Hľadanie slobody v Senegale
V POBREŽNÝCH vodách severne od Dakaru, moderného hlavného mesta Senegalu, leží malý ostrov Gorée. Stojí na ňom nevľúdna pamiatka jednej pochmúrnej časti dejín — dom pre otrokov postavený v roku 1776.
Je to jeden z mnohých takýchto domov, v ktorých bývalo niekedy až tri mesiace v biednych podmienkach uväznených 150 až 200 otrokov, kým boli poslaní na vzdialené miesta. Rodiny boli rozdeľované, ich členovia už nemali jeden druhého nikdy vidieť; otec bol možno poslaný do štátu Louisiana v Severnej Amerike, matka do Brazílie alebo na Kubu a deti na Haiti, do Guayany alebo na Martinique. Aká veľká neúcta k ľudskej slobode! Je to tiež mocná pripomienka skutočnosti, že sloboda je cennou prednosťou, ktorá nebola vždy vlastníctvom všetkých ľudí.
Toto som sa dozvedel z turistickej brožúry, ktorú som čítal na palube lietadla smerujúceho do Senegalu, najzápadnejšej krajiny na veľkom výbežku západnej Afriky. Senegalská savana leží medzi púšťami smerom na sever a na východ a hustými džungľami smerom na juh. Tu môžete nájsť majestátny, dlho žijúci strom baobab s jeho zvláštnym ovocím nazývaným „chlieb opíc“, z ktorého sa vyrába vínny kameň. Je to tiež krajina opíc a pestrofarebných vtákov a malebných dedín schúlených v mangovníkových hájoch.
Sedel som s rukami položenými v lone a rozmýšľal o svojej dlho očakávanej návšteve tejto vstupnej brány do západnej Afriky. Dnes sa Senegal so svojimi siedmimi miliónmi obyvateľov rôzneho etnického pôvodu teší plnej slobode. Bolo by však možné, že by bol nejaký človek telesne slobodný, a napriek tomu bol otrokom zvykov a povier, ktoré ho okrádajú o pravú slobodu? Dychtivo som sa tešil na to, že stretnem svojich duchovných bratov a dozviem sa z prvej ruky, ako v tejto časti sveta postupuje pravda, ktorá ľudí oslobodzuje. — Ján 8:32.
‚Jehova si praje, aby ste mali túto budovu‘
Ako prvú som mal na programe návštevu kancelárie odbočky Strážnej veže a misionárskeho domova v Dakare. Keď sme prišli k moderne vyzerajúcej budove na jednom tichom predmestí, všimol som si na jej priečelí veľké J. Moja prvá otázka pri prehliadke kancelárie odbočky bola, čo písmeno J symbolizuje.
„Je to veľmi zaujímavé,“ vysvetlil môj sprievodca. „Keď sme v roku 1985 hľadali pre odbočku väčšie priestory, navštívili sme túto budovu, ktorá sa práve stavala. Ale domnievali sme sa, že je pre naše potreby príliš veľká. Keď majiteľ počul, že sme Jehovovi svedkovia, veľmi si prial prenajať túto budovu práve nám, keďže vedel o našej čestnosti. ‚Som presvedčený, že váš Boh, Jehova, si praje, aby ste mali túto budovu,‘ povedal. ‚Aha, pozrite sa! Dokonca aj na priečelí je veľké J! Keď som ho tam dal, myslel som, že bude symbolizovať moje meno Ján, ale teraz som presvedčený, že má symbolizovať Božie meno, Jehova!‘ Sme šťastní, že sme počas posledných piatich rokov v tejto krásnej budove.“
Potom som chcel vedieť, ako sa v Senegale začalo zvestovateľské dielo.
„Oslobodzujúce vody pravdy priniesol do Senegalu začiatkom päťdesiatych rokov jeden z Jehovových svedkov, ktorý sem prišiel z Francúzska pracovať. V roku 1965 bola v Dakare otvorená kancelária odbočky, aby dozerala na dielo v krajinách, v ktorých sa hovorí po francúzsky — v Senegale, Mali a Mauretánii, ako aj v Gambii, kde sa hovorí po anglicky. Od roku 1986 sa staráme o dielo aj v Guinei-Bissau, kde sa hovorí po portugalsky.“
Keďže som si uvedomoval, že viac ako 90 percent tunajšieho obyvateľstva sú nekresťania, spýtal som sa, aký pokrok sa dosiahol. „Je pravda, že mnohí ľudia v týchto krajinách nie sú oboznámení s Bibliou,“ povedal môj sprievodca, „ale dielo stále postupuje dopredu. V januári 1991 sme sa tešili, keď sme videli 596 zvestovateľov Kráľovstva. To ukazuje, že miestni bratia a misionári pracujú veľmi tvrdo.“
„Predpokladám, že tu slúži veľa misionárov,“ poznamenal som.
„Áno, asi šesťdesiatich sme pridelili na rôzne územia, o ktoré sa staráme, a prišli z 13 krajín. Usilovne pracujú a veľkou mierou prispeli k tomu, aby dielo dostalo dobrý základ. Tohto ducha odzrkadľujú miestni bratia vo svojej láske a horlivosti pre pravdu. Napriek tomu, že bratia čelia takým problémom, ako je nezamestnanosť a veľmi obmedzené hmotné prostriedky, mnohí strávia vo zvestovateľskej službe každý mesiac 15 i viac hodín. Dúfame, že sa počas svojej návštevy s niektorými z týchto horlivých robotníkov zoznámiš.“
Už som sa na to vopred tešil.
V službe s misionármi
Margaret, (ktorá bola v misionárskej službe viac ako 20 rokov, až do svojej smrti), sa sama ponúkla, že ma zoberie so sebou do svojho obvodu v centre mesta. Použili sme car rapide (rýchle auto), aby sme trochu okúsili miestny spôsob života. V skutočnosti to bol malý autobus, ktorý často zastavoval. Pojal 25 cestujúcich a ak by boli všetci štíhli, vedel by som si predstaviť celkom pohodlnú cestu. Ale tie dve panie, ktoré sa so mnou delili o lavičku, mali ďaleko od štíhlosti; bral som to však s úsmevom.
„V mojom obvode v centre môžeš vidieť veľa zaujímavých vecí,“ vysvetlila mi Margaret, keď sme sa dostali do cieľa našej cesty. „Vidíš tie pestrofarebné sandále?“ spýtala sa, ukazujúc na niekoľko stánkov popri chodníku. „Sú urobené z farbených ovčích a kozích kožiek.“ Pristúpili sme k výrobcom sandál a Margaret začala svoju ponuku časopisu v ich jazyku wolof. Počúvali so zaujatím a boli očarení ilustráciami Adama a Evy vo farebnej brožúre.
Čoskoro k nám pristúpili pouliční predavači, ktorí sú tu známi ako muži bana-bana a ponúkajú nekonečnú škálu predmetov. Niektorí mali metly; iní ponúkali odevy, zámky, lieky, peňaženky, pomaranče, ba dokonca živých vtákov. Jeden mi chcel predať kora, strunový hudobný nástroj vyrobený z polovice tekvice s tyčou ako krk; hrá sa na ňom oboma rukami. Všimol som si, že na jeho spodnej časti je malý obraz masky, urobený z kože, kozieho rohu a malých mušlí „pre šťastie“. Vysvetlili sme mu, že nekúpime nič, čo je ozdobené znakmi, ktoré by mohli mať niečo spoločné s čarodejníctvom alebo nekresťanskými obradmi. Na naše prekvapenie muž bana-bana súhlasil a uviedol, že on sám je moslim. Schoval kora pod svoj dlhý voľne padajúci odev čiže búbú, a pozorne počúval, keď mu Margaret ponúkala brožúru, ktorá bola v arabčine. Bol taký nadšený, že si brožúru zobral a začal ju čítať hneď tam. Rozplýval sa vďakou a potom odišiel s brožúrou aj s nepredaným nástrojom kora. Boli sme si istí, že bude študovať túto brožúru doma.
Neskôr som sa rozprával s Jánom, ktorý bol tiež misionárom viac ako 20 rokov.
„Ľudia sú tu veľmi priateľskí a môžeš sa rozprávať takmer s každým, koho stretneš,“ povedal mi Ján. Všeobecne rozšírený pozdrav ‚assalam alaikum‘ znamená ‚pokoj s tebou‘ a väčšina ľudí je pokojamilovných. Táto krajina je krajinou teranga čiže pohostinnosti, a tá je vyjadrená láskavosťou, ľudskou srdečnosťou a radostnou náladou.“ Pripadlo mi ľahšie pochopiť, prečo sú toľkí mladí svedkovia zo zahraničia ochotní opustiť svoju rodinu a priateľov, aby slúžili na tomto misionárskom poli.
Oslobodení pre službu celým časom
Misionársky duch má na miestnych svedkov nesmierny vplyv. Je to zvlášť zjavné, pretože ujať sa služby celým časom je pre veľkú nezamestnanosť skutočne náročnou úlohou. Marcel a Lucien, ktorí boli tým, že spoznali biblickú pravdu, oslobodení od mnohých škodlivých zvykov, vysvetlili:
„Chceli sme prejaviť svoje ocenenie tým, že sa ujmeme priekopníckej služby. Bolo však ťažké nájsť prácu na polovičný úväzok. Skúšali sme záhradníčenie, ale neosvedčilo sa. Pranie a žehlenie odevov nám zabralo príliš veľa času. Teraz máme pekárske remeslo a určité obchody sú našimi pravidelnými zákazníkmi. To sa nám osvedčuje.“ Niet pochýb, že si to vyžiadalo veľa viery a vynaliezavosti spolu s úprimným úsilím, ale to dokazuje, že vstúpiť do služby celým časom je možné, dokonca i vtedy, keď sú ekonomické podmienky ťažké.
Keď Jehovovi svedkovia začali študovať Bibliu s Michelom, navštevoval univerzitu v Dakare. „Skľučovalo ma, že u toľkých zo študentov sa prejavuje nemravný duch, a prenasledovali ma mätúce otázky,“ rozprával. „Prečo bol človek zotročený takým škodlivým konaním a pomermi? Biblia mi dala odpoveď. Bolo to, akoby mi z pliec sňali ťažké bremeno. Hoci moji rodičia trvali na tom, aby som pokračoval v štúdiu, zapojil som sa do pomocnej priekopníckej služby a potom som po zvyšok času, ktorý som musel byť na univerzite, slúžil ako pravidelný priekopník. Nie snaha o kariéru v systéme, ktorý čoskoro skončí, ale to, že sa ako priekopník delím s ostatnými o dobré posolstvo, mi prináša tú najväčšiu radosť.“ Michel teraz slúži ako zvláštny priekopník v Mbour.
Polygamia v protiklade ku kresťanskej monogamii
Miestne zvyky nie sú vždy v súlade s kresťanskými zásadami, a to môže prinášať špecifické problémy. Alioune, predsedajúci dozorca v jednom zo šiestich zborov Jehovových svedkov v Dakare a jeho priľahlých oblastiach, rozprával: „Keď som prvýkrát počul oslobodzujúcu pravdu, mal som dve manželky. Bol som aktívny moslim a moje náboženstvo mi ich dovoľovalo mať ešte viac. Môj otec mal štyri manželky a väčšina mojich priateľov ich mala niekoľko. Tu v Afrike je to všeobecne uznávaný zvyk.“ Ale aký mal tento spôsob života následok?
„Mať viac ako jednu manželku môže spôsobiť veľa problémov,“ vysvetlil Alioune, „zvlášť pokiaľ ide o deti. Mám desať detí od svojej prvej manželky a dve od druhej. V takýchto rodinách je otec často pre svoje deti cudzincom, a tak nemajú úžitok z jeho pomoci a napomínania. Mimochodom, polygamia ma jednako nechránila pred cudzoložstvom. Naopak, je to sebaovládanie, ovocie Božieho ducha, ktoré to urobilo.“ Čo teda Alioune urobil?
„Vrátil som svoju druhú manželku do jej rodičovského domu,“ hovoril ďalej, „a taktne som vysvetlil, že tak nerobím preto, že by sa mi z nejakého dôvodu znepáčila, ale aby som vyhovoval Božím požiadavkám. Urobil som zvláštne opatrenia, aby som sa mohol postarať o všetky svoje deti hmotne i duchovne, a som vďačný, že aj ony dnes slúžia Jehovovi. Z deviatich, ktoré sú zvestovateľmi, je päť pokrstených, dve slúžia ako zvláštni priekopníci a ďalšie tri ako pravidelní a pomocní priekopníci. Pravda ma skutočne oslobodila od mnohých problémov, ktoré sú spojené s výchovou detí.“
Fetišizmus v protiklade k pravému uctievaniu
Ako ďalšiu v poradí som mal na svojom cestovnom programe návštevu oblasti Casamance, ktorá je na juhu. Veľmi na mňa zapôsobilo to, ako všetko vyzeralo sviežo a zeleno. Táto oblasť je v dĺžke asi 300 kilometrov dobre zavlažovaná mohutnou riekou Casamance, a tak sa tu urodí množstvo ryže, kukurice a arašidov. Po vidieku sú roztrúsené kruhové, dvojpodlažné chatrče so slamenou strechou v tvare lievika, aby zbierali vodu na obdobie sucha. Hlavnému mestu tejto oblasti, Ziguinchoru, poskytuje ochranu obrovský palmový háj. Bol som šťastný, že som tu mohol spoznať horlivý zbor Jehovových svedkov.
Dominic, misionár, ktorý pracuje v Ziguinchore a jeho okolí, mi povedal, že zvestovateľské dielo v tejto oblasti veľmi pekne napreduje. „Pred desiatimi rokmi,“ povedal, „bolo v ziguinchorskom zbore 18 zvestovateľov. Teraz je ich tam 80. Aby sme sa postarali o tento veľký vzrast, postavili sme krásnu novú sálu kráľovstva, pričom sme použili červenú hlinu, ktorá sa nachádzala priamo na stavebnom pozemku pre sálu. Táto stavba bola veľkým svedectvom pre verejnosť. Priaznivo sa vyjadrovali tí, ktorí videli ľudí z toľkých odlišných kmeňov, ako pokojne spolupracujú. Vrcholná účasť na poslednom krajskom zjazde bola 206 prítomných a 4 osoby boli pokrstené.“
Mnohí ľudia v tejto časti Senegalu stále nasledujú animistickú vieru svojich predkov a uctievajú fetiše, i keď o sebe tvrdia, že sú kresťania alebo moslimovia. Napäto som počúval príbeh, ktorý rozprával Victor, starší v ziguinchorskom zbore.
„Narodil som sa v Guinei vo veľkej rodine uctievajúcej fetiše. Pri narodení ma otec zasvätil určitému duchovi čiže démonovi. Aby som získal jeho priazeň, pravidelne som spod postele vyberal čierny kufor, staval malý oltár a predkladal krvavé obete zvieraciemu rohu, ktorý predstavoval môjho démonského ochrancu. Dokonca aj potom, čo som sa stal katolíkom, cítil som sa zotročený démonmi. Keď som sa presťahoval do Senegalu, Jehovovi svedkovia so mnou začali študovať Bibliu. S manželkou sme sa dozvedeli, že nemôžeme ďalej ‚jesť pri Jehovovom stole a pri stole démonov‘. (1. Korinťanom 10:21) Ale keď som prestal predkladať obete, démoni na nás začali útočiť. Bál som sa vyhodiť ten čierny kufor so všetkými jeho démonskými predmetmi, pretože som vedel o jednom mužovi, ktorý, keď to urobil, duševne ochorel.“ V akej zúfalej situácii sa Victor nachádzal!
„Nakoniec nám slová z listu Rimanom 8:31, 38, 39 dali potrebnú silu, aby sme sa zbavili všetkého, čo súvisí s fetišizmom. Teraz, keďže sme svoju dôveru vložili v Jehovu, boli sme skutočne oslobodení. Celá moja domácnosť má nádhernú nádej na večný život v pozemskom raji, kde bude celé ľudstvo oslobodené od vplyvu skazených démonov.“
Nakoniec prišiel čas môjho odchodu. Ako som si balil tašky, rozmýšľal som o svojej nezabudnuteľnej návšteve v Senegale. Ako to posilnilo moju vieru, keď som sa mohol stretnúť a rozprávať s toľkými ľuďmi, ktorí boli oslobodení z otroctva zneužívania drog, nemravnosti a povier a ktorí sa teraz tešia z pravej slobody. Napriek ťažkým ekonomickým podmienkam nachádzajú radosť a spokojnosť v tom, že slúžia Jehovovi, ktorý im dal spoľahlivú nádej na večný život na rajskej zemi. Ako veľmi sme vďační tomu, ktorý umožnil, aby bolo tak dobré posolstvo oznamované nielen v Senegale, ale aj po celom svete počas „roku dobrej vôle od Jehovu“. (Izaiáš 61:1, 2.) — Poslané.
[Mapa na strane 8]
(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)
SENEGAL
St. Louis
Louga
Thiès
Dakar
Kaolack
GAMBIA
Banjul
[Obrázky na strane 9]
V dedinách sa voľne rozdeľujú o oslobodzujúce vody pravdy
Misionársky domov a kancelária odbočky Jehovových svedkov v Dakare v Senegale
[Obrázok na strane 10]
Aj pozdĺž pobrežia počujú ľudia zo Senegalu kresťanské posolstvo