Bohatý, odmeňujúci život v Jehovovej službe
ROZPRÁVA LEO KALLIO
Bol rok 1914 a u nás, na predmestí fínskeho mesta Turku, sa končil krásny deň neskorého leta. Odrazu však bol tento pokoj silne narušený správami o tom, že vypukla veľká vojna. Ulice sa čoskoro zaplnili ľuďmi, ktorí uvažovali o význame tých udalostí. Vážne tváre dospelých vyvolávali v nás deťoch otázku, čo sa stane. Mal som deväť rokov a spomínam si, že mierové hry detí sa zmenili na hry na vojnu.
HOCI sa Fínsko nezapojilo do prvej svetovej vojny (1914–1918), v roku 1918 sa krajina zmietala v občianskej vojne. Príbuzní i bývalí priatelia sa pre rozdielne politické názory chopili zbraní a išli proti sebe. I naša sedemčlenná rodina zakúsila túto nenávisť. Môj otec, ktorý bol veľmi priamy vo vyjadrovaní svojich názorov, bol zatknutý a odsúdený na sedem rokov väzenia. Neskôr bol zbavený viny, ale vtedy mal už veľmi podlomené zdravie.
V tom hroznom období naša rodina trpela hladom a chorobami. Tri z mojich mladších sestier zomreli. Otcov brat, ktorý býval v meste Tampere, sa dozvedel o našej tiesnivej situácii a pozval otca, matku i nás, zostávajúce dve deti, aby sme uňho bývali.
Po rokoch, keď som ešte stále býval v Tampere, som sa zoznámil s pôvabným dievčaťom menom Sylvi. Bola z podobných pomerov ako ja. Otca jej zabili v občianskej vojne a potom ju a jej sestru a matku vzal k sebe domov blízky priateľ ich rodiny, Kaarlo (Kalle) Vesanto z mesta Pori. Zariadil, aby matka Sylvi dostala prácu a aby dievčatá chodili do školy. Po čase sa Sylvi kvôli práci presťahovala do Tampere a tam sme sa zoznámili.
Večer, ktorý zmenil môj život
V roku 1928 sme sa so Sylvi zasnúbili a jedného dňa sme cestovali do Pori navštíviť Kalleho Vesanta a jeho rodinu. Žiadna iná udalosť neovplyvnila môj život tak veľmi ako táto. Kalle bol majiteľom jazdeckých koní a bol aj jazdcom, ale vzdal sa toho. Spolu s manželkou sa stali horlivými zvestovateľmi dobrého posolstva o Božom Kráľovstve. Ročenka Jehovových svedkov 1990 opisuje, ako si najal ľudí, aby mu na vonkajšiu stenu jeho dvojposchodového domu namaľovali slová „Milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú“. Tento nápis bol dostatočne veľký na to, aby sa dal ľahko prečítať aj z rýchlo idúcich vlakov, ktoré prechádzali okolo.
V ten večer som sa s Kallem rozprával až do skorých ranných hodín. „Prečo? Prečo? Prečo?“ pýtal som sa a Kalle mi podával vysvetlenia. Doslova za noc som sa naučil základné biblické pravdy. Zapisoval som si biblické texty, ktoré vysvetľovali rôzne náuky. Neskôr, keď som sa vrátil domov, vzal som si notes a zapísal som si doň všetky tie biblické texty od slova do slova. Keďže som sa ešte nevyznal v Biblii, používal som tento notes na vydávanie svedectva na stavbe, kde som pracoval. Keď som odhaľoval náuky falošného náboženstva, často som sa pristihol, ako opakujem Kalleho slová: „Ľudia, boli ste naozaj podvedení!“
Kalle mi dal adresu jedného domčeka v Tampere, kde mávalo svoje zhromaždenia asi 30 bádateľov Biblie. Krčieval som sa tam v kúte pri dverách vedľa brata Anderssona, majiteľa domu. Chodil som tam dosť nepravidelne, ale pomohla mi modlitba. Raz, keď som mal problémy v práci, som sa modlil: „Bože, prosím ťa, ak mi pomôžeš dostať sa z týchto ťažkostí, sľubujem ti, že budem chodiť na všetky zhromaždenia.“ Ale ešte sa to zhoršilo. Vtedy som si uvedomil, že kladiem Jehovovi podmienky, a preto som modlitbu pozmenil: „Nech sa stane čokoľvek, sľubujem, že budem chodiť na všetky zhromaždenia.“ Vtedy sa moje problémy urovnali, a ja som začal chodiť na zhromaždenia pravidelne. — 1. Jána 5:14.
Prvé roky našej služby
V roku 1929 som sa so Sylvi oženil a v roku 1934 sme obaja symbolizovali svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode. V tých dňoch sme pri našej službe nosievali do domácností ľudí gramofóny a platne a vľúdne sme sa pýtali, či môžeme zadarmo pustiť biblickú prednášku. Ľudia nás často ochotne pozývali dnu a po vypočutí prednášky z platne sa s nami porozprávali a vzali si niečo z našej literatúry.
S dovolením úradov sme tie isté biblické prednášky púšťali cez zosilňovače v parkoch. Na predmestiach sme zasa dávali reproduktor na strechu alebo na vrcholok komína. Inokedy sme ich prehrávali na brehu jazera, kde sa schádzalo veľa ľudí z mesta. Jednoducho sme vzali zosilňovače do člna a pomaly sme veslovali pozdĺž brehu. V nedeľu sme, vybavení našimi vzácnymi zosilňovačmi a množstvom literatúry, podnikali kampaň na vidieku.
Zmena je skúškou našej viery
V roku 1938 som vstúpil do služby celým časom ako priekopník, ale zároveň som stále ešte pracoval ako murár. Nasledujúcu jar som z kancelárie odbočky Spoločnosti dostal pozvanie, aby som sa stal cestujúcim služobníkom, teda podľa terajšieho názvu krajským dozorcom. Rozhodnúť sa prijať to nebolo ľahké, pretože ma tešila práca v zbore v Tampere. Okrem toho sme mali vlastný dom a šesťročného syna Arta, ktorý mal čoskoro začať chodiť do školy, a Sylvi bavila jej práca predavačky. Ale po spoločnej porade som prijal túto ďalšiu výsadu služby Kráľovstvu. — Matúš 6:33.
Potom sa začalo ďalšie ťažké obdobie. Tridsiateho novembra 1939, keď sovietske vojská vstúpili do Fínska, vypukla vojna. Táto vojna, nazvaná zimná vojna, trvala do marca 1940, keď Fínsko muselo súhlasiť s mierovou zmluvou. Zdalo sa, akoby aj príroda išla do vojny, pretože to bola výrazne najstudenšia zima, na akú si pamätám. Chodieval som na bicykli od zboru k zboru, zatiaľ čo teploty klesali pod 30 stupňov pod nulou.
V roku 1940 bolo dielo Jehovových svedkov vo Fínsku zakázané. Mnohí mladí fínski svedkovia boli potom uväznení a museli znášať neľudské podmienky. Som vďačný za to, že som mohol slúžiť zborom počas celej druhej svetovej vojny, od roku 1939 do roku 1945. Často to znamenalo byť preč od Sylvi a Arta aj celé mesiace. Okrem toho mi stále hrozilo zatknutie za vykonávanie ilegálnej činnosti.
Musel som byť zvláštnym zjavom, keď som jazdil na bicykli, na ktorom bol naložený kufor, taška s literatúrou, gramofón a platne. Jeden z dôvodov, prečo som nosil gramofónové platne, bol, aby som v prípade zatknutia mohol dokázať, že nie som prieskumník parašutista, ktorý vykonáva špionáž pre Rusov. Chápete, mohol som argumentovať tým, že keby som bol parašutistom, platne by sa mi boli pri zoskoku rozbili.
No aj tak, keď som raz navštívil istú obec, ktorú varovali pred špiónom, jedna rodina svedkov ma omylom pokladala za špióna. Zaklopal som im na dvere v jednu tmavú zimnú noc, ale oni sa príliš báli, než aby otvorili. A tak som strávil noc v stodole, kde som sa zahrabal do sena v snahe udržať si teplo. Nasledujúce ráno sa nedorozumenie v súvislosti s mojou totožnosťou vysvetlilo a musím povedať, že po zvyšok mojej návštevy mi členovia tejto domácnosti prejavovali naozaj mimoriadnu pohostinnosť!
Počas vojnových rokov slúžil zborom v strednom a severnom Fínsku iba brat Johannes Koskinen a ja. Každý z nás mal na starosti obrovské územie, dlhé asi 600 kilometrov. Museli sme navštevovať tak veľa zborov, že sme mohli zostať v každom zbore iba dva alebo tri dni. Vlaky málokedy nemeškali a autobusov bolo málo a boli také preplnené, že to bol zázrak, že sme sa dostávali na naše miesta určenia.
Tesné úniky
V začiatkoch zimnej vojny som raz išiel do kancelárie odbočky v Helsinkách, vyzdvihol som si tam štyri ťažké škatule so zakázanou literatúrou a zobral som ich so sebou do vlaku, aby som ich doručil zborom. Keď sme boli v železničnej stanici v Riihimäki, bol vyhlásený letecký poplach. Vojaci vo vlaku si obliekli kombinézy do snehu a cestujúcim bolo povedané, že majú ihneď opustiť vlak a zamieriť do pustého poľa oproti stanici.
Poprosil som vojakov, aby mi odniesli škatule, a povedal som im, že sú dôležité. Štyria z nich zobrali škatule, každý jednu, a utekali sme asi 200 metrov po zasneženom poli. Potom sme sa vrhli na zem a niekto na mňa zakričal: „Hej, civil, ani sa nepohni! Ak bombardéry zbadajú nejaký pohyb, hodia to na nás.“ Bol som taký zvedavý, že som opatrne obrátil tvár k oblohe a napočítal som tam 28 lietadiel!
Odrazu sa zem začala otriasať od explodujúcich bômb. Hoci stanica bola ušetrená, vlak, ktorým sme prišli, bol zasiahnutý. Aký bizarný obraz vytvoril rozbitý vlak a pokrútené koľajnice! Nasledujúce ráno som mohol pokračovať v mojej ceste so škatuľami a vojaci pokračovali v ceste iným vlakom. Jeden z nich sa po vojne stal svedkom a povedal mi, že vojaci sa potom rozprávali o podivnom civilovi so škatuľami.
O niečo neskôr, keď brat Koskinen cestoval slúžiť malému zboru v Rovaniemi v severnom Fínsku, bol zatknutý skôr, než vystúpil z vlaku. Dali ho do väzenia a veľmi zle tam s ním zaobchádzali. Keď nadišiel čas, aby som išiel slúžiť do toho istého zboru, dohodol som sa, že vystúpim z vlaku na malej stanici v Koivu. Tam sestra Helmi Pallariová zariadila, aby som sa zvyšok cesty odviezol vo vagóne na prevážanie mlieka. Moja návšteva zboru v Rovaniemi bola úspešná. Ale pri odchode som sa dostal do ťažkostí.
Cestou na železničnú stanicu sme s mojím spoločníkom narazili na dvoch vojakov, ktorí kontrolovali doklady všetkých prechádzajúcich. „Nepozeraj sa na nich. Pozeraj sa rovno pred seba,“ povedal som. Prešli sme pomedzi nich, akoby ani neexistovali. Potom nás začali naháňať. Na železničnej stanici som im nakoniec unikol v dave a naskočil som na idúci vlak. V tých dňoch pri práci cestujúceho služobníka naozaj nebola núdza o vzrušenie!
Raz som bol zatknutý a predvedený pred odvodovú komisiu. Chceli ma poslať na front. Ale zazvonil telefón a vojenský dôstojník, ktorý sa chystal vypočúvať ma, ho zdvihol. Počul som hlas na druhom konci, ako kričí: „Prečo nám, prosím vás, stále posielate takých chorých, neschopných chlapov? Aj tak ich musíme iba posielať späť. Potrebujeme chlapov súcich do roboty!“ Našťastie som mal pri sebe potvrdenie o mojich zdravotných ťažkostiach. Keď som ho predložil, nechali ma odísť, a tak som bez prerušenia pokračoval v práci v zboroch.
Pomoc pri súdnom procese
Vojnová hystéria pokračovala a môj priateľ Ahti Laeste bol zatknutý. Zavolala mi jeho manželka. Prišiel som do ich bytu a medzi jeho dokladmi som našiel dokument od miestnej polície, ktorý Ahtimu dovoľoval prehrávať nahraté prejavy v mestských verejných parkoch. S týmto dokumentom sme prišli na súd. Keď prečítali obžalobu, podal som ten dokument bratovi Laestemu. Sudca zariadil, aby jeden vojak priniesol gramofón a niekoľko tých biblických nahrávok, aby si ich súd mohol vypočuť. Po vypočutí každej nahrávky sudca povedal, že nevidí nič nevhodné na tom, čo tam bolo povedané.
Potom nás — Ahtiho, jeho manželku i mňa — poslali na chodbu, aby sme počkali na rozhodnutie súdu. Stáli sme tam v napätom očakávaní. Nakoniec sme počuli výzvu: „Obžalovaný, vstúpte, prosím, do súdnej siene.“ Brat Laeste bol oslobodený! Naše srdcia boli skutočne naplnené vďačnosťou Jehovovi, keď sme mohli pokračovať v našej práci; brat a sestra Laesteovci v miestnom zbore a ja v práci cestujúceho služobníka.
Vojna sa končí — naša služba pokračuje
Keď sa skončila vojna, zákaz nášho kazateľského diela bol zrušený a bratia boli prepustení z väzníc. Počas mnohých rokov mojej služby na mňa pôsobilo hlbokým dojmom, akú úlohu zohrávajú kresťanské sestry v diele Kráľovstva i pri podpore svojich manželov. Obzvlášť som vďačný Sylvi za jej obetavosť a podporu. Vďaka tomu som mohol 33 rokov bez prerušenia slúžiť ako cestujúci dozorca a potom ako zvláštny priekopník.
Spolu so Sylvi sme povzbudzovali Arta, aby začal s priekopníckou službou, keď skončí školu, a tiež aby sa učil angličtinu a išiel do Biblickej školy Strážnej veže Gileád v Spojených štátoch. V roku 1953 absolvoval Gileád. Potom sa oženil s Eevou a spolu sa zúčastňovali na rôznych odvetviach služby celým časom, vrátane krajskej služby, služby v bételi a zvláštnej priekopníckej služby. V roku 1988 sa presťahovali do Tampere, kde bývame, aby pomohli starať sa o Sylvi a o mňa, pričom naďalej slúžia ako zvláštni priekopníci.
Spolu so Sylvi sme sa tešili z bohatého a požehnaného života; máme veľa spomienok, ktoré nás povzbudzujú, i keď síl nám už veľmi ubudlo. Uvažovanie o vzraste, ktorý sme zažili, prináša veľké uspokojenie. Keď som v roku 1939 začal navštevovať zbory, vo Fínsku bolo 865 zvestovateľov Kráľovstva, a teraz ich je vyše 18 000!
V roku 1938, keď som začal so službou celým časom, som si sotva pomyslel, že o 55 rokov sa ešte stále budem tešiť z účasti na nej. Napriek pribúdajúcim rokom chodíme ďalej v Jehovovej sile a tešíme sa na sľúbenú odmenu. Dôverujeme slovám žalmistu: „Jehova je dobrý; jeho milujúca láskavosť je až na neurčitý čas a jeho vernosť z pokolenia na pokolenie.“ — Žalm 100:5.
[Obrázok na strane 21]
Leo a Sylvi Kalliovci symbolizovali svoju oddanosť Jehovovi v roku 1934
[Obrázok na strane 23]
Nedávna fotografia Lea a Sylvi po takmer 60 rokoch horlivej služby