Španielsko — kázanie z dediny do dediny

JEŽIŠ KRISTUS cestoval „z mesta do mesta a z dediny do dediny, vyučoval a pokračoval v ceste do Jeruzalema“. (Lukáš 13:22) Aby Ježiš a jeho učeníci vykonali svoju službu, kázali nielen „z mesta do mesta“, ale aj „z dediny do dediny“. Hoci by bolo ľahšie sústrediť sa na mestá, nevynechali to množstvo dedín na vidieku.a

Jehovovi svedkovia v Španielsku stáli pred podobnou náročnou úlohou, pred akou stál Ježiš. Až do roku 1970 bol tamojší vidiek obrovským nedotknutým územím pripraveným na žatvu. (Matúš 9:37, 38) Do stoviek dedín, nachádzajúcich sa v horách na severe, kde často prší, či na vyprahnutých planinách v strede krajiny alebo na pobreží, sa ešte nikdy nedostalo posolstvo o Kráľovstve.

Španielski Jehovovi svedkovia boli odhodlaní neľutovať nijakú námahu, aby do týchto oblastí priniesli dobré posolstvo. Ale prečo museli ľudia v týchto oblastiach čakať tak dlho, aby si vypočuli posolstvo o Kráľovstve? A ako naň zareagovali?

Zákonné uznanie podnecuje svedeckú činnosť na vidieku

Dielo Jehovových svedkov v Španielsku bolo zakázané od konca občianskej vojny v roku 1939. Počas päťdesiatych a šesťdesiatych rokov horliví svedkovia obozretne kázali v mestách, kde bola ich prítomnosť menej nápadná. Napokon, keď roku 1970 bolo ich dielo legalizované, v Španielsku bolo asi desaťtisíc zvestovateľov Kráľovstva. Takmer všetci bývali vo veľkých alebo menších mestách; no aj španielske dediny sa museli dozvedieť dobré posolstvo o Kráľovstve. Kto sa podujme na túto náročnú úlohu?

V sedemdesiatych rokoch sa začala kampaň s cieľom rozšíriť dobré posolstvo do všetkých oblastí polostrova. V rokoch 1973 až 1979 sa takmer každý mesiac objavovali v Našej službe Kráľovstva (mesačnej služobnej publikácii pre zbory Jehovových svedkov) zvláštne oznamy, ktoré ukazovali, aká je potreba v rôznych oblastiach krajiny. Na túto výzvu kladne zareagovalo veľa ochotných a pohotových rodín a prihlásili sa slúžiť tam, kde bola väčšia potreba.

Typickým príkladom je Rosendo a jeho manželka Luci. Boli poslaní ako zvláštni priekopníci (kazatelia Kráľovstva celým časom) do jednej rybárskej dediny v severozápadnom Španielsku, a keď sa stali rodičmi, rozhodli sa v tej oblasti zostať. „Musím uznať, že sme prežívali veľmi ťažké obdobia,“ hovorí Rosendo. „Bolo ťažké nájsť si svetskú prácu, ale spoliehali sme sa na Jehovovu pomoc a nikdy sme nehladovali ani nám nechýbala strecha nad hlavou. Rozhodne to stálo za to.“ Za tie roky mohli v tejto oblasti Španielska pomôcť pri vytvorení štyroch zborov.

‚Skúmali, kto si to zaslúži‘

Ježiš svojim učeníkom povedal, aby v každom meste alebo dedine ‚skúmali‘, kto si to zaslúži. (Matúš 10:11) Vo vidieckych oblastiach Španielska si takéto skúmanie vyžaduje usilovnosť a iniciatívu, na čo prišiel aj Ángel, brat z Alcoy (Alicante). Práve skončil s návštevami niekoľkých domácností v dedine Masías, keď začul kikiríkanie kohúta. Pomyslel si: „Ak je tu kohút, niekde tu musí byť aj dom, ktorý sme prehliadli.“ Keď Ángel preskúmal okolie, našiel cestičku, ktorá viedla po hrebeni svahu až k osamotenému domu.

Na tomto hospodárstve býval José so svojou telesnou sestrou Dolores; obaja vyše šesťdesiatroční. Pozorne počúvali a ihneď prijali ponuku biblického štúdia. Študovať s týmito pokornými ľuďmi však nebolo ľahké, pretože nevedeli čítať ani písať a všetko sa im muselo prekladať zo španielčiny do valencijského nárečia, jediného jazyka, ktorému rozumeli. Okrem toho znášali značný odpor ľudí bývajúcich v okolí. Napriek týmto prekážkam José i Dolores robili pokroky v pravde, i keď návšteva zhromaždenia pre nich znamenala dlhú cestu cez hory. Po čase boli spôsobilí na krst a až doteraz obaja verne slúžia Jehovovi.

Rosendo a Luci, o ktorých už bola zmienka, si spomínajú, ako prijala pravdu jedna ochrnutá žena žijúca na samote neďaleko Moañy v severozápadnom Španielsku. Volala sa María. Keď sa prvýkrát rozprávala so svedkami, nevedela čítať ani písať a už roky bola pripútaná na lôžko, pretože v detstve dostala obrnu. Jej dom bol od najbližšej cesty vzdialený asi dva kilometre. Napriek tomu horlivo študovala Bibliu a jej odhodlanie slúžiť Jehovovi sa čoskoro stalo zjavným. María sa naučila čítať a písať a vďaka vytrvalému úsiliu zboru začala navštevovať zhromaždenia. Bratia ju nosievali z domu k nedláždenej cestičke vzdialenej 200 metrov, kde ju opatrne posadili do auta. Napriek počiatočnému odporu rodiny napredovala až ku krstu. Vďaka duchovnému pokroku získala dostatočnú sebadôveru na to, aby sa naučila riadiť špeciálne upravené auto a dokončila si základné vzdelanie. „Keď môžete pomáhať ľuďom, ako je María, akákoľvek obeť stojí za to,“ hovorí Rosendo.

Čitatelia Biblie reagujú pohotovo

Španielskej verejnosti sa Biblia stala prvý raz dostupnou v sedemdesiatych rokoch. Mnohí Španieli si Bibliu kúpili a niektorí ju začali čítať. Pilar z Mediny del Campo (Valladolid) si už čítala Bibliu, keď v roku 1973 do ich mesta prvý raz prišli Jehovovi svedkovia. Ako katolíčka si síce dávala pozor, aby neprijala literatúru od svedkov, ale chcela rozumieť Biblii. Preto súhlasila, aby s ňou každý týždeň viedli rozhovory a odpovedali na jej biblické otázky.

Priekopníčka, ktorá navštevovala Pilar, dobre využívala literatúru, ktorú vydáva Watch Tower Society, a tak dokázala zodpovedať mnohé jej otázky. To, čo sa Pilar dozvedela, na ňu zapôsobilo, a po niekoľkých týždňoch súhlasila so štúdiom Biblie pomocou knihy Pravda, ktorá vedie k večnému životu. Skôr než doštudovala knihu Pravda, prečítala celú Bibliu a bola presvedčená, že našla pravdu. Stala sa prvým svedkom v Medine del Campo, kde je teraz pekná sála Kráľovstva a zbor so 63 zvestovateľmi.

Španielski svedkovia stále nachádzajú ľudí, ktorí si „uvedomujú svoje duchovné potreby“ a pravidelne čítajú Bibliu, usilujúc sa porozumieť Božej vôli. (Matúš 5:3) Pepi, bývalá katolíčka, ktorá kedysi vyučovala katechizmus vo farnosti Zumaia (severné Španielsko), práve kázala v neďalekej dedine, keď ju stretol farár.

„Pepi, iba strácate čas,“ povedal jej kňaz. „V tejto dedine, v Itziare, sú len dvaja ľudia duchovne zameraní — jedna manželská dvojica. Ostatní chodia do kostola iba zo zvyku.“

„Nuž, ak sú tu dvaja ľudia, ktorí sú duchovne zameraní, stanú sa Jehovovými svedkami,“ odvetila Pepi.

Pepi pokračovala v kázaní z domu do domu spolu s ďalšími svedkami, až kým neprešli celú dedinu. A naozaj, v jednom osamotenom dome bratia našli práve tých manželov, o ktorých sa zmienil kňaz. Čítali Bibliu, ale nerozumeli jej. S nadšením prijali ponuku biblického štúdia, robili rýchle pokroky a v apríli roku 1991 boli pokrstení.

Niektorí úprimní ľudia spoznali pravdu jednoducho tak, že si sami čítali biblickú literatúru, ktorú vydáva Watch Tower Society. Napríklad keď svedkovia z Almadénu (Ciudad Real) kázali v mestečku Ciruelas (Badajoz), našli jednu pani, ktorá si so záujmom vypočula ich posolstvo. Keď videli jej záujem, ponúkli jej domáce biblické štúdium. Odmietla to však s tým, že jej už jeden starý pán dáva biblické hodiny. Niekoľko ďalších ľudí v tejto oblasti spomenulo to isté. Zvedavosť bratov rástla, a tak sa spýtali na toho starého pána. Dostali jeho adresu a išli ho navštíviť.

Na svoje prekvapenie zistili, že tento muž menom Felipe dostal v Madride knihu Môžeš žiť navždy v pozemskom raji. Keď si ju celú prečítal, pochopil, že jeho zodpovednosťou je deliť sa o dobré posolstvo so svojimi blížnymi. A tak im s použitím tejto knihy dával biblické hodiny. Bratia zariadili, aby sa s ním viedlo štúdium. Aj pani, s ktorou študoval Bibliu, prijala ponuku štúdia. Hoci Felipe má už 80 rokov a jeho zdravie je chatrné, robí pekné pokroky v pravde.

Prekonanie predsudkov

Vo vidieckych oblastiach sú určité osobité problémy. Vplyv náboženských tradícií a povier je v týchto oblastiach silný a v mnohých ľuďoch na vidieku je hlboko zakorenená podozrievavosť k „novému náboženstvu“. Niektorí dedinčania sú zvlášť citliví na to, čo by si pomysleli ich susedia a príbuzní, keby zmenili náboženstvo. Ale moc Božieho Slova dokáže prekonať takéto problémy a zmeniť život človeka. Tak to bolo aj v dedine Cangas de Morrazo v severozápadnom Španielsku.

Roberto, rodák z tejto dediny, odišiel na more ako štrnásťročný, lebo túžil po nezávislosti. Život námorníka na obchodnej lodi ho priviedol do spoločnosti iných námorníkov, ktorí veľa pili a užívali drogy, aby im ubehli hodiny trávené osamote na mori. Zanedlho sa aj z Roberta stal silný pijan a narkoman.

Po čase sa Roberto vrátil domov, ale nebol schopný ani ochotný vzdať sa svojich zlozvykov. Aby mal peniaze na drogy, začal kradnúť a šesťkrát skončil vo väzení. Keď mal osemnásť rokov, požil takmer smrteľnú kombináciu vína a sedatív. Lekári mu síce zachránili život, ale nemohol hýbať rukami ani nohami. Z nemocnice sa vrátil s ochrnutými končatinami. Hoci bol Roberto na invalidnom vozíku, neprestal s užívaním drog. Bol rozčarovaný náboženstvom a zdalo sa mu, že drogy sú všetkým, čo má a kvôli čomu sa oplatí žiť — až kým ho o tri roky nenavštívili Jehovovi svedkovia.

Keď sa Roberto dozvedel o splnených biblických proroctvách, pomohlo mu to prekonať jeho skepticizmus. Srdečné prijatie, akého sa mu dostalo v sále Kráľovstva, ho presvedčilo, že pravé náboženstvo obohacuje život človeka. Za deväť mesiacov Roberto prekonal svoj návyk na drogy a bol pokrstený. Napriek ťažkej telesnej invalidite slúži už osem rokov ako priekopník. Posledné dva roky je aj zborovým starším. Na Francisca, jedného z jeho bývalých spoločníkov, zmeny v Robertovom živote tak zapôsobili, že aj on sa stal svedkom a teraz je služobným pomocníkom. Pozoruhodná zmena u tohto údajne nevyliečiteľného narkomana pomohla ľuďom v tejto oblasti viac si vážiť charakter nášho diela. Jedna žena dokonca priviedla svojho nedospelého syna závislého od drog do sály Kráľovstva, aby zistila, či by ho svedkovia nemohli vyliečiť.

Hľadanie pravdy v Biblii

Vo všeobecnosti majú ľudia na vidieku také ocenenie pre pravdu, že to často zahanbuje svetsky múdrych ľudí. (1. Korinťanom 1:26, 27) Adelina, plachá žena v stredných rokoch, je jednou z tých, čo majú takéto ocenenie. Svoju katolícku vieru brala veľmi vážne. Pravidelne každé ráno si kľakla a niekoľkokrát sa pomodlila Otčenáš a Zdravas’, Mária. Každý deň v týždni sa vo svojich modlitbách obracala k inému „svätému“ — aby sa poistila, že jej modlitby budú vypočuté.

Keď začala Adelina študovať Bibliu, sústredila sa s tou istou náboženskou horlivosťou na svoju novonájdenú vieru. Nezadržala ju ani jej plachosť; hoci keď išla s manželom prvýkrát do sály Kráľovstva, trvalo im to desať minút, kým nabrali odvahu vstúpiť. Ale keď už boli vnútri, pozorne počúvala. Raz sa dozvedela o Kristovej tisícročnej vláde. Táto téma ju tak fascinovala, že keď sa vrátila domov, chcela si o tom v Biblii prečítať viac. Ale ani ona, ani jej manžel nevedeli, kde by sa táto informácia mohla nachádzať, i keď sa domnievali, že sa o tom hovorí niekde v knihe Zjavenie. A tak Adelina začala v ten večer čítať Zjavenie a čítala, až kým sa v skorých ranných hodinách nedostala po dvadsiatu kapitolu.

Inokedy sa zas Adelina dozvedela, že je vhodné, aby manžel reprezentoval svoju manželku v modlitbe. Hoci jej manžel bol ochotný modliť sa, nevedel, čo má v modlitbe povedať. V ten istý večer sa Adelina rozhodla, že vyhľadá pokyny v Biblii. O druhej ráno zobudila svojho manžela, aby mu povedala, že našla šiestu kapitolu Matúša, kde sa podrobne rozoberá námet modlitby. Po prečítaní Ježišových pokynov jej manžel napokon za oboch vyslovil modlitbu. Adelina i jej manžel sú teraz Jehovovými svedkami.

Vynikajúca žatva

Takmer po dvadsatich piatich rokoch vydávania svedectva na vidieku, vykonávaného horlivými Jehovovými služobníkmi, sa už každý kút Španielska dozvedel dobré posolstvo. Takisto ako to bolo v Malej Ázii v prvom storočí, ‚Jehovovo slovo sa nesie po celej krajine‘. (Skutky 13:49) Vďaka tomu na dedinách priaznivo zareagovali tisíce ľudí.

V Španielsku aj inde si dôkladné kázanie vo vidieckych oblastiach vyžaduje trpezlivosť a obetavosť. No keďže Božou vôľou je, aby „boli ľudia každého druhu zachránení“, Jehovovi svedkovia s radosťou vyhľadávajú tých, ktorí majú ocenenie. (1. Timotejovi 2:4) A ako ukazujú uvedené skúsenosti, Jehova bohato odmenil úsilie vynaložené v Španielsku pri kázaní z dediny do dediny.

[Poznámka pod čiarou]

[Mapa na strane 23]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

FRANCÚZSKO

PORTUGALSKO

ŠPANIELSKO

BALEÁRY

KANÁRSKE OSTROVY

[Prameň ilustrácie na strane 24]

Vilac, Lérida

[Prameň ilustrácie na strane 24]

Puebla de Sanabria, Zamora

[Prameň ilustrácie na strane 25]

Casarabonela, Málaga

[Prameň ilustrácie na strane 25]

Sinués, Huesca

[Prameň ilustrácie na strane 26]

Lekeitio, Vizcaya