Ako môžu kresťania pomáhať starším ľuďom
„NEVZDÁVAME [sa], ale aj keď človek, ktorým sme navonok, chradne, človek, ktorým sme vnútri, sa zo dňa na deň obnovuje... Neupierame zrak na to, čo je viditeľné, ale na to, čo je neviditeľné. Lebo to, čo je viditeľné, je dočasné, ale to, čo je neviditeľné, je večné.“ To napísal apoštol Pavol vo svojom druhom liste Korinťanom. — 2. Korinťanom 4:16–18.
Muži a ženy viery v staroveku upierali svoj zrak na neviditeľné veci, ku ktorým patrilo aj všetko to, čo sľúbil ich Boh, Jehova, že urobí vo svojom čase. V liste Hebrejom Pavol s uznaním hovorí o tých, ktorí si zachovali vieru až do svojej smrti — a niektorí z nich sa dožili vysokého veku. Poukazuje na nich ako na príklad pre nás, keď hovorí: „Tí všetci zomreli vo viere, hoci nedostali splnenie tých sľubov, ale videli ich zďaleka a uvítali ich.“ — Hebrejom 11:13.
Dnes sme sa veľmi priblížili splneniu týchto sľubov. Máme však medzi nami chorých a starších ľudí, ktorí nie sú si istí, či sa osobne dožijú konca tohto skazeného systému. A niektorí z nich možno zomrú vo viere bez toho, že by uvideli splnenie všetkých sľubov počas terajšieho života. Pavlove slová v 2. Korinťanom 4:16 až 18 môžu byť pre týchto ľudí veľkým povzbudením.
Jehova pamätá na všetkých, ktorí sú mu lojálni, vrátane chorých a starších ľudí. (Hebrejom 6:10) Verní starší ľudia sú s úctou spomínaní na viacerých miestach Biblie, a v Mojžišovom zákone je osobitná zmienka o tom, že starším ľuďom sa má preukazovať česť. (3. Mojžišova 19:32; Žalm 92:12 až 15; Príslovia 16:31) Medzi ranými kresťanmi sa so staršími ľuďmi zaobchádzalo s úctou. (1. Timotejovi 5:1–3; 1. Petra 5:5) Jedna kniha Biblie obsahuje krásny opis láskyplnej starostlivosti a dojemnej obetavosti, ktorú prejavila istá mladá žena svojej starnúcej svokre. Táto kniha vhodne nesie meno tejto mladej ženy — Rút.
Oddaná pomocníčka
Pre starnúcu Noemu sa stal život trpkým. Hlad ju prinútil, aby spolu so svojou malou rodinou zanechala priateľov a dedičstvo v Judsku a bývala východne od rieky Jordán v moábskej krajine. Tam zomrel Noemin manžel, takže zostala sama so svojimi dvoma chlapcami. Tí po čase vyrástli a oženili sa, ale potom takisto zomreli. Noema ostala bez dedičov, ktorí by sa o ňu postarali.
Bola už príliš stará na to, aby si založila novú rodinu, a zdalo sa, že od života už nemôže veľa čakať. Nesebecky chcela poslať Rút a Orpu, vdovy po svojich dvoch synoch, späť do domovov ich matiek, aby si našli manželov. Do svojej rodnej krajiny sa chcela vrátiť sama. Aj dnes sa niektorí starší ľudia cítia skľúčení, najmä ak im zomreli ich drahí. Tak ako Noema, možno tiež potrebujú niekoho, kto by sa o nich staral, ale nechcú byť bremenom.
Rút však svoju svokru neopustila. Milovala túto staršiu ženu a milovala aj Jehovu, Boha, ktorého Noema uctievala. (Rút 1:16) A tak sa spolu vydali na cestu späť do Judska. V tejto krajine platilo podľa Jehovovho zákona láskyplné opatrenie, že chudobní ľudia mohli paberkovať čiže zbierať to, čo zostalo na poliach po zbere úrody. Rút, ako mladšia, sa ochotne ponúkla, že bude robiť túto prácu; povedala: „Dovoľ mi, prosím, ísť.“ Neúnavne pracovala na úžitok oboch. — Rút 2:2, 17, 18.
Vernosť Rút a jej láska k Jehovovi boli veľkým povzbudením pre Noemu, ktorá začala zmýšľať pozitívne a konštruktívne. Jej znalosť Zákona a zvykov krajiny bola teraz užitočná. Svojej oddanej pomocníčke dala múdru radu, a tak táto mladšia žena mohla prostredníctvom levirátneho manželstva získať späť rodinné dedičstvo, a porodila syna, ktorým pokračovala rodová línia. (Rút, 3. kapitola) Rút je krásnym príkladom pre tých, ktorí sa obetavo starajú o chorých alebo starších ľudí. (Rút 2:10–12) V rámci zboru možno dnes takisto urobiť hodne v pomoci chorým a starším. Ako?
Hodnota organizácie
V ranom kresťanskom zbore mali zoznam vdov, ktoré potrebovali hmotnú pomoc. (1. Timotejovi 5:9, 10) Podobne dnes by v niektorých prípadoch mohli starší urobiť zoznam chorých a starších ľudí, ktorí potrebujú osobitnú pozornosť. V niektorých zboroch bol požiadaný jeden starší, aby sa o to staral a mal to ako svoju zvláštnu zodpovednosť. Keďže mnohí starí ľudia podobne ako Noema nebudú sami vyhľadávať pomoc, taký brat by mal byť schopný posúdiť situáciu a — taktne a diskrétne — zabezpečiť, aby sa urobilo, čo je potrebné. Mohol by sa napríklad zaujímať o to, či je sála Kráľovstva dostatočne vybavená pre chorých a starších. Ak je to praktické, mohol by uvažovať o takých veciach, ako je pohodlný prístup pre invalidné vozíky, vhodne upravené toalety, slúchadlá pre tých, čo dobre nepočujú, a miesto pre špeciálne kreslá. Tento brat by mohol zabezpečiť aj to, aby si všetci, ktorí nemôžu prísť do sály Kráľovstva, mohli požičať nahrávky zhromaždení alebo počúvať zhromaždenia cez telefón.
Môže byť tiež potrebné organizovať dopravu na zhromaždenia a zjazdy. Jednej staršej sestre vznikol problém, keď ten, čo ju pravidelne vozil na zhromaždenie, nebol k dispozícii. Musela telefonovať mnohým ďalším, kým nakoniec našla niekoho, kto ju odviezol, a preto nadobudla pocit, že je bremenom. Opatrenie v podobe staršieho, ktorý by mohol dozerať na všetky takéto veci, by iste zmiernilo jej nepríjemné pocity.
Tento starší by mohol tiež požiadať niektoré rodiny, či by sa mohli striedať v navštevovaní starších ľudí. Takto by sa deti naučili, že starostlivosť o starších ľudí je súčasťou kresťanského života. Je dobré, keď sa deti učia preberať takúto zodpovednosť. (1. Timotejovi 5:4) Jeden krajský dozorca hovorí: „Podľa mojich skúseností len veľmi málo detí či mladých navštevuje starších alebo chorých ľudí z vlastnej iniciatívy.“ Možno na to jednoducho nemyslia alebo možno nevedia, čo by mali urobiť alebo povedať; rodičia ich to môžu naučiť.
Pamätaj však, že väčšine starších ľudí by prišlo vhod, keby vedeli vopred, kedy niekto príde. To prispeje k radosti z očakávania návštevníka. Ak návšteva prinesie nejaké občerstvenie, napríklad kávu alebo koláč, a potom hneď uprace, vyhne sa tomu, že by staršieho človeka príliš zaťažila. Istí starší manželia, ktorí sú ešte plní energie, majú pravidelne vyhradený jeden deň v týždni, keď si zbalia piknikový košík a vydávajú sa na rad návštev starších ľudí v zbore. Ich návštevy sú veľmi vítané.
Mnohé zbory majú kvôli starším ľuďom niektoré zborové štúdium knihy v dennom čase. Na jednom mieste boli niektoré rodiny a slobodní zvestovatelia požiadaní, či by boli ochotní a mohli posilniť takúto skupinu; výsledkom bola študijná skupina, v ktorej sa môžu starší i mladší vzájomne o seba starať.
Starší by nemali byť jediní, kto sa v tejto oblasti ujíma iniciatívy. Všetci si musíme uvedomovať potreby chorých a starších ľudí. Mohli by sme ich privítať v sále Kráľovstva a porozprávať sa s nimi. Vítané môže byť pozvanie na neformálne spoločenstvo. Alebo ich môžeme pozvať, aby s nami išli na piknik, či dokonca na dovolenku. Jeden svedok často brával autom starších zvestovateľov, keď chodieval na obchodné cesty mimo mesta. Je dôležité pomáhať starším ľuďom, aby stále cítili, že sa s nimi počíta. Nenechajte ich, aby sa uťahovali, k čomu mala sklon napríklad aj Noema, pretože to by urýchlilo proces starnutia a senility.
Aj mladí, ktorí sú invalidní alebo chorí, potrebujú pozornosť. Jeden svedok, ktorý mal troch nevyliečiteľne chorých chlapcov, z ktorých dvaja už zomreli, hovorí: „Pre zbor môže byť ťažké dlhodobo prejavovať starostlivosť o niekoho, kto má dlhotrvajúcu chorobu. Prečo by nemohli byť určení niektorí spoľahliví mladí zvestovatelia, aby každý deň rozoberali denný text a čítali kapitolu z Biblie s ich priateľom pripútaným na lôžko? Mladí, vrátane priekopníkov, by sa v tom mohli striedať.“
Keď sa zdá, že smrť je neodvratná
Jehovovi služobníci vždy prijímali smrť s odvahou, či už prichádzala následkom choroby alebo prenasledovania. Keď postihnutí začínajú cítiť, že smrť môže byť blízko, je prirodzené, že majú rôzne pocity. Po ich smrti aj príbuzní prechádzajú obdobím prispôsobovania, zármutku a vyrovnávania sa. Preto je často dobré, keď chorý otvorene hovorí o smrti, tak ako to robil Jakob, Dávid a Pavol. — 1. Mojžišova, 48. a 49. kapitola; 1. Kráľov 2:1–10; 2. Timotejovi 4:6–8.
Jeden svedok, ktorý je lekárom, píše: „Musíme byť v tejto veci veľmi otvorení. Nikdy počas svojej praxe som nespozoroval, že by na pacienta pôsobilo dobre, keď sa mu zatajuje, že je smrteľne chorý.“ Musíme však rozlíšiť, čo chce vedieť pacient a kedy to chce vedieť. Niektorí pacienti dávajú jasne najavo, že si uvedomujú blízkosť smrti, a potrebujú sa porozprávať o svojich myšlienkach a pocitoch. Iní, zdá sa, že zotrvávajú v nádeji, a ich priatelia urobia dobre, ak budú dúfať s nimi. — Porovnaj Rimanom 12:12–15.
Niektorí, ktorí sú blízko smrti, môžu byť takí unavení alebo zmätení, že je pre nich ťažké modliť sa. Takého pacienta pravdepodobne poteší, keď sa z Rimanom 8:26, 27 dozvie, že Boh rozumie nevysloveným vzdychom. Jehova vie, že človek v takom strese možno ťažko nachádza slová na modlitbu.
Ak je to možné, je dôležité modliť sa s pacientom. Jeden brat hovorí: „Keď moja mama zomierala a nemala už silu hovoriť, naznačila zložením rúk, že chce, aby sme sa s ňou pomodlili. Po modlitbe sme zaspievali jednu pieseň Kráľovstva, pretože moja mama mala vždy rada hudbu. Najprv sme iba hmkali melódiu a potom sme potichu spievali slová. Zjavne ju to tešilo. Tieto piesne, ktoré sa nám spájajú s tým, čo sme ako Jehovovi svedkovia prežili, nepochybne vyjadrujú city, ktoré by sa možno inak dali ťažko vyjadriť.“
Hovoriť s umierajúcim človekom si vyžaduje lásku, takt a cit. Návštevník by si mohol pripraviť nejaké budujúce myšlienky, ktoré posilňujú vieru, a mal by si dávať pozor, aby sa vyhol negatívnym rečiam o iných ľuďoch a ich problémoch. Aj dĺžka návštevy by mala byť primeraná. Ak sa zdá, že pacient nie je pri vedomí, je dobré pamätať na to, že možno napriek tomu vníma, čo sa hovorí. Preto si dávaj pozor na to, čo hovoríš.
Naša spoločná zodpovednosť
Starostlivosť o chorých a starších je ťažká úloha. Pre tých, ktorí sú pacientovi najbližšie, je to fyzicky i citovo náročné. Potrebujú a právom očakávajú porozumenie a pomoc od ostatných v zbore. Tí, ktorí sa starajú o chorých členov rodiny alebo spoluveriacich, robia to, čo je správne, aj keď to znamená, že vynechajú niektoré zhromaždenia, alebo že sa načas zníži ich podiel na zvestovateľskej službe. (Porovnaj 1. Timotejovi 5:8.) Chápavý postoj zboru bude pre nich posilou. Dakedy by niektorý brat alebo niektorá sestra mohli dočasne vystriedať toho, kto sa pravidelne o niekoho stará, a umožniť mu, aby sa mohol zúčastniť niektorého zhromaždenia alebo potešiť z niekoľkých občerstvujúcich hodín v kazateľskej službe.
Samozrejme, ak si chorý ty, takisto môžeš niečo urobiť. Beznádej a bezmocnosť vyplývajúca z telesnej slabosti by mohla spôsobiť, že budeš zatrpknutý, ale zatrpknutosť človeka izoluje a druhých odpudzuje. Namiesto toho by si sa mohol snažiť prejavovať ocenenie a spolupracovať. (1. Tesaloničanom 5:18) Modli sa za druhých, ktorí sú v bolestiach. (Kolosanom 4:12) Rozjímaj o úžasných biblických pravdách a rozprávaj sa o nich s návštevníkmi. (Žalm 71:17, 18) Dychtivo udržuj krok s postupom Božieho ľudu; tento postup posilňuje vieru. (Žalm 48:12–14) Ďakuj Jehovovi za taký šťastný vývoj. Rozjímanie o týchto veciach môže dodať súmraku nášho života osobitú krásu, podobne ako zapadajúce slnko vrhá sýtejšie a teplejšie svetlo než slnko na poludnie.
Mali by sme sa veľmi snažiť udržať si nádej, ktorá najmä v ťažkých časoch chráni našu myseľ ako prilba. (1. Tesaloničanom 5:8) Je dobré rozjímať o nádeji na vzkriesenie a o jej pevnom základe. Môžeme sa pozerať dopredu s istotou a dychtivým očakávaním dňa, keď už nebudú choroby a slabosť vyplývajúca z pokročilého veku. Potom sa budú všetci cítiť dobre. Ba aj mŕtvi sa vrátia. (Ján 5:28, 29) Tieto ‚neviditeľné veci‘ vidíme očami viery a srdca. Nikdy z nich nespúšťajme zrak. — Izaiáš 25:8; 33:24; Zjavenie 21:3, 4.