Pravda nasycuje dedinu mnohých vôd
AKÉ je to čudné! Krajina preslávená množstvom svojich vôd je smädná! Dobre zavlažovaná oblasť je suchá a vyprahnutá! Je to smäd, ktorý môžu uhasiť iba vody pravdy z Božieho slova, Biblie. To je príbeh Rahbeh, malej dediny s 2 200 obyvateľmi, schovanej v horách severného Libanonu asi 130 kilometrov od Bejrútu.
Meno Rahbeh znamená v arabčine „priestranné miesto“ a pochádza zo semitského koreňa s významom „rozľahlý, rozložený“. V súlade s tým sa dedina rozkladá na dvoch veľkých pahorkoch vo výške asi 600 metrov nad morom. V zime a na jar možno vidieť na horách rozkladajúcich sa smerom na východ sneh, dodávajúci scenérii nádych veľkoleposti. Ale Rahbeh je predovšetkým dedinou mnohých vôd. V tejto oblasti sa nachádza 360 veľkých a malých prameňov, ktoré zásobujú drahocennou vodou úrodné polia, na ktorých sa pestuje pšenica, marhule, hrušky, broskyne a v okolitých údoliach hrozno.
V Rahbeh sa stretáva minulosť s prítomnosťou
Život v Rahbeh zostal v mnohých ohľadoch takmer rovnaký ako v biblických časoch. Domy v dedine sa tiesnia jeden pri druhom. Ulice sú úzke, kľukaté a rušné — s množstvom oslov a kráv. Hoci sú tu aj nejaké motorové vozidlá, zvieratá majú prednosť. Majitelia na ne často naložia na poli náklad a same ich pošlú domov — zvieratá potom kráčajú úzkymi uličkami, pretláčajú sa tesnými miestami, a tak sa dostanú späť domov. Nemohlo by sa to podobať tomu, čo mal na mysli Izaiáš, keď povedal: „Býk dobre pozná toho, kto si ho kúpil, a osol pozná jasne svojho majiteľa“? — Izaiáš 1:3.
Rahbeh je tiež miesto kontrastov. Nájdete tu absolventov univerzity, ako aj jednoduchých roľníkov, ktorí ešte nikdy neboli v meste. Sú tu vily obklopené záhradami i malé chatrče s dobytkom pobehujúcim okolo nich. Takmer v každom dome sa nachádzajú elektrické spotrebiče, ale nie vždy je v domoch zavedený elektrický prúd. Preto majú mnohé domy elektrické generátory. Hlavné ulice dediny sú dláždené, ale cesty do polí sú väčšinou nedláždené a hrboľaté. Preto jediným prostriedkom na dopravenie úrody z poľa sú domáce zvieratá. Môžete dokonca vidieť osla, ako nesie na pole elektrický generátor na pohon poľnohospodárskych strojov, ktoré sa na poliach používajú spolu s ťažnými zvieratami.
Ani v dedine sa život veľmi nezmenil. Ak zostanete v dedine na noc, môžu vás zobudiť kohúty kikiríkajúce o druhej alebo tretej hodine ráno. Denný kolobeh sa začína skoro, a tak nebuďte prekvapený, ak počujete hlasy ľudí volajúcich jeden na druhého v tme, zatiaľ čo chystajú zvieratá. Na brieždení môžete vidieť mnohých dedinčanov, ako idú s naloženými zvieratami do polí alebo na trh predávať svoj tovar.
Ako deň pokračuje, do ulíc a na verejné priestranstvá vychádzajú malí chlapci a dievčatá hrať sa. Ich volanie a smiech napĺňa vzduch, podobne ako to bolo podľa opisu proroka Zechariáša v starovekom Jeruzaleme: „A námestia mesta budú plné chlapcov a dievčat, ktoré sa budú hrať na jeho námestiach.“ (Zechariáš 8:5) Zistíte tiež, že dedinčania sú veľmi priateľskí a zvedaví. Očakáva sa od vás, že každého, koho stretnete, pozdravíte, pretože chcú vedieť kto ste, odkiaľ ste, prečo ste tu a kde idete. Ľudia sa tu vzájomne veľmi dobre poznajú.
Vody pravdy sa dostávajú do Rahbeh
V takomto úzkom spoločenstve sa správy šíria rýchlo. Tak to bolo aj vtedy, keď sa Asaad Younis v roku 1923 vrátil do Rahbeh zo Spojených štátov. Jeho priateľ Abdallah Blal bol zvedavý, či Asaad v Amerike zbohatol, a tak ho išiel navštíviť. Namiesto rozprávania o peniazoch mu Asaad dal výtlačok knihy Harfa Božia a povedal: „Tu je pravé bohatstvo.“ Abdallah, ktorý bol vtedy protestantom, si prečítal túto publikáciu založenú na Biblii a hlboko to na neho zapôsobilo. Hoci Asaad tento jeho záujem dajako nepodchytil, Abdallah bol vzrušený tým, čo sa dozvedel, a verejne vyhlasoval, že našiel pravdu.
O nejaký čas sa Abdallah presťahoval do Tripolisu, významného mesta v severnom Libanone. Tu sa mu podarilo nadviazať kontakt s niekoľkými bádateľmi Biblie, ako sa v tom čase nazývali Jehovovi svedkovia, a urobil ďalšie pokroky v štúdiu Biblie. Neskôr sa presťahoval späť do Rahbeh, aby tu šíril dobré posolstvo, o ktorom sa dozvedel. S dedinčanmi nadväzoval rozhovory o takých témach ako trojica, nesmrteľnosť ľudskej duše, pekelný oheň, kňazstvo, omša, používanie obrazov, a delil sa s nimi o to, čo Biblia skutočne učí.
Niektorí dedinčania prejavili záujem. Traja alebo štyria sa pripojili k Abdallahovi v kazateľskom diele. Potom začali usporadúvať nedeľné zhromaždenia. Tie pozostávali z počúvania kázne zaznamenanej na gramofónovej platni alebo z čítania Biblie, a potom nasledovala diskusia o tom, čo práve počuli. Neskôr sa používali niektoré biblické študijné pomôcky vrátane kníh Harfa Božia, Bohatstvo a „Boh nech je pravdivý“. Účasť neprevyšovala desať osôb, z ktorých väčšina prišla skôr zo zvedavosti ako zo záujmu. Zdalo sa, že niektorí prichádzali najmä kvôli jedlu, ktoré sa podávalo po skončení každého zhromaždenia.
V roku 1940 dostal Abdallah Blal zodpovednosť dozerať na skupinu v Rahbeh. Dokázal, že je horlivým a verne oddaným Jehovovým služobníkom a dal znamenitý príklad iným. Jeden z nich, brat Mattar, spomína, ako chodili zvestovať: „Pretože v tých dňoch neboli k dispozícii autá, spolu s bratom Blalom sme pešo chodili vydávať svedectvo do blízkych dedín. Ja som nosil gramofón, zatiaľ čo brat Blal sa ujímal vedenia pri rozhovoroch. Obyčajne sme putovali dva alebo tri dni a až potom sme sa vracali domov.“ Brat Blal slúžil Jehovovi verne až do roku 1979, keď vo veku 98 rokov zomrel.
S pokrokom prichádza odpor
Ako dielo postupovalo, bratia začali prežívať odpor. V roku 1950 sa v Rahbeh začala na podnet dedinského kňaza proti bratom kampaň prenasledovania. Kňaz obvinil bratov zo znesväcovania kostola a zo svätokrádeže. Niektorí dedinčania sa nechali tak popudiť, že bratov kameňovali, a niektorí bratia boli zatknutí a uväznení. Vyšetrovanie, ktoré nasledovalo, však dokázalo, že obvinenia sú falošné. No i tak bratia zostali vo väzení niekoľko dní.
Iný odporca sa od dedinčanov, z ktorých niektorí možno ani nevedeli dobre čítať, pokúšal získať podpisy na listinu, kde boli bratia obvinení z mnohých vecí, vrátane rušenia ľudí sústavnými návštevami v ich domovoch. Aby sa podpísalo viac ľudí, povedal im, že je to žiadosť o preloženie istého robotníka späť do dediny. Keď ľudia zistili, že je to v skutočnosti obvinenie proti svedkom, vyškrtávali svoje podpisy. Takéto incidenty pomohli vydať dobré svedectvo mnohým úradníkom v tej oblasti.
Okrem toho, že sa bratia vyrovnávali s takýmto priamym odporom, čelili ešte inej prekážke. V malej dedine, kde každý každého pozná — „chvieť sa pred ľuďmi, to kladie osídlo“, ako je na to poukázané v Biblii v Prísloviach 29:25. Bratia potrebujú odvahu, aby zvestovali susedom, priateľom a príbuzným, ktorí ich stále kritizujú a vysmievajú sa im. Takto sa spĺňajú Ježišove slová v Matúšovi 10:36: „Nepriateľmi človeka sa stanú členovia jeho vlastnej domácnosti.“ Ale, ako príslovie dodáva, „kto dôveruje Jehovovi, bude ochránený“. Viera a vytrvalosť bratov priniesli vynikajúce výsledky.
Pravda nasycuje Rahbeh
V priebehu rokov si dedinčania začali vážiť znamenité správanie Jehovových svedkov a mnohí prijali pravdu. Bratia sa veľmi radovali, keď bol v roku 1969 vytvorený v Rahbeh druhý zbor. Naďalej veľmi tvrdo pracovali. Mnohí sa prihlásili do služby celým časom, niektorí sa dokonca presťahovali, aby slúžili na iných územiach, vrátane Bejrútu. Jehova požehnal ich tvrdú prácu a v roku 1983 bol založený v Rahbeh tretí zbor. Medzitým ďalší bratia emigrovali alebo sa presťahovali do miest. Vzrast však stále pokračoval a v roku 1989 bol v Rahbeh vytvorený štvrtý zbor, po ktorom nasledoval piaty zbor v roku 1990.
V tom čase mala takmer každá rodina v dedine príbuzného alebo priateľa, ktorý bol svedkom. Nepriateľstvo, ktoré tu kedysi jestvovalo, zaniklo. Ľudia sa so svedkami lepšie zoznámili. Výrazy ako „starší“, „priekopník“, „krajský dozorca“, „zjazd“ a „Armagedon“ sa pre dedinčanov stali súčasťou slovnej zásoby. Pri niektorých zvláštnych príležitostiach, ako je návšteva krajského dozorcu alebo Pamätná slávnosť, sa ulice vyprázdňujú a napĺňajú sa sály Kráľovstva. Niektoré zbory dokonca dávajú na balkóny reproduktory, aby mohli v pohode počúvať aj susedia.
Teraz je v Rahbeh viac ako 250 zvestovateľov Kráľovstva. To znamená, že v dedine pripadá na jedného svedka asi osem ľudí! Jeden zbor, v ktorom je 51 svedkov, má obvod pozostávajúci zo 76 domov a prepracúvajú ho každý týždeň. Len si predstavte, čo nastalo v marci a apríli minulého roku, keď sa v Rahbeh z 250 zvestovateľov 98 ujalo pomocnej priekopníckej služby a pôsobili spolu s trinástimi pravidelnými priekopníkmi. Obvod bol prepracúvaný každý týždeň mnohokrát. Nebolo niečím neobvyklým, keď jeden dom navštívili dve alebo tri dvojice zvestovateľov v ten istý deň, či dokonca v tom istom čase. Väčšina dedinčanov si na návštevy zvykla. Ale keď sa jeden muž sťažoval, zvestovateľ odpovedal: „Ak prijmete našu ponuku biblického štúdia, potom budete navštevovaný iba raz za týždeň.“ Rozprávali sa tiež s každým, koho stretli na poli — s ľuďmi, ktorí orali, siali, polievali či išli na oslovi.
Biblická pravda skutočne nasýtila Rahbeh, dedinu mnohých vôd. Ale to nie je všetko. Tak ako je Rahbeh zdrojom čerstvej vody pre mnoho okolitých dedín, takisto im poskytuje životodarné vody biblickej pravdy. Zvestovatelia z Rahbeh pešo navštevujú ľudí v blízkych dedinách a organizujú skupiny, ktoré na autách odchádzajú na celý deň, aby zvestovali vo vzdialenejších dedinách. Niektorí zvestovatelia sa sťahujú, aby slúžili v iných mestách. S Jehovovým požehnaním tu bude ďalší vzrast, ktorý prinesie ešte väčšiu chválu nebeskému Otcovi, Bohu Jehovovi.
[Obrázok na strane 26]
Záber z ulice v Rahbeh