Indiáni z kmeňa Goajiro reagujú priaznivo
STARŠIA žena sediaca v tieni obrovského stromu, oblečená v čiernych šatách až po zem, vyzerala ako z iného sveta. Rozprávala jazykom, ktorý nám znel cudzo. „Príďte znova,“ povedala nadšene. Ukázala na ďalších 50 ľudí zo svojho kmeňa sediacich okolo nej a dodala: „Všetci chceme, aby ste prišli znova. Príďte každý týždeň!“
Kto boli títo ľudia? Prečo tak veľmi chceli, aby sme sa vrátili, hoci nás nikdy predtým nevideli? Dovoľte nám porozprávať o dni, ktorý sme strávili medzi Indiánmi z kmeňa Goajiro, obývajúcimi polostrov La Guajira v severovýchodnej Kolumbii a susednej severozápadnej Venezuele.
Prvé dojmy
Vypravili sme sa z Caracasu, hlavného mesta Venezuely, a naša prvá zastávka bola v Maracaibe. Keď sme prichádzali do mesta, všimli sme si tri mladé ženy, ktoré išli po ceste v dlhých farebných šatách. Ich črty sa odlišovali od čŕt väčšiny Venezuelčanov — vystúpené lícne kosti, hnedá pokožka, rovné čierne vlasy. Všimli sme si ich ľahkú, gracióznu chôdzu, a tak už na prvý pohľad nás Indiáni z kmeňa Goajiro upútali.
V deň našej cesty na polostrov La Guajira bolo jasno a pokojne. Ešte predtým, ako začalo páliť dopoludňajšie slnko, nastúpili sme do autobusu päťdesiati. Boli sme vzrušení, že sa môžeme zúčastniť na mimoriadnej akcii pokrývajúcej celú krajinu a priniesť biblické posolstvo do odľahlých území Venezuely. Mali sme namierené do mesta Paraguachón, ležiaceho na hraniciach s Kolumbiou.
Keď sme odišli z mesta Maracaibo, prešli sme cez mnoho malých mestečiek a dedín, kde boli trhy a všelijaké stánky, kde sa predávali sandále a dlhé farebné šaty zvané manta. Každá dedina mala pekné hlavné námestie a kostol pastelových farieb, takže celá scenéria pôsobila príjemným dojmom. Všetci obyvatelia mali indiánske črty. Hoci sa od nás veľmi odlišovali, museli sme si pripomenúť, že vlastne patria k pôvodným Venezuelčanom.
Hľadáme domy
Napokon sme prišli na miesto určenia. Náš autobus zašiel na okraj cesty a zaparkoval pri nízkom múre v tieni obrovského stromu. Na druhej strane múru bola miestna dedinská škola — bola zatvorená, pretože bola nedeľa.
Rozdelili sme sa na dve skupiny a rozišli sme sa opačnými smermi hľadať domy. Každého sme mali pozývať na biblickú prednášku, ktorá mala byť v jazyku Goajirov o tretej hodine popoludní na školskom dvore. Sprevádzala nás Evelinda, domorodá Indiánka kmeňa Goajiro. Dúfali sme, že takto nás lepšie prijmú, lebo hoci sme vedeli po španielsky, z jazyka Goajirov sme nevedeli nič.
Keď sme sa dostali za dedinu, museli sme medzi domami prechádzať veľký kus cesty. Keď sme schádzali dlhou rovnou cestou, po oboch stranách obklopenou hustým porastom, pridal sa k nám asi desaťročný chlapec a hľadel na nás so zjavnou zvedavosťou. Evelinda sa naňho usmiala a vysvetlila mu v reči Goajirov účel našej návštevy na tomto území. Chlapec sa volal Omar a potom, čo sme ho pozvali na prednášku, odbehol.
Na rázcestí sme sa vydali nevydláždenou cestou, ktorá bola ešte mokrá od nedávneho dažďa. Dozvedeli sme sa, že je to cesta pašerákov medzi Kolumbiou a Venezuelou. Vzduch bol nasýtený vôňou sviežej vegetácie. A hoci bolo dusno a horúco, neutlmilo to naše nadšenie. Na všetko nepohodlie sme zabudli, keď sme sa po ceste cez hustú tropickú zeleň náhle ocitli na rozľahlej čistinke — pri typickej usadlosti Goajirov.
Tvárou v tvár Goajirom
Asi tucet kôz s krásnymi čiernymi, bielymi a žltohnedými škvrnami ležalo v tieni a spokojne prežúvalo. Na zavesenej sieti, roztiahnutej medzi dvoma stromami, ležala žena a kŕmila svoje dieťa. Neďaleko sa hrali deti. Hneď vedľa bol plot z palíc a drôtov, ktorý obklopoval dom z blata a trstiny so slamenou strechou. Bolo tam aj niekoľko otvorených prístreškov. Jeden z nich bol zrejme kuchyňou; na zemi medzi nádobami podobnými kotlom horel oheň. Neďaleko sa sušili zavesené kozie kože.
Keď nás istý muž stojaci pri bráne uvidel, rozbehol sa a postavil pred nás dve stoličky blízko ženy ležiacej v sieti. Evelinda pozdravila muža a ženu v ich jazyku a vysvetlila biblickú nádej do budúcnosti s použitím ilustrovanej brožúry Teš sa navždy zo života na zemi! Pokojné podmienky na tomto území nám napovedali, že medzinárodné krízy či nárast zločinnosti v mestských štvrtiach chudoby by tu neboli vhodnými témami. Jedna svedkyňa v skupine nám predtým vysvetlila, že Goajirovia sú svojím založením zdržanliví, a preto je od začiatku dôležité prejavovať vrúcnosť a skutočný osobný záujem. „Často sa pýtame na zdravie rodiny, na úrodu, či tu nedávno pršalo a tak ďalej,“ povedala. „To nám otvára cestu, aby sme im mohli hovoriť o Božom Kráľovstve a ukázať im, že Jehova čoskoro odstráni všetko utrpenie a Satana Diabla, ktorého sa obzvlášť obávajú.“
Keď Evelinda rozprávala, poslucháči dávali najavo svoj súhlas a zakrátko sa k nám pripojila ďalšia žena a niekoľko detí. Ešte predtým sme sa dozvedeli, že zákon Goajirov dovoľuje, aby mal muž viac ako jednu manželku. Mohol by to byť takýto prípad? To nás podnietilo, aby sme si spomenuli na Yenny, príťažlivú dvadsaťjedenročnú Indiánku, žijúcu v Maracaibe. Bohatý goajirský muž ponúkol za ňu ako za nevestu vysokú cenu. Ale jej rodičia, ktorí nie sú Jehovovými svedkami, mali rozdielne názory. Hoci jej matka súhlasila so svadbou, otec Yenny povedal nie. Nápadník bol už ženatý so sestrou Yenny!
Keď Evelinda prestala rozprávať, muž dostal brožúru. Žena, ktorá stála za ním, si tiež jednu vypýtala a my sme boli radi, že sme jej mohli vyhovieť. Ostatní naši priatelia už medzitým odišli. A tak sme rodinu pozvali na popoludňajšiu prednášku a odišli sme, aby sme sa nestratili v tejto neznámej oblasti.
Jeden svedok v skupine porozprával, čo sa mu prihodilo. Istý muž v zavesenej sieti pozorne počúval, kým jeho manželka pripravovala občerstvenie — dva poháre čiča, vyrobeného z rozomletého obilia. Náš brat to zdvorilo prijal a vypil. Neskôr jeho goajirská spoločníčka Magaly vysvetlila, ako bol nápoj pripravený. Obilie býva zvyčajne pomleté zubami! Nemohla sa zdržať a vybuchla v smiech, keď videla ako zbledol.
Iný Indián z kmeňa Goajiro, na ktorého zjavne zapôsobilo úsilie našich bratov, ktorí prišli do jeho domu s biblickým posolstvom, rýchlo zoskočil zo siete. Obliekol si košeľu a osobne ich zaviedol do skrytej osady, ktorú by inak prehliadli.
Keď sme prešli cez ďalšiu čistinku, kde sa niektorí naši priatelia rozprávali s dospelými členmi rodiny, uvideli sme skupinku malých, nahých detí s nafúknutými bruškami, stojacich ticho pod stromom. Dozvedeli sme sa, že tento stav bol zapríčinený podvýživou a parazitmi. Mnohí z týchto ľudí nemajú tečúcu vodu ani elektrinu. To samozrejme znamená, že nemajú žiadne chladničky, ventilátory ani svietidlá.
Neočakávaná účasť
Dopoludnie prešlo veľmi rýchlo. Keď sme sa vrátili k autobusu najesť sa, boli sme zvedaví, koľkí z pozvaných prídu na popoludňajšiu biblickú prednášku.
Bolo tri štvrte na tri. Boli sme zvedaví, či pasažieri nášho autobusu nebudú jediní poslucháči goajirského brata, ktorý si pripravil štyridsaťpäťminútovú prednášku v miestnom jazyku. Ale nebolo to tak! Na školský dvor ostýchavo prišla prvá rodinka. Určite boli prekvapení, keď ich všetci vítali. O pár minút ich prišlo oveľa viac; niektorí zrejme prešli dlhú cestu. Rodina, ktorá bývala na čistinke s tuctom kôz, prišla tiež. Žena, ktorá vtedy ležala v sieti, vyzerala teraz — vo vkusnej čiernej mante — úplne ináč. Prišiel aj malý Omar, s ktorým sme sa rozprávali na ceste, zrejme sám od seba. Prichádzali ďalší, až sa na školskom dvore zaplnil jeden dlhý betónový schod, ktorý poslúžil ako lavica. Vtedy náš priateľský šofér začal odmontovávať sedadlá, aby si ľudia mohli na ne počas prednášky sadnúť.
Spolu 55 Goajirov sedelo a počúvalo Eduarda, ktorý mal biblickú prednášku. No nesedeli celkom ticho. Keď súhlasili s tým, čo rečník povedal, zahmkali a zamrmlali na znak súhlasu. Keď hovoril o prichádzajúcom konci zla, staršia žena, o ktorej sme sa zmienili na začiatku, sa pripojila tiež. „Áno, je veľa zla,“ povedala nahlas, aby všetci počuli. „Aj tu medzi nami teraz sedia niektorí zlí ľudia. A tak dúfam, že počúvajú!“ Brat Eduardo taktne prijal poznámku a pokračoval v prednáške.
Po skončení prednášky jeden člen našej skupiny začal fotografovať. Goajirom sa to páčilo a spýtali sa, či by pri ďalšom zábere nemohli držať v rukách brožúry Teš sa navždy zo života na zemi! Niektorí potom postupne odišli, ale asi polovica ostala a pozorovala nás, ako sme nastupovali do autobusu. Museli sme im sľúbiť, že sa vrátime, a potom nám mávali, až kým im autobus nezmizol z dohľadu.
Keď sme odchádzali, cítili sme, že bolo prednosťou priniesť dobré posolstvo o Božom Kráľovstve týmto ľuďom. Mnohí z nich ho počuli po prvý raz. Svedkovia v Maracaibe už hovorili o budúcej návšteve. Bude tento príbeh pokračovať?
Úspešné pokračovanie
Bratia sa vrátili o dva týždne. Rozšírili veľké množstvo biblickej literatúry, u záujemcov vykonali dodatočné návštevy a začali sa biblické štúdiá. Okrem toho 79 Indiánov navštívilo druhé verejné zhromaždenie pod šírym nebom. Pri tejto príležitosti bratia vysvetlili, že sa kvôli oblastnému zjazdu vrátia o tri týždne namiesto o dva, pretože majú krajský zjazd. Indiáni boli znepokojení. „Čo ak dovtedy zomrieme!“ povedal jeden. Pýtali sa, čo je to krajský zjazd. Tak sa im to pozdávalo, že sa rozhodli, že tam chcú byť tiež. Urobili sa opatrenia a 34 z nich mohlo navštíviť zhromaždenie v Maracaibe, kde im po goajirsky hovoriaci bratia pomohli rozumieť programu, ktorý sa konal v španielčine.
Jehovovou vôľou je, aby „ľudia každého druhu... prišli k presnému poznaniu pravdy“. (1. Timotejovi 2:3, 4) Aké je radostné vidieť priaznivú reakciu týchto Indiánov hľadajúcich pravdu, žijúcich na polostrove La Guajira!
[Rámček na strane 26]
Biblická pravda obohacuje život
Iris a Margarita, dve goajirské dievčatá, sa potešili, keď uvideli brožúru Teš sa navždy zo života na zemi! Ale mali jeden problém. Nevedeli čítať. Svedkyňa, ktorá ich navštívila, im ponúkla pomoc prostredníctvom brožúry Nauč sa čítať a písať. Dievčatá boli dojaté, keď sa mohli za krátky čas naučiť písať a správne vyslovovať meno Jehova.
Robili pokroky a žasli nad nádhernou nádejou, ktorú ponúka Biblia. Boli dojaté najmä sľubom, že celé ľudstvo sa bude tešiť zo slobody. „Život pre nás dospievajúcich je tu veľmi smutný,“ vysvetľovali. „Zvyčajne nás vydajú vo veľmi mladom veku a znásilnenie je stálym nebezpečenstvom.“
Najkrajším zážitkom pre Iris a Margaritu bola návšteva krajského zjazdu v Maracaibe. Ich tváre odzrkadľovali radosť, ktorú cítili v srdci, najmä keď sa spievali piesne. Vždy dychtivo čakali vo dverách, keď svedkyňa prichádzala na biblické štúdium, a nikdy nevynechali verejnú prednášku, ktorá sa konala v ich dedine. Tieto dievčatá cítia, že ich život je skutočne obohatený poznaním Boha Jehovu a jeho zámeru.