacej plochy bol strmý skalný zráz a z druhej ľadová voda Beringovho mora! Keď sme dosadli na pristávaciu dráhu, bola mokrá. Prší tam viac ako 200 dní v roku.
Bolo naozaj radostné rozprávať sa s obyvateľmi tohto územia o Božom Slove a o Božom predsavzatí! Niekoľkí starí ľudia si ocenili nádej na svet bez vojen. Ešte stále mali v živej pamäti, ako cez druhú svetovú vojnu Japonci bombardovali Dutch Harbor. Naše spomienky na takéto cesty, počas ktorých sme vydávali svedectvo, sú rovnako nezabudnuteľné.
Pomalé otepľovanie
Keď opäť skúmame počasie, všímame si, že teplota sa pomaly zvyšuje. To ma vedie k úvahe o našej práci v riedko osídlených oblastiach. V srdciach ľudí sme pozorovali síce pomalú, ale stálu tendenciu k otepľovaniu.
Odstránenie clony podozrenia a nedôvery, ktoré majú títo ľudia voči cudzincom, si vyžadovalo čas. Pri našich počiatočných pokusoch nebolo nezvyklé, že k lietadlu prišli cirkevní vodcovia dediny, spýtali sa na dôvod našej návštevy a potom nás stroho požiadali, aby sme odišli. Prirodzene, také prijatia vyvolávali sklamanie. No pripomenuli sme si Ježišovu radu, ktorú možno nájsť v Matúšovi 10:16: „Buďte obozretní ako hady, a pritom nevinní ako holubice.“ Vrátili sme sa teda s lietadlom naloženým čerstvým hlávkovým šalátom, paradajkami, ananásovými melónmi a ďalšími vecami, ktoré v tých miestach nie sú ľahko dostupné. Predtým nepriateľskí obyvatelia boli teraz potešení, keď videli náš náklad.
Zatiaľ čo jeden brat sa venoval „obchodu“, prijímal dary za čerstvý tovar, niekoľkí ďalší bratia chodili od dverí k dverám a informovali majiteľov, že prišiel čerstvý tovar. Pri dverách sa tiež spýtali: „Mimochodom, čítate Bibliu? Viem, že sa vám bude páčiť táto biblická študijná pomôcka, ktorá ukazuje, že Boh nám sľúbil raj.“ Kto by mohol odmietnuť takú lákavú ponuku? Každý si ocenil telesný aj duchovný pokrm. Privítali nás milo, rozšírili sme veľa literatúry a niekoľko sŕdc bolo zahriatych.
Prekročenie hraníc
Zbor v meste Whitehorse, za hranicami v teritóriu Yukon, nám predložil „macedónske“ pozvanie, aby sme ‚prešli‘ do Kanady a navštívili niektoré oblasti v odľahlých Severozápadných teritóriách. (Skutky 16:9) Zamierili sme do dediny Tuktoyaktuk, ktorá sa nachádza neďaleko Mackenzieho zálivu Beaufortovho mora, severne od polárneho kruhu, a na palube sme boli piati.
‚Ako vyslovujete tento zvláštny názov?‘ boli sme zvedaví, keď sme prišli.
„Tuk,“ so širokým úsmevom odpovedal mladý muž.
„Ako to, že sme si to nedomysleli?“ čudovali sme sa.
S prekvapením sme zistili, že ľudia v Tuktoyaktuku dobre poznajú Písma. Preto sme mali veľa priateľských rozhovorov a rozšírili sme veľa literatúry. Jeden náš mladý priekopník mal s istým majiteľom domu poučný rozhovor.
„Som anglikán!“ povedal majiteľ domu.
„Viete, že anglikánska cirkev schvaľuje homosexualitu?“ spýtal sa náš priekopník.
„Naozaj?“ zaváhal muž. „Tak potom už viac nie som anglikán.“ Dúfajme, že je to ďalší človek, ktorý má srdce otvorené pre dobré posolstvo Biblie. — Efezanom 1:18.
Na jedného staršieho muža zapôsobilo naše rozhodnutie dostať sa v tejto oblasti ku každej domácnosti. Bežne sme celú prácu museli vykonať tak, že sme chodili pešo. Zvyčajne bolo treba ísť pešo kilometer alebo viac, aby sme sa od miesta pristátia dostali do dediny. Potom nás čakala namáhavá chôdza po chodníkoch vysypaných štrkom alebo po rozbahnených cestičkách, aby sme sa dostali do každej domácnosti. Spomenutý muž nám požičal malé otvorené dodávkové auto, ktoré bolo ozajstným požehnaním! Prekročenie hraníc a pomáhanie na kanadskom území bolo krásnou výsadou.
Stojí to za to?
Keď je počasie zlé, a my uviazneme alebo sme zdržaní na neurčitý čas tak ako teraz, alebo keď sa zdá, že dlhý deň vydávania svedectva priniesol len nezáujem, či dokonca nepriateľstvo, začneme si klásť otázku, či to stojí za všetok ten čas, energiu a výdavky. Možno uvažujeme o ľuďoch, ktorí, ako sa zdá, prejavujú záujem a sľúbia, že budú písať, ale nerobia to. Potom si spomenieme, že len málo domorodcov má vo zvyku písať listy a že priateľský postoj ľahko možno omylom považovať za záujem o biblické posolstvo. Niekedy sa zdá také ťažké posúdiť mieru úspechu.
Negatívne myšlienky sa rýchlo rozplynú, keď si pripomenieme dobré skúsenosti iných zvestovateľov Kráľovstva. Napríklad jedna svedkyňa z Fairbanksu kázala v dedine Barrow na ďalekom severe. Stretla sa tam s mladým dievčaťom, ktoré študovalo na vyššej strednej škole v Kalifornii a teraz bolo doma na prázdninách. Sestra udržiavala záujem pomocou korešpondencie a povzbudzovala toto dievča aj po tom, čo sa vrátilo do školy. Dnes je táto mladá žena šťastnou, pokrstenou služobníčkou Jehovu.
Klopanie na dvere ma vytrháva zo snenia a poskytuje ešte ďalší dôkaz, že to všetko stojí za to. Vo dverách stojí Elmer, doteraz jediný oddaný, pokrstený svedok z Inuitov v Nome.
„Ak sa odtiaľto dostanete, môžem ísť s vami?“ spýtal sa. Žije osamotený, najbližší zbor je vzdialený 800 kilometrov, a chce sa zúčastniť služby so svojimi bratmi, kým ešte má na to príležitosť.
Cez mraky začínajú prenikať slnečné lúče a my vieme, že onedlho dostaneme povolenie na odlet. Keď Elmer vystupuje do lietadla, hreje nás jeho šťastná, rozžiarená tvár. Pre Elmera je to výnimočný deň. Ide s nami do dediny, do ktorej máme namierené, aby kázal svojmu vlastnému ľudu, Inuitom; pripája sa k nám v našej snahe odstrániť závoj zo srdca tých, čo žijú na kraji sveta. — Poslané.
[Mapa na strane 23]
(Úplný, upravený text — pozri v publikácii)
1. Gambell
2. Savoonga
3. Nome
4. Kotzebue
5. Barrow
6. Tuktoyaktuk
7. Fairbanks
8. Anchorage
9. Unalaska
10. Dutch Harbor
[Obrázok na strane 24]
Do izolovaných spoločenstiev je často potrebné letieť ponad jedno z mnohých aljašských horských pásiem
[Obrázok na strane 25]
Betty Hawsová, Sophie Mezaková a Carrie Teeplesová sú v službe celým časom dovedna vyše 30 rokov