Večné muky — prečo je to znepokojujúca náuka?

„Počúvam, že ste prepustili svojho pastora. V čom bol problém?“

„Nuž, stále nám rozprával, že všetci pôjdeme do pekla.“

„A čo hovorí nový pastor?“

„Aj nový pastor hovorí, že pôjdeme do pekla.“

„Teda aký je v tom rozdiel?“

„Nuž, rozdiel je ten, že keď to povedal bývalý pastor, znelo to, akoby sa z toho tešil; ale keď to hovorí tento nový, znie to, akoby ho to zo srdca rmútilo.“

TENTO príbeh, zaznamenaný v jednej ilustrovanej knihe, svojím spôsobom ukazuje, že pre mnohých, čo vyučujú z Biblie, ako aj pre návštevníkov kostolov, náuka o pekle nie je ničím príjemným. V širších súvislostiach potvrdzuje aj to, čo poznamenal kanadský teológ Clark H. Pinnock: „Domnievam sa, že zo všetkých článkov teológie, ktoré počas storočí znepokojovali ľudské svedomie, len málo mohlo spôsobiť väčšiu úzkosť než prijatá interpretácia pekla ako večného trestu na tele i na duši pri vedomí.“

Mravné dôsledky

Prečo sú mnohí ľudia znepokojení výjavmi z pekla, ako sú predkladané v „kresťanstve“? (Pozri tabuľku.) Profesor Pinnock upozorňuje: „Predstava, že bytosť s vedomím by mala byť podrobená telesnému a duševnému mučeniu nekonečný čas, je hlboko znepokojujúca, a pomyslenie, že je to na ňu uvalené na základe božského rozhodnutia, uráža moje presvedčenie o Božej láske.“

Áno, náuka o večných mukách predstavuje mravný problém. Úprimní kresťania napríklad uvažujú o otázkach, ktoré predložil katolícky teológ Hans Küng: „Mal by sa Boh lásky... po celú večnosť pozerať na toto nekonečné, beznádejné, žalostné, neláskavé a kruté telesno-psychologické mučenie svojich tvorov?“ Küng pokračuje: „Je takým neľútostným veriteľom?... Čo by sme si pomysleli o ľudskej bytosti, ktorá by uspokojovala svoju túžbu po pomste tak nezmieriteľne a nenásytne?“a A keďže Boh v Biblii hovorí, že my máme svojich nepriateľov milovať, ako môže chcieť on svojich nepriateľov mučiť po celú večnosť? (1. Jána 4:8–10) Neprekvapuje, že niektorí ľudia prichádzajú k záveru, že podstata pekla jednoducho nie je zlučiteľná s povahou Boha a že táto náuka nedáva v mravnom ohľade žiaden zmysel.

Mnoho ďalších veriacich sa pokúša umlčať svoje svedomie tak, že sa týmto otázkam vyhýba. Ignorovaním však tieto dilemy neprestanú jestvovať. A tak sa postavme k tejto otázke priamo. Aké mravné dôsledky súvisia s touto náukou? Profesor Pinnock v časopise Criswell Theological Review píše: „Z mravného hľadiska nemožno večné muky tolerovať, pretože to robí z Boha krvilačného netvora, ktorý udržiava akýsi večný Osvienčim pre obete, ktorým ani nedovolí zomrieť.“ Pýta sa: „Ako môže niekto, kto má v sebe súcit, zostať pokojný pri uvažovaní o takejto myšlienke [tradičnej náuke o pekle]?... Ako môžu kresťania vôbec vykresliť také kruté a pomstychtivé božstvo?“

Poukazujúc na to, aký zlý vplyv mohla mať táto náuka na správanie človeka, Pinnock poznamenáva: „Je to až zarážajúce, aké ukrutnosti páchali tí, čo verili v Boha, ktorý mučí svojich nepriateľov.“ Na záver hovorí: „Či to nie je veľmi znepokojujúca koncepcia, ktorá potrebuje určité prehodnotenie?“ Áno, ak sa takáto krutosť pripisuje Bohu, nie div, že citliví návštevníci kostolov opätovne skúmajú pekelný oheň. A čo vidia? Ďalší problém, pred ktorým sa ocitá predstava o večných mukách.

Peklo a právo

Mnohí, ktorí uvažujú o tradičnej náuke o pekle, zisťujú, že, ako sa zdá, zobrazuje Boha ako niekoho, kto koná nespravodlivo, a to sa prieči ich prirodzenému zmyslu pre právo. V čom?

Jedna odpoveď vyplynie z porovnania náuky o večných mukách s právnou normou, ktorú dal Boh: „Oko za oko, zub za zub.“ (2. Mojžišova 21:24) Tento božský zákon, zákon o rovnakej odplate, daný starovekému Izraelu, použime ako základ pre diskusiu o náuke o pekelnom ohni. K akému záveru pravdepodobne dôjdete? Že iba hriešnici, ktorí spôsobili večné muky, si zasluhujú rovnako večné muky — večné muky za večné muky. Ale pretože ľudia (bez ohľadu na to, akí sú zlí) môžu spôsobiť iba muky obmedzeného trvania, ich odsúdenie na večné muky vytvára nepomer medzi ich zločinmi a nekonečným trestom pekelného ohňa.

Jednoducho povedané, taký trest by bol veľmi krutý. Značne by prekračoval zásadu „oko za oko, zub za zub“. Keď sa zamyslíte nad tým, že Ježišovo učenie zmiernilo ponímanie odplaty, možno pripustíte, že praví kresťania by sotva mohli vidieť spravodlivosť vo večných mukách. — Matúš 5:38, 39; Rimanom 12:17.

Obhajoba tejto náuky

Napriek tomu sa mnohí veriaci pokúšajú túto náuku obhájiť. Ako? Britský autor Clive S. Lewis hovorí za väčšinu týchto obhajcov vo svojej knihe The Problem of Pain (Problém bolesti): „Neexistuje žiadna iná náuka, ktorú by som, keby to bolo v mojej moci, odstránil z kresťanstva ochotnejšie než túto. Má však plnú oporu v Písme, a najmä v slovách Nášho Pána.“ A tak jej podporovatelia pripúšťajú, že večné muky sú desivé, ale súčasne tvrdia, že táto náuka je záväzná, pretože ju podľa ich názoru učí Biblia. Teológ Pinnock poznamenáva: „Keď pripúšťajú, že je nepríjemná, dúfajú, že tak dokážu svoju neochvejnú vernosť Biblii a určité hrdinstvo tým, že veria v takú hroznú pravdu, pretože ju učí písmo. Vytvárajú dojem, akoby bola v stávke neomylnosť Biblie. Ale je to skutočne tak?“

Aj vy si možno kladiete otázku, či vám vernosť Biblii nenecháva inú možnosť, než túto náuku prijať. Čo Biblia naozaj hovorí?

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 5]

TRI ROVNAKÉ PREDSTAVY

Westminsterské vyznanie viery, ktoré prijali mnohí protestanti, uvádza, že nevyvolení „budú uvrhnutí do večných múk a potrestaní večným zničením“. „V rímskokatolíckom kresťanstve,“ vysvetľuje The Encyclopedia of Religion, „je peklo považované za stav nekončiaceho trestu... charakterizovaný... utrpením spôsobeným ohňom a iným mučením.“ Táto encyklopédia dodáva, že „východné ortodoxné kresťanstvo“ zastáva „učenie, že peklo je miestom určenia, kde zatratených očakáva večný oheň a trest“. — Zväzok 6, strany 238–239.