Používanie a zneužívanie náboženských obrazov
MIESTO deja Petrohrad, Rusko. Je 2. augusta roku 1914. Vzrušení ľudia mávajúci ikonami sa zhromaždili v cárskom paláci. Uprostred jednej veľkej sály je postavený oltár. Je na ňom maľba ženy s dieťaťom na rukách. Táto ikona sa nazýva „Vladimírovská Matka Božia“. Mnohí ju považujú za najsvätejší poklad v Rusku.
Verí sa, že táto ikona robí zázraky. V roku 1812, keď ruské vojská pochodovali proti Napoleonovi, sa pred ňou modlil generál Kutuzov. Teraz pred ňou stojí cár Mikuláš II. po tom, čo svoju krajinu vrhol do vojny. So zdvihnutou pravou rukou prisahá: „Slávnostne prisahám, že nikdy neuzavriem mier, dokiaľ bude na ruskej pôde čo len jediný nepriateľ.“
O dva týždne neskôr podniká cár púť do Moskvy, aby hľadal Božie požehnanie pre svoje vojská. Kľačí a modlí sa v chráme Nanebovstúpenia pred veľkým, šperkami vyzdobeným ikonostasom — stenou, na ktorej sú maľby Ježiša, Márie, anjelov a „svätých“.
Ani pomocou týchto náboženských skutkov sa nepodarilo odvrátiť pohromu. Za necelé štyri roky mali ruské vojská viac ako šesť miliónov padlých a stratili veľkú časť územia. Okrem toho boli cár, cárovná a ich päť detí brutálne zavraždení. Namiesto monarchie, ktorá pretrvávala celé storočia, začala v krajine vládnuť revolučná vláda zameraná proti náboženstvu. Ukázalo sa, že cár Mikuláš márne dôveroval ikonám.
Napriek tomu v Rusku i v ďalších krajinách milióny ľudí naďalej prejavujú ikonám zbožnú úctu. To vyvoláva dôležité otázky. Ako sa Boh pozerá na skutky oddanosti, ktoré sa konajú pred takýmito obrazmi? A ako je to so zvykom vešať si ich doma na steny?
Čo hovorí Biblia?
Keď bol Ježiš na zemi, poslúchal Boží zákon daný prostredníctvom Mojžiša. Patrilo k tomu druhé z Desiatich prikázaní, kde sa uvádza: „Neurobíš si vyrezávaný obraz ani podobu niečoho, čo je hore v nebesiach alebo čo je dolu na zemi alebo čo je vo vodách pod zemou. Nebudeš sa im klaňať, ani sa nedáš zviesť, aby si im slúžil, lebo ja, Jehova, tvoj Boh, som Boh vyžadujúci výlučnú oddanosť.“ — 2. Mojžišova 20:4, 5.
Preto Ježiš neuctieval Boha pomocou obrazov či sôch urobených ľudskými rukami. Jeho uctievanie bolo v súlade s vyhlásením jeho Otca: „Ja som Jehova. To je moje meno; a nikomu inému nedám svoju slávu ani svoju chválu rytinám.“ — Izaiáš 42:8.
Okrem toho Ježiš vysvetlil, prečo nemáme Boha uctievať pomocou hmotných predmetov. „Prichádza hodina,“ povedal, „keď praví ctitelia budú uctievať Otca duchom a pravdou, lebo Otec skutočne hľadá takýchto, aby ho uctievali. Boh je Duch, a tí, ktorí ho uctievajú, musia ho uctievať duchom a pravdou.“ — Ján 4:23, 24.
Podobne ako Ježiš, aj jeho praví učeníci učili iných správnemu spôsobu uctievania. Napríklad apoštol Pavol raz hovoril so zástupom gréckych filozofov, ktorí na uctievanie svojich neviditeľných bohov používali modly. Rozprával im o Stvoriteľovi človeka a povedal: „Nemali by sme si predstavovať, že Božská bytosť je ako zlato, striebro alebo kameň, ako výtvor ľudského umenia a vynachádzavosti.“ Neskôr ten istý apoštol vysvetlil, že kresťania ‚chodia vierou, nie videním‘ a že kresťania musia ‚utekať pred modlárstvom‘. — Skutky 17:16–31; 2. Korinťanom 5:7; 1. Korinťanom 10:14.
Jedna skúsenosť zo života apoštola Petra ukazuje, že bol pripravený rýchlo napraviť každý skutok, ktorý by mohol viesť k modlárstvu. Keď mu rímsky dôstojník Kornélius padol k nohám, Peter proti tomu namietal. Zodvihol Kornélia a povedal: „Vstaň, aj ja sám som iba človek.“ — Skutky 10:26.
A apoštola Jána sa zmocnila taká bázeň z božských videní, že padol k nohám anjela. „Daj pozor!“ poradil mu anjel. „Nerob to! Som iba tvoj spoluotrok a tvojich bratov, ktorí sú proroci, a tých, ktorí zachovávajú slová tohto zvitku. Boha uctievaj!“ (Zjavenie 22:8, 9) Apoštol si ocenil túto radu. S láskou zaznamenal túto príhodu na náš úžitok.
Ale akú súvislosť majú uvedené skúsenosti s používaním náboženských obrazov? Nuž, ak bolo nesprávne, aby sa Kornélius klaňal jednému z Kristových apoštolov, ako je to s prejavovaním nábožnej úcty neživým obrazom „svätých“? A ak nebolo správne, aby jeden z Kristových apoštolov padal na kolená pred živým anjelom, ako je to potom s nábožnou úctou prejavovanou neživým obrazom anjelov? Je isté, že takéto skutky sú v rozpore s Jánovým varovaním: „Dieťatká, chráňte sa pred modlami.“ — 1. Jána 5:21.
Ako dekoratívne pomôcky na vyučovanie
To však neznamená, že samotné vlastníctvo obrazu znázorňujúceho nejakú biblickú udalosť je modlárstvo. Tento časopis vhodne využíva zobrazenia biblických udalostí ako pomôcku pri vyučovaní. Podobne môžu byť obrazy s biblickými udalosťami použité aj na dekorovanie stien bytov a budov. No pravý kresťan by nechcel vystavovať obraz, o ktorom je známe, že mu iní prejavujú nábožnú úctu, ani by si na stenu nezavesil zobrazenie, ktoré skresľuje biblické podanie. — Rimanom 14:13.
Na väčšine ikon v kresťanstve je okolo hlavy Ježiša, Márie, anjelov a „svätých“ zobrazený svetelný kruh. Nazýva sa svätožiara. Kde má táto svätožiara pôvod? „Jej pôvod nebol kresťanský,“ pripúšťa The Catholic Encyclopedia (rok vydania 1987), „pretože ju používali pohanskí umelci a sochári na symbolické vyjadrenie veľkej dôstojnosti a moci rôznych božstiev.“ Okrem toho v knihe The Christians, ktorú napísal Bamber Gascoigne, je fotografia z Kapitolského múzea v Ríme, na ktorej je boh slnka so svätožiarou. Tohto boha uctievali pohanskí Rimania. Neskôr, ako vysvetľuje Gascoigne, si „svätožiaru slnka požičalo kresťanstvo“. Áno, svätožiara je spojená s pohanským uctievaním slnka.
Je azda vhodné, aby obrazy, ktoré miešajú biblické udalosti so symbolmi pohanského uctievania modiel, viseli na stene v domácnosti kresťana? Nie. Biblia radí: „Či je v zhode Boží chrám s modlami?... ‚„Preto vyjdite spomedzi nich a oddeľte sa,“ hovorí Jehova, „a prestaňte sa dotýkať nečistého“; „a ja vás prijmem.“‘“ — 2. Korinťanom 6:16, 17.
Postupom času tí, čo sa hlásili ku kresťanstvu, začali ignorovať túto radu. Rozvinulo sa odpadlíctvo, ako to predpovedal Ježiš a jeho apoštoli. (Matúš 24:24; Skutky 20:29, 30; 2. Petra 2:1) Začiatkom štvrtého storočia rímsky cisár Konštantín urobil z odpadlíckeho kresťanstva štátne náboženstvo. A tak sa pohania začali húfne vyhlasovať za „kresťanov“. Ich bežným zvykom bolo uctievať zobrazenia cisára. Na stenách mali tiež obrazy svojich predkov a iných slávnych ľudí. „V súlade s kultom cisára,“ vysvetľuje John Taylor vo svojej knihe Icon Painting (Maľovanie ikon), „ľudia uctievali jeho portrét namaľovaný na plátne a na dreve, a odtiaľ bol len malý krok k prejavovaniu nábožnej úcty ikonám.“ A tak bolo pohanské uctievanie obrazov nahradené prejavovaním nábožnej úcty obrazom Ježiša, Márie, anjelov a „svätých“.
Ako to ospravedlňovali cirkevní vodcovia?
Podľa knihy The Encyclopedia of Religion cirkevní vodcovia používali tie isté staré argumenty ako pohanskí filozofi. Muži ako Plutarchos, Dio Chrysostom, Maxim Týrsky, Celsus, Porfýrios a Julián pripúšťali, že modly sú neživé. Títo pohania však ospravedlňovali používanie modiel tvrdením, že sú to pomôcky pri uctievaní ich neviditeľných bohov. Ruský ikonograf Leonid Uspenskij v knihe The Meaning of Icons (Význam ikon) pripúšťa: „Cirkevní otcovia používali nástroje gréckej filozofie a jej ponímanie a jazyk prispôsobovali kresťanskej teológii.“ — Porovnaj Kolosanom 2:8.
Mnohí zistili, že to, ako teológovia ospravedlňujú prejavovanie nábožnej úcty obrazom, je ťažko pochopiteľné. „Rozdiel medzi uctievaním ikony pre to, čo vari predstavuje, a medzi uctievaním ikony pre ňu samotnú... je príliš jemný, aby ho mohol rozoznať hocikto, okrem vysoko vzdelaných ľudí,“ konštatuje John Taylor v knihe Icon Painting.
Naproti tomu to, čo o náboženských obrazoch hovorí Biblia, je ľahko pochopiteľné. Všimnime si napríklad Emiliu, ktorá žije v juhoafrickom Johannesburgu. Bola zbožnou katolíčkou a mala vo zvyku kľačať a modliť sa pred obrazmi. Potom na jej dvere zaklopala jedna Jehovova svedkyňa. Emilia bola vzrušená, keď v portugalskej Biblii uvidela, že Boh má meno, Jehova. (Žalm 83:18, preklad Almeida) Počas biblického štúdia sa spýtala: „Čo musím urobiť, aby som sa vyhla Jehovovej neľúbosti?“ Svedkyňa ukázala na obrazy, ktoré mala Emilia zavesené na stene, a požiadala ju, aby prečítala Žalm 115:4–8. V ten večer, keď prišiel domov Emiliin manžel, povedala mu, že chce odstrániť svoje náboženské obrazy. Súhlasil s tým. A tak nasledujúceho dňa dala obrazy svojim dvom synom, Tonymu a Manuelovi, aby ich rozbili na kusy a spálili. Pociťuje azda kvôli tomu dnes, asi po dvadsiatich piatich rokoch, nejakú ľútosť? Nie. Spolu so svojou rodinou pomohla mnohým svojim blížnym, aby sa stali šťastnými ctiteľmi Jehovu.
Podobné skúsenosti sa už stali mnohokrát. V dôsledku celosvetového diela robenia učeníkov, ktoré konajú Jehovovi svedkovia, sa milióny ľudí učia uctievať Boha „duchom a pravdou“. Aj vy sami môžete zažiť požehnania, ktoré vyplývajú z tohto nadradeného spôsobu uctievania, pretože ako povedal Ježiš, „Otec skutočne hľadá takýchto, aby ho uctievali“. — Ján 4:23, 24.
[Obrázok na strane 26]
Cár Mikuláš II. žehná svoje vojská ikonou
[Prameň ilustrácie]
Photo C.N.