Dioklecián útočí na kresťanskú vieru

PRI slávnosti na počesť rímskeho boha Termína, ktorá sa konala 23. februára roku 303 n. l. v maloázijskej Nikomédii, novom hlavnom meste ríše, sa ľudia vzájomne predstihovali v prejavovaní svojho vlastenectva. Ale početná kresťanská komunita tu nápadne chýbala.

Zo svojho paláca, z miesta, odkiaľ bol dobrý výhľad, pozoroval cisár Dioklecián a jeho podriadený caesar Galerius miesto, kde sa konali zhromaždenia miestnych kresťanov. Na daný povel vojaci a vládni úradníci násilím vnikli do budovy kresťanov, vyplienili ju a spálili nájdené odpisy Biblie. Nakoniec celú budovu zrovnali so zemou.

Tak sa začalo obdobie prenasledovania, ktoré poškvrnilo Diokleciánovu vládu. Historici označujú toto obdobie ako „posledné veľké prenasledovanie“, „najnásilnejšie prenasledovanie“, ako aj za „nie menej než vyhladenie mena kresťan“. Pohľad na pozadie týchto dramatických udalostí nám veľa odhalí.

Pohanstvo proti kresťanskej viere

Dioklecián, ktorý sa narodil v Dalmácii, sa vypracoval do prominentného postavenia službou v radoch rímskej armády. Za cisára bol vyhlásený roku 284 n. l. a stal sa známy svojimi politickými reformami, keď zaviedol tetrarchiu — kolektívne vedenie štyroch, ktorí mali stáť na čele ríše. Dioklecián menoval Maximiana, svojho starého spolubojovníka, aby spolu s ním vládol ako druhý cisár, druhý augustus, so zodpovednosťou najmä za západnú časť ríše. Obaja, Dioklecián i Maximian, mali každý jedného podriadeného caesara, ktorému boli udelené nástupnícke práva. Constantius Chlorus slúžil ako caesar Maximianovi, kým Galerius z Trácie zastával svoje postavenie pod Diokleciánom.

Caesar Galerius bol podobne ako Dioklecián horlivým ctiteľom pohanských bohov. Vo svojej ctižiadosti zameranej na nástupníctvo po cisárovi predstieral, že sa bojí zrady v armáde. Nepáčil sa mu rastúci vplyv vojakov, ktorí tvrdili, že sú kresťania. Z cisárovho hľadiska sa ich odmietanie účasti na pohanskom uctievaní rovnalo spochybneniu jeho autority. A tak Galerius naliehal na Diokleciána, aby podnikol kroky na vyhladenie kresťanskej viery. Napokon sa v zime, na prelome rokov 302 a 303 n. l., cisár poddal caesarovmu protikresťanskému cíteniu a súhlasil s očistením armády a svojho dvora od týchto jednotlivcov. Dioklecián bol však proti krviprelievaniu, lebo sa obával, že by mučeníci pre vec kresťanskej viery podnietili ostatných k odhodlanému odporu.

No Dioklecián ešte stále nebol s týmto prístupom k problému spokojný, a preto sa radil so svojimi vojenskými veliteľmi a úradníkmi vrátane Hieroklesa, guvernéra Bitýnie. Tento zapálený stúpenec helénizmu sa zastával násilného zásahu proti všetkým kresťanom. Diokleciánova podpora tradičných bohov Ríma viedla ku konfliktu s kresťanskou vierou. Výsledkom, podľa knihy Diocletian and the Roman Recovery (Dioklecián a obnova Ríma) od Stephena Williamsa, bola „nespútaná vojna medzi rímskymi bohmi a bohom kresťanov až do konca“.

Edikty

Dioklecián vydal štyri po sebe idúce edikty, aby mala jeho kampaň prenasledovania právny podklad. Deň po útoku v Nikomédii prikázal zničiť všetky miesta, kde sa kresťania zhromažďovali, ako aj zničiť ich majetok, a nariadil, že sväté knihy majú byť odovzdané a spálené. Kresťania, ktorí zastávali nejaký štátny úrad, mali byť degradovaní.

Keď priamo vnútri cisárskeho paláca vypukli dva požiare, vina padla na kresťanov, ktorí tam boli zamestnaní. To dalo podnet na vydanie druhého ediktu, ktorým sa nariaďovalo zatknutie a uväznenie všetkých biskupov, presbyterov a diakonov. Cieľom tretieho ediktu, ktorý v prípade potreby oprávňoval k mučeniu, bolo donútiť týchto ľudí k odpadnutiu, požadujúc od nich, aby obetovali rímskym bohom. Štvrtý edikt išiel ešte ďalej; podľa neho sa každý, kto vyznával kresťanskú vieru, dopustil hrdelného zločinu.

Vlna brutality, ktorá nasledovala, vytvorila triedu označenú ako traditores (čo znamená „tí, ktorí sa vzdali“), zradcov Boha a Krista, ktorí sa pokúšali zachrániť si život odovzdaním svojich odpisov Písma. Podľa historika Willa Duranta sa „tisíce kresťanov zriekli viery... Ale väčšina prenasledovaných zostala pevná; a pohľad na hrdinskú vernosť pri mučení, či správa o nej, posilňovali vieru kolísajúcich a získavali nových členov do prenasledovaných zborov.“ Mučenie zakúsili aj kresťania vo Frýgii, Kappadokii, Mezopotámii, Fenícii, Egypte a vo väčšine ostatných častí Rímskej ríše.

Cirkevný historik Eusébius z Cézarey odhadol, že počas prenasledovania zahynuli tisíce kresťanov. Naproti tomu Edward Gibbon, autor knihy The Decline and Fall of the Roman Empire (Úpadok a pád Rímskej ríše), tvrdí, že tento počet bol menší ako dvetisíc. „Gibbon sa pozerá na mnohé z týchto príbehov s určitým skepticizmom, pretože podľa všetkého pochádzajú zo značne tendenčných kresťanských zdrojov, ktoré majú sklon oslavovať mučeníkov a vyvyšovať verných,“ vysvetľuje jeden pisateľ. „Niet pochýb,“ pokračuje, „že pisatelia, ktorí ľahko urobia z malého počtu mŕtvych ‚množstvá‘, ktorí nerobia rozdiel medzi nechceným mučeníctvom a mučeníctvom, ktoré je vyvolané zámernou provokáciou, ktorí rozprávajú o tom, ako divé zvieratá v amfiteátroch zúrivo roztrhali všetkých ostatných zločincov, ale boli zastavené ‚nadprirodzenou mocou‘, aby sa nedotkli kresťanov, preháňajú. Ale aj keď zoberieme do úvahy určitú mieru nadsádzky, to, čo zostáva, dostatočne vyvoláva hrôzu.“ Určite to bolo veľmi kruté prenasledovanie, pri ktorom sa pri mučení používali škripce, pálenie, sťahovanie kože a kliešte.

Niektoré autority zastávajú názor, že podnecovateľom prenasledovania bol skôr Galerius ako Dioklecián. „Nechýba v tom hlboký mravný zmysel,“ tvrdí profesor William Bright v knihe The Age of the Fathers (Vek otcov), „že toto najvyššie úsilie pohanskej svetovej mocnosti ušliapať život Kráľovstva, ktoré nie je z tohto sveta, má niesť skôr meno Diokleciána ako jeho skutočného pôvodcu, Galeria.“ Veď i v tetrarchii si Dioklecián zachoval nadradené postavenie, ako to potvrdzuje pisateľ Stephen Williams: „Niet pochýb, že Dioklecián mal moc nad každou dôležitou záležitosťou v ríši až do roku 304 a až do tohto roku nesie za prenasledovanie hlavnú zodpovednosť.“ Dioklecián ochorel a nakoniec sa v roku 305 n. l. vlády vzdal. V prenasledovaní, ktoré potom pokračovalo ešte asi šesť rokov, sa prejavovala Galeriova prudká nenávisť ku všetkému, čo bolo kresťanské.

Kresťanská viera v štvrtom storočí

Tieto strašné udalosti zo začiatku štvrtého storočia potvrdzujú to, čo predpovedali apoštoli Pavol a Peter, ako aj iní inšpirovaní pisatelia. Predpovedaný „človek nezákonnosti“ — vládnuca trieda duchovenstva tých, ktorí tvrdili, že sú kresťania — mal už pevné pozície, ako o tom svedčia Diokleciánove edikty, najmä druhý edikt. (2. Tesaloničanom 2:3, 4; Skutky 20:29, 30; 2. Petra 2:12) V štvrtom storočí sa už bežne vyskytovali odpadlícke praktiky. Nemálo tých, ktorí tvrdili, že sú kresťania, bolo členmi rímskej armády. Nebolo už vtedy kresťanov verných „vzoru zdravých slov“, ktoré dostali od apoštolov? — 2. Timotejovi 1:13.

Eusébius vymenúva niektoré z obetí prenasledovania, dokonca názorne opisuje ich mučenie, utrpenie a nakoniec ich mučenícku smrť. V súčasnosti nemôžeme vedieť, či všetci títo mučeníci zomreli v rýdzosti voči zjavenej pravde dostupnej v tom čase. Niektorí si nepochybne vzali k srdcu Ježišovo varovanie, aby sa vyhýbali sektárstvu, nemravnosti a kompromisom akéhokoľvek druhu. (Zjavenie 2:15, 16, 20–23; 3:1–3) Je zrejmé, že niektorí verní, ktorí prežili, zostali pred očami histórie skrytí. (Matúš 13:24–30) Opatrenia na udusenie verejného kresťanského uctievania boli také úspešné, že jeden španielsky pamätník z tej doby oslavuje Diokleciána za to, že ‚skoncoval s poverou o Kristovi‘. Avšak úsilie zmocniť sa odpisov Písma a zničiť ich, čo bolo jedným z hlavných cieľov Diokleciánovho útoku na kresťanskú vieru, neuspelo v zámere úplne odstrániť Božie slovo. — 1. Petra 1:25.

Keďže Satanovi Diablovi, vládcovi tohto sveta, sa nepodarilo úplne vyhladiť kresťanskú vieru, pokračoval vo svojich ľstivých skutkoch prostredníctvom cisára Konštantína, ktorý vládol od roku 306 do roku 337 n. l. (Ján 12:31; 16:11; Efezanom 6:11) Pohan Konštantín s kresťanmi nebojoval. Naopak, zistil, že je výhodné zlúčiť pohanskú a kresťanskú vieru do nového štátneho náboženstva.

Akým varovaním je to pre nás všetkých! Keď čelíme brutálnemu prenasledovaniu, naša láska k Jehovovi nám pomôže vyhnúť sa kompromisu, ktorým by sme dosiahli nejakú dočasnú telesnú úľavu. (1. Petra 5:9) Podobne nedopustíme, aby v období pokoja vyprchalo naše kresťanské zanietenie. (Hebrejom 2:1; 3:12, 13) Dôsledné lipnutie na biblických zásadách nám umožní zachovať vernú oddanosť Jehovovi, Bohu, ktorý môže vyslobodiť svoj ľud. — Žalm 18:25, 48.

[Prameň ilustrácie na strane 28]

Musei Capitolini, Roma