Maďarsko — Jehova ochraňuje svoj ľud

MAĎARSKO, ktoré leží v strede Európy, často pociťovalo búrky dejín. Ľudia tu veľa vytrpeli napriek tomu, že sú zasvätení Panne Márii a v roku 1001 boli prvým kráľom Štefanom prinútení, aby sa stali formálnymi kresťanmi.

Maďarsko bolo po stáročia oslabované mnohými vnútornými konfliktmi, čo umožňovalo iným národom opakovane si ho podmaniť. Počas týchto konfliktov boli vyvraždené celé dediny a neskôr boli osídlené cudzincami. Obyvateľstvo sa tak stalo zmesou mnohých národností. Z náboženského hľadiska približne dve tretiny obyvateľov tejto krajiny ostali katolíkmi, hoci neskôr sa v niektorých oblastiach rozšírila reformácia.

Skromný začiatok

Semená biblickej pravdy boli v Maďarsku prvý raz zasiate v roku 1908. Urobila to jedna žena, ktorá spoznala pravdu od bádateľov Biblie, ako boli vtedy Jehovovi svedkovia známi. Vďaka jej kázaniu sa mnohí začali zaujímať o dobré posolstvo. Krátko nato dvaja muži, ktorí sa do Maďarska vrátili zo Spojených štátov, šírili dobré posolstvo celým časom ako kolportéri. Pravda sa šírila pomaly, ale iste, a v Koložvári bol daný do prevádzky tlačiarenský stroj.

Prvá hodnoverná správa prišla v roku 1922, keď sa 67 bádateľov Biblie z desiatich miest zúčastnilo Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti. Ich svedecké dielo malo bezprostredný účinok a jeho dôsledkom bol odpor, keď duchovenstvo ovplyvnilo vládu a tlač, aby hatili kazateľské dielo.

Útoky silnejú

V roku 1928 vydal katolícky kňaz Zoltán Nyisztor pamflet s názvom Milenistickí bádatelia Biblie. O bádateľoch Biblie v ňom vyhlasoval: „Sú horší než červení boľševici, ktorí útočia zbraňami, pretože zavádzajú naivných tým, že sa skrývajú za Bibliu. Ich činnosť horlivo sleduje maďarská kráľovská štátna polícia.“

V tomto období navštevoval zbory horlivý brat József Kiss. Žandári ho tajne sledovali. V roku 1931 bol práve v dome jedného brata, keď ho prekvapila polícia a prikázala mu ihneď odísť. Keď si brat Kiss začal baliť veci, jeden žandár ho udrel pažbou pušky a vyhrážal sa: „Ponáhľajte sa, lebo inak budete prebodnutý!“ Brat Kiss sa usmial a povedal: „Tak pôjdem domov skôr.“ Mal na mysli svoju nebeskú nádej pomazaného kresťana.

Vojaci sprevádzali brata Kissa až k vlaku. V zbore v Debrecíne čakali, že príde 20. júna 1931; no už sa nikdy neobjavil. Bratia usúdili, že ho odstránili jeho nepriatelia, takže naozaj ,išiel‘ domov po svoju nebeskú odmenu. Hoci jeho činnosť bola ukončená, vrchnosti nikdy nemohli uhasiť svetlo pravdy.

Na vydávanie svedectva bola často potrebná vynachádzavosť. Napríklad v polovici tridsiatych rokov zomrel v Tiszakaráde jeden brat. Pohreby sa vtedy mohli konať iba s povolením úradov. Bratom bola povolená len jedna minúta na modlitbu a jedna minúta na pieseň. Mali na to dohliadnuť členovia žandárskej stanice, ktorí prišli na pohreb s puškami a bajonetmi. Prišlo mnoho ľudí z mesta, pretože boli zvedaví, ako bude pohreb prebiehať.

Jeden brat stál pri truhle a modlil sa pol hodiny, a to takým spôsobom, že ľudia hovorili, že nikdy nepočuli nič podobné. „Ani keby pohreb viedlo šesť kňazov,“ povedali, „nebolo by to také dojímavé.“ Jeden brat s dobrým hlasom potom začal predspevovať, no žandár mu prikázal, aby bol ticho. Polícia neskôr priznala, že hoci pritom cítili nepokoj, modlitbu nemohli prerušiť.

Útoky pokračovali a Lajos Szabó, kňaz reformovanej cirkvi, vo svojej brožúre z roku 1935, Antikrist pri rieke Tisa, napísal: „Bol to geniálny nápad kŕmiť ľudí boľševizmom v mene náboženstva... Marx prebral Kristov vzhľad... Bol tu antikrist v červenom rúchu v podobe Jehovových svedkov.“

Roky zákazu

V roku 1939 bolo dielo Jehovových svedkov zakázané. Bolo označené za činnosť „proti náboženstvu a proti spoločnosti“. Adventisti, baptisti, evanjelici a presbyteriáni vydávali pamflety proti svedkom. Jehova však svojich služobníkov neopustil a svedkovia z iných krajín sa o nich starali. Navyše, Boží ľud v Maďarsku zažil mnoho skúseností, ktoré posilňovali vieru.

Napríklad keď jeden brat prinášal z Československa batoh plný našich časopisov, colník sa spýtal: „Čo máte v tom batohu?“ Brat poctivo odpovedal: „Strážne veže.“ Úradník vtedy rukou naznačil, že ten brat je pomätený, a dovolil mu pokračovať v ceste. Tak sa duchovný pokrm bezpečne dostal do Maďarska.

Bratia však stále prežívali útrapy. Stále viac bratov bolo zatýkaných a držaných vo väzení rôzne dlhý čas. Vtedy dostala špeciálna vyšetrovacia skupina poverenie zatočiť s Jehovovými svedkami. V roku 1942 boli zhromaždení muži, ženy i deti a boli zatvorení do stajní a prázdnych židovských škôl. Po dvoch mesiacoch mučenia boli súdení a uznaní za vinných. Niektorí boli odsúdení na doživotné väzenie, iní dostali od dvoch do pätnásť rokov väzenia. Traja bratia — Dénes Faluvégi, András Bartha a János Konrád — boli odsúdení na smrť obesením, no rozsudok bol neskôr zmenený na doživotné väzenie. Potom vzali 160 bratov do tábora smrti v Bore. Po prekročení hraníc im povedali, že sa živí nevrátia. Zo 6000 deportovaných Židov, ktorých vzali do tohto tábora, ostalo nažive len 83. Avšak svedkovia, až na štyroch, sa vrátili všetci.

Jehovovi svedkovia mali svojich mučeníkov. Ku koncu druhej svetovej vojny nacisti popravili niekoľkých bratov. Bertalan Szabó, János Zsondor a Antal Hónis boli zastrelení a Lajos Déli bol obesený. — Matúš 24:9.

Priaznivá zmena je len dočasná

Po druhej svetovej vojne sa situácia opäť zmenila. Koaličná vláda sľubovala ľudské práva. Bratia, ktorí sa vracali z táborov, začali ihneď kázať a organizovať zbory. Cítili, že Jehova im poskytol slobodu na to, aby mohli chváliť jeho veľkolepé meno, a nie na to, aby si zhromažďovali hmotné statky. Koncom roku 1945 tam bolo činných 590 zvestovateľov Kráľovstva. V roku 1947 bol kúpený rodinný dom, ktorý mal byť použitý ako kancelária odbočky Spoločnosti Watch Tower, a v jednej športovej hale sa konal prvý národný zjazd. Zúčastnilo sa ho 1200 ľudí a maďarská štátna železnica dokonca poskytla päťdesiatpercentnú zľavu tým, ktorí cestovali na tento zjazd.

Sloboda však netrvala dlho. Zakrátko získala moc komunistická strana a vláda sa zmenila. Vzrast Jehovovho ľudu upútal pozornosť novej vlády, keďže počet zvestovateľov vzrástol z 1253 v roku 1947 na 2307 v roku 1950. V tom roku začali úradníci klásť prekážky kazateľskému dielu. Na kázanie boli požadované povolenia, no vláda ich odmietala vydávať a tých, ktorí o ne žiadali, národná garda zbila. Novinové články neustále odsudzovali svedkov ako ,agentov imperialistov‘. Je zaujímavé, že predtým, ako prišiel k moci komunizmus, svedkovia boli posielaní do internačných táborov ako ,komunistickí židovskí prisluhovači‘.

Začína sa teror

Dňa 13. novembra 1950 boli uväznení dozorca odbočky a prekladateľ (dvaja z tých, čo boli predtým odsúdení na smrť) spolu s dozorcom prvého kraja. Vzali ich do smutne známej podzemnej väznice na Andrášiho ulici č. 60 v Budapešti, aby „zmäkli“. Súdny proces s nimi sa konal 2. februára nasledujúceho roku. Dozorca odbočky bol odsúdený na desať rokov väzenia, prekladateľ na deväť rokov a krajský dozorca na osem rokov. Všetkým trom bol skonfiškovaný majetok. Počas súdneho procesu boli odsúdení ďalší štyria zboroví dozorcovia na päť až šesť rokov väzenia; boli obvinení z pokusu zvrhnúť vládu.

Bratov dali do veľmi tvrdého väzenia, kde nemohli dostávať listy, balíky ani prijímať návštevy. Ich rodiny o nich nemali žiadne správy. O ich menách sa nemohli zmieniť ani strážnici. Na identifikáciu každému visel na krku drevený štítok, na ktorom bolo číslo. Na stene bol dokonca takýto nápis: „Väzňov nielen strážte, ale ich aj nenáviďte!“

Svedkovia prešli do ilegality, no kazateľské dielo sa nezastavilo. Uväznených svedkov nahradili ďalší svedkovia. Časom boli uväznení aj títo náhradníci. Do roku 1953 bolo vyše 500 bratov uznaných za vinných a odsúdených do väzenia, ale dobré posolstvo nemohlo byť spútané. Len niekoľkí bratia uverili lákavým sľubom strážnikov a dopustili sa kompromisu.

Svetlé vyhliadky

Na jeseň roku 1956 sa ľudia začali búriť proti vláde. Sovietska armáda potlačila túto revolúciu a komunistická strana znova získala moc.

Všetci uväznení svedkovia boli oslobodení, ale potom bolo späť do väzenia poslaných niekoľko známych bratov, aby pokračovali v odpykávaní trestu; novší svedkovia však už neboli odsúdení. Napokon, v roku 1964 sa situácia začala uvoľňovať. Vrchnosti už nepodnikali nič, aby rušili pohreby a svadby. Krajské zjazdy sa konali v lesoch. Niektoré boli prerušené, ale do väzenia už neboli posielaní žiadni ďalší svedkovia.

V roku 1979 bolo zodpovedným bratom dovolené zúčastniť sa na zjazde vo Viedni. V tom roku úrady tiež sľúbili, že Jehovových svedkov zákonne uznajú. Prešlo však ďalších desať rokov, kým sa to naozaj uskutočnilo. V roku 1986 sa v Parku mládeže v Kamarskom lese konal s vedomím úradov prvý oblastný zjazd. Bol dokonca vyvesený nápis, ktorý oznamoval, že je to Oblastný zjazd Jehovových svedkov „Boží pokoj“. Nasledujúci rok sa konal zjazd „Dôveruj v Jehovu“ a v roku 1988 sa bratia tešili zo zjazdu „Božské právo“.

Konečne slobodní!

Dvadsiaty siedmy jún 1989 bol nádherným dňom, pretože vtedy bratia dostali dokument potvrdzujúci úradné uznanie Náboženskej organizácie Jehovových svedkov v Maďarsku. V júli bolo v impozantnej športovej hale v Budapešti 9477 prítomných, ktorí sa zúčastnili na oblastnom zjazde „Zbožná oddanosť“. Tá istá hala bola použitá v roku 1990 pre oblastný zjazd „Čistý jazyk“, a zjazdy sa konali v Maďarsku aj v troch ďalších veľkých mestách.

Teraz, keď bol zákaz úplne zrušený, bolo možné zorganizovať aj prvý medzinárodný zjazd. Napriek zlému počasiu sa konal na Népstadióne v Budapešti, kde sa zišlo 40 601 ľudí, ktorí sa tešili z vrúcnej bratskej lásky. Zúčastnili sa na ňom aj členovia vedúceho zboru, ktorí svojimi prednáškami posilnili vieru bratov; na tomto zjazde boli vydané nové knihy a brožúry s farebnými ilustráciami.

Čo sa deje dnes

Maďarské vydanie časopisov Strážna veža a Prebuďte sa! teraz vychádza súčasne s anglickým vydaním, v rovnako krásnej úprave. V roku 1992 sa v maďarčine začala vydávať Ročenka. Počet zvestovateľov dobrého posolstva prudko stúpol zo 6352 v roku 1971 na 13 136 v januári 1993.

Dnes sa Jehovovi svedkovia v Maďarsku tešia z náboženskej slobody a kážu voľne z domu do domu. Je tam 205 zborov a 17. apríla 1992 sa na Pamätnej slávnosti zúčastnilo 27 844 ľudí. Pokiaľ nie sú k dispozícii vhodné sály Kráľovstva, zbory sa ďalej stretávajú v školách, v kultúrnych strediskách, v prázdnych kasárňach, ba aj v uvoľnených kanceláriách komunistickej strany. Do roku 1992 desať zborov zasvätilo vlastné sály Kráľovstva a stavajú sa ďalšie sály.

Počas všetkých zmien a revolúcií bratia verne zotrvávali na strane Jehovu Boha a jeho Syna, Ježiša Krista, a neustále kázali. Búrky dejín ich nezničili, pretože Jehova ochraňoval svoj ľud v Maďarsku. — Príslovia 18:10.

[Mapa na strane 9]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Viedeň

RAKÚSKO

Budapešť

Debrecín

MAĎARSKO

RUMUNSKO

[Obrázok na strane 10]

Jehovov ľud zhromaždený v Budapešti